Filozofická chvíľa a dlhokrátke nadránom
„Dobré ráno, ako sa máte?“
Čo? Ráno? Veď je tu tma. Eh. Zasa mám zavreté oči? Kto ma to budí? Čo to? Otvorím už tie oči? No to teda je vylepšenie... Biely strop? V ktorej izbe máme takto vysoký strop? A biely k tomu? Sme maľovali?
Sakra. Kde to som? A z čoho som taká oťapená? Čo to mám na sebe? To nie je spacie tričko...
Čo to je nado mnou za kovovú vec? Kovová vec, čo kovová vec, čo to je za držadlo?? Čo je to za posteľ? Kde je moja posteľ?!
Aha, ruka – asi moja... Héj, koľko hadičiek. A všetky sú moje J MOJE?? Kde sa vzali tie hadičky končiace v mojej ruke?
Tak moment, hadičky. V ruke. Hm.
Kto je tá teta v bielom pri poste... Aha, teta pri posteli - v bielom a niečo hovorí. Čo to?
Prevesuje infúzie. Infú... čo? Panika – áále blbosť, to musí byť sen. Sakra, nemala som nikdy pozerať Nemocnicu na kraji mesta, snívajú sa mi blboviny...
„Tak ako sa máte?“
Tak ešte raz. Cudzia teta pri mojej – no, mojej - posteli, navlečená v bielom a pýta sa ako mi je.
No, značne nahovno, keď už sa pýtaš...
Kto povedal to „HEE“?
Takže vlastne viem, zaspala som postanestetickým-pamäť-rušiacim-bohvieako-dlho-trvajúcim spánkom určite. Zobudila ma sestra s odberom krvi a potom znova s tlakomerom. A výmenou infúzky a teplomerom. Prehlásila „hm“, zapísala si skóre a zasa šla. Tentokrát ma prebrala, skontrolovala som strop (čisto), znovuobjavila prostý krížik na stene a zistila, že ma tlačí mechúrik. Chvíľu som chcela vydržať, že si skočím ráno, potom mi ale došlo, že to ani náhodou nepôjde. Trasúcou sa rukou (čo jej asi poviem?) som stlačila ono oranžové políčko telefónu v životnej premiére. Dvakrát to píplo a potom dvakrát cvaklo. Skusmo som skúsila kráknuť „sestri?“ ale to už sa otvárali dvere. Zjavne vedela čo tak asi môžem chcieť, pretože niesla umelohmotnú misu s rúčkou. Vo mne niečo zajasalo – aha, bažant pre ženu, si ho vyskúšam! Pre seba si skonštatovala, že tomu ešte neverí, ale naučila ma ako zdvihnúť (tenkrát poprvé natrikrát) zadok a zahniezdiť na mise. Ak vám to pripomína sliepku, tak mne tiež, akurát sliepka teda nehniezdi ležmo na chrbte, že. J Zakryla ma s tým, že sa za chvíľu vráti. Keď sa vrátila, v mise nič nebolo, aj keď mne sa uľavilo. Optimisticky mi oznámila, že nabudúce to pôjde, misu šupla do kúpeľne a šla si po svojich.
Spoluležiaca to celé zmeškala, alebo sa aspoň tvárila že spí. Ja som zasa skontrolovala strop, započúvala sa do svojho dychu a z ničoho nič sa vrátil ušný červ: Můj čas, - čo to? - je pouhopouhé prozatím – sakra, daj pokoj – můj čas, - no né, stopnite to niekto - může říct já už neplatím – no do řitě; ako by bol konštatoval môj vtedy čerstvo pravý a jediný – rád, tak rád bych žil – no tak ale, grch... – a mám jen zbytek sil – dprdl a (censored) – a času míň, než se mi zdálo před půl hodinou... No ty vole, tak toto nie. S tým treba niečo spraviť. Rozhodla som sa radšej zaspať, argumentujúc sama sebe jednoznačným faktom vyčerpanosti po operácii. Zavrela som oči a započúvala sa do dychu ušného červa. Prehrávali od začiatku, niekoľkokrát. Na pozadí viečok sa mi k tomu tematicky premietol obraz valiaceho sa hnijúceho lístia v tmavočervenohnedej farbe. Zhnusene som zasa oči otvorila a nado mnou stála zasa sestra s tlakomerom a ampulami. „Pani, potrebujem aby ste mi zacvičili rukou, prvý odber sa im zrazil“ na ruke už som mala škrtidlo, bolo treba zapumpovať spodnou časťou. Nikdy potom som nevidela sestru tak rada ako v tej chvíli. Snaživo som zamávala pästičkou. Zjavne som si vyslúžila titul vzorne spolupracujúcej takmermŕtvoly kriticky chorej pacientky, pretože sa usmievala. Nj, na pravej ruke mám v lakťovom zhybe žilu sťa býk jugulárku. (Pre odborníkov a Angustu hnidopichov: áno, aj v pomerne hlbokej dehydratácii mi odtiaľ krv naberú.) Potriasla ampulou, konštatovala, že to vyzerá oveľa lepšie, zalepila chumáč vaty v lakti, omerala zasa tlak, zapísala skóre a poskočila o posteľ vedľa.
Akonáhle zavrela dvere zvonku, ozval sa opäť mechúrik, že nám urgent treba. Interne som zanadávala na Murphyho aj zákon schválnosti dohromady. Chvíľu som pozorovala telefón uvažujúc, či sa nedokážem dostať tých pár metrov a cez dvere do kúpeľne radšej sama. Potom som sa pre istotu spýtala spoluležiacej. Natrikrát, pretože po anestézii som akurát tak krákala a to ešte nepríliš artikulovane. Myslela si, že nedokážem, ale vyzerala, že bude fandiť keby som to skúšala. Siahala som po telefóne, keď sa ZASA otvorili dvere a vošla sestra s vešteckou otázkou, že či mi náhodou netreba... Tentokrát som na mise bola na prvý šup a ešte nemala zavreté dvere a už to šťastne tieklo. Bodaj by nie, v noci do mňa naliali dva litre infúzií určite. Ocenila som genialitu, s ktorou mi do nočného stolíka nachystal niekto toaleťák na dohmat. Potom mi došlo, že to chválim sama seba.
Sestrička sa vrátila za chvíľu a niesla zvláštnu hnedú bandasečku so žltým prúžkom naboku. A že „pani, budeme sledovať PVT“. Len som zažmurkala, sledujte si čo len chcete, tá misa začína omínať. Vytiahla si misu za mojej nadšenej spolupráce (som sa o ňu trochu prilepila, bo som sa priebežne potila jak ten kôň). Zmizla s ňou v kúpeľni, chvíľu tam niečím búchala a prelievala a púšťala vodu a potom nás nechala pozerať z postelí. Napriek únave z telocviku okolo misy sa mi nechcelo spať.
Nejakú dobu som venovala úvahe, čo to tak to PVT môže byť, ale nebolo mi dopriate osvietenie, ba ani suseda nevedela.
Túto zmätočnú chvíľu si vybral ušný červ k druhej slohe onoho sanitkoidného (s)hitu... Takmer som vybehla z postele a k reprodukcii toho, čo mi tiahlo hlavou ako komentár by som potrebovala povolenie na najvyššej úrovni a vopred potvrdené odpustky. Chvíľu som sa za využitia nového skillu „chyť sa trojuholníka a presuň zadok“ hmýrila po posteli, aj keď to bolo nesmierne vyčerpávajúce. Nepomáhalo, červ si rád počkal kým sa mrviť prestanem a zaútočil opakovaním ľubovoľnej časti. V sebaobrane proti odrhovačke a v snahe zamestnať šedú hmotu medzi ušami som sa začala vypytovať spolutrpiteľky na denný režim. Príliš toho nevyzradila, len to, že by mala ísť ráno domov.
