Píše sa rok 1992.

Vychádza zo zmenárne s kovovým kufríkom v ruke, záblesky jasne naznačujú, že ho má pripútaný putami o pravú ruku. Síce si v tomto teple prehodila sako s dlhým rukávom, aby to nebolo vidno, ale mňa neojebe. Zas im šlapky rozbili ten ich maličký bank začínajúcej súkromnej zmenárne, che. Ide zaniesť valuty do banky, naspäť pôjde s korunami.

Aj som v tej zmenárni bol, aby som zistil, ako im to sype, po víkendoch to majú narvané, dovolenky tiež cítiť. V jednom kúte predávajú vraj sakrálnu literatúru, sväté sošky a chujoviny a v druhom, za sklom, je počítač a pokladňa zmenárnika. Bez manipulačného poplatku. Sa nám jebú do roboty.

Moje hniezdo je síce pred Kyjevom, ale keď cítim, že nedostanem na piču, tak vybehnem aj do širšej prérie. Mohol by som ju sundať po ceste na nábrežie, ale nikdy neviem, či v tom kufríku nemá, kurva, len vyšumené drachmy. A tak ju len sledujem. Nie je tam dlho, ale asi sa jej chcú zbaviť, keď ju posielajú zameniť prachy takou štrekou. Ten kufrík svieti do sveta ako lampa vo vyšetrovačke u dvoch levov.

Tak sa ideme prejsť, kurátenko. Dnes nejako krívaš, čo je, zrúbala si sa dole tými vašimi troma schodíkmi, čo nimi chodíte dozadu do trezoru? Ale čo to? Tak ty ideš využiť služby MHD? To by som nerobil, to by som ozaj nerobil. Som ešte chcel zbehnúť do Vitoše na šalát a rožok, no nič, tak sa ideme povoziť.

Som zvedavý, kde chce vystúpiť, či na Kamennom a potom uličkami na nábrežie, alebo až na Šafku, ale ona si rada furt obzerá budovy, jasná sedláčka v meste. Ech, mohla si sa prejsť, pekne je, slniečko, ale u vás, v tej tajge, odkiaľ si, električky nemáte, tak sa povoz, moja. Pozerám na číslo električky, takže na Šafko. Vytrepe sa na schodíky, stane si ako trúba blízko ku dverám, asi aby mohla vyskočiť za jazdy, keď bude cítiť nebezpečenstvo, pičurienka. Mal by som sa postaviť niekam ďalej, ale ľudí je tu zas po chuja, musím sa natlačiť na ňu, toto sa mi vypomstí, už to zas ide, teplo, holé nohy, spotení ľudia, nejak ma to vždy rajcne, a čo, nech, teleskop vyskočil, škriabe sa jej po chrbte, vidím jej po šiji stekať prúžok potu, zmeravela, nooo, chytiť ju tak za tie pačesy, až by sa rozkvičala, viac netreba. 

Stojí pri tyči ako zamrazené teľacie, v okienku dverí vidím vyplašený pohľad cez dioptrie, mohli jej aspoň nejaké školenie dať, keby sa tak rozohnala tým kufríkom, tak by mi možno aj kotrbu rozdrbala, ale to by potrebovala rozmach a švih. He, na to nemá, vyklepanec. Trasie nás to, eee, oooo, ech, už sme zabočili a ideme rovno. Posunula sa o polkrok dopredu, ako jej to dovoľuje priestor, no to nie, nezostanem tu s odkopaným oným, nalepil som sa späť na ňu. Ide vystupovať. Teraz rýchlo, musím vyskočiť za ňou, ale odpojiť sa do prostismeru, nech nezačne vrešťať, alebo niečo vymýšľať, tieto dedinské kravy vždy narobia najviac randálu.

Ešte sa v rýchlosti za ňou obzerám, krivká si pomaly k banke, krok má nejaký strnulý, hádam si od strachu necvrkla.

He, veď raz v zime vám zas poobede pasáci rozbijú bank a ty pôjdeš po tme do banky a vtedy sa posánkujeme. A nech máš v kufríku doláre, rozumieš?

Čas je med, deň s nocou splýva, tam každý bez spánku sníva.

Teraz sa nejak rozšírili falzifikáty dvadsaťdolároviek. Šéf vravel, že sa falšujú najľahšie a najčastejšie, ale stačí vedieť pár grifov, ktoré nám ukázal a aj bez kadejakých lámp a hlúpostí zistíš, že s týmto ťa tak akurát chcú natiahnuť. Je to vždy hrozná dráma, keď začneme obzerať bankovku, človek pri okienku zmeravie, čaká na verdikt a keď nakoniec zavoláme šéfa zo zadnej kancelárie a on potvrdí falzifikát, to sa rúcajú, chcú späť občiansky aj bankovky. Keď mu vysvetlíme, že zadržané podozrivé bankovky nemôžeme dať späť do obehu, na to je paragraf, prosí už len o občiansky, nikdy som tu nebol, nič s tým nemám. Bohužiaľ, tak to nefunguje, musíme spísať protokol, s ktorým ideme do banky a odovzdáme všetko na expertízu. Po celom úkone banka zákazníka informuje, akého stupňa ten falzifikát bol. Myslím, že je v hre aj nejaký vyšetrovateľ, veď ide o hospodársku kriminalitu, ale to aj ten poškodený musí byť zdieľny. Že sa osral, mu už hovoriť nik nemusí.

A tak som sa zas vybrala na púť do banky, chodievam do Tatrabanky zameniť valuty za koruny, teraz síce idem len s falošnými dolármi v kufríku, ale dekórum musí byť zachované. Šéf na tom trvá a podľa neho všetko má svoj význam. Pešo nejdem, pred Kyjevom na mňa veksláci vykrikujú sprostosti a bolí ma koleno. Veď pred zmenárňou stoja električky.

Vystupujem na Šafárikovom. V živote už električkou nepôjdem. Ani keby mi opuchli obe kolená a celá hlava.