6. december 2019 - deň ako každý iný. Spočiatku sa tak javil. Zobudenie sa a povinné ranné rituály, aby som zo seba opäť raz spravil použiteľného človeka. Nástup do práce. Čakanie na obed. Tento obed mal byť slávnostnejší, odchádzali od nás cudzinci, ktorí boli na pracovnej ceste. Vybrali sme si overenú reštauráciu mimo areálu, kde sem-tam zájdeme. Jedlo objednané a debata bežala. Telefonát. Neznáme číslo, poznáte ten pocit - zobrať/nezobrať, zasa niekto bude predávať bambusové ponožky alebo banka núkať (ne)potrebnú kreditku. Zdvihol som.

 

hovor 12:26

“XY (meno môjho otca), čo sa stalo mojim rodičom? Čo sa im stalo?“. Nechápavo som zo seba dostal, že to bude asi omyl a nadiktoval by som správne číslo. Už asi 10 rokov mám starú otcovu SIM-kartu, niekedy sa ešte stane, že mi volajú ľudia, čo chcú jeho. Preto mi to neprišlo až také zvláštne. Na druhej strane len odpoveď: “Prepáč, nájdem si ho sama.” Zložila.

 

Jedlo sa už chystalo na stoly, keď v tom volala mamka. V nezvyčajnom čase, ale tak mamka. V hlase jej bolo počuť nepokoj a že sa ponáhľa. Útržkovito mi hovorila, že či viem, čo sa stalo. Je to všade v správach a že ide domov. Nič viac som z nej nedostal. Položila. Nič z toho som nepochopil. Vrátil som sa k stolu a prehľadávali internety. Uspokojený tým, že ak by to bolo hrozné, našiel by som minimálne aspoň niečo na bulvárnych stránkach. No nikde sa nič neobjavilo.

 

12:47

Pre istotu som napísal kamarátke zo strednej, ktorá pracuje v médiách. Odpoveď som nedostal.

 

Dojedali sme polievku a v tom mi kolegyňa ukazuje fotku bytovky z Prešova. Naša bytovka, 06.12.2019 12:12...

 

Volám mamke na mobil. Neberie, ale keďže mi volala, viem, že je v poriadku. Otec mi nezdvíha. Dovolať sa mu nedalo, zvaľujem to na sieť, že bola preťažená. A navyše, na bytovke sme mali telekomunikačné antény. Skúšam to mnohokrát a stále nič. Medzičasom sa mi ozvala kamarátka z novín, či to chcem vidieť: „Je to fakt zlé.“ Náš byt bol na vrchných poschodiach. Neostalo nič. Volám sestre, či nemala šťastie a nedovolala sa otcovi. Študuje mimo Slovenska, preto by mala byť v poriadku. Neberie. 5 minút sa opäť pokúšam o dovolanie otcovi a stále nič. Medzitým sa ozvala sestra, ktorej neprestajne chodili rôzne správy od kamarátov, ktorí už boli v obraze, no nereagovala na to. Po mojom telefonáte jej to už prišlo divné. Informuje ma, že aspoň na chvíľu sa s otcom spojila. Prežil. Prežili. U nás všetci, až na nášho 16-ročného psieho dedka. Nie každý však to šťastie mal. Otec bol v čase výbuchu priamo pod bytovkou. Pomohol susede, ktorá bola k nemu najbližšie. Ďalším dvom, žiaľ, už nedokázal pomôcť. V bytovke a okolí zomrelo dokopy 8 ľudí. O niektorých sa vedelo a videlo to celé Slovensko „vďaka“ necitlivému videu, ktoré ešte stále koluje po internete.

 

Prvé myšlienky boli, ideme so sestrou „domov”, lebo musíme. No otec to správne vyhodnotil a poslal nás k ujovi a tete. Na východe by sme zavadzali. Ani by sme nemali kde byť. Sestra mi prezradila, že plánovala byť v tom čase už doma, lebo nemala školu. No nakoniec sa rozhodla ostať týždeň dlhšie v zahraničí.

 

Na východ sme sa dostal po dvoch týždňoch. Stále bolo potrebné riešiť veľa vecí a začínať od začiatku. Vybavovanie nemalo konca, stále sa veľa vecí ešte rieši.

 

***

 

Podľa Petra Singera, zakladateľa etického smeru „efektívny altruizmus“, je úlohou každého človeka nielenže robiť dobro, ale konať ho efektívne. To znamená tak, aby ním konané činy mali čo najväčší pozitívny vplyv na dianie na Zemi. Niet azda morálnejšieho správania, než pomáhať osobám v núdzi. Psychológ Ryan M. McManus z Bostonskej univerzity vo výskume z roku 2020 (What We Owe to Family: The Impact of Special Obligations on Moral Judgment) konštatoval, že väčšina ľudí považuje úprimnú pomoc neznámemu človeku za eticky cennejšiu než pomoc blízkemu a prináša to väčší pocit zadosťučinenia. Znie to paradoxne, ale dáva to zmysel. Pomoc sestre či otcovi, sa akosi očakáva. Pomoc človeku, ktorého nepoznáte, viac prezrádza, že ste dobrým človekom. Ľudia pomáhajúci cudzím boli považovaní za morálnejších a dôveryhodnejších ako tí, ktorí robili opak.

 

***

 

Na tomto mieste by som sa z celého srdca chcel poďakovať všetkým, najmä tomu obrovskému množstvu ľudí, ktorých ani nepoznám a predsa pomohli a stále pomáhajú. Vďaka patrí aj záchranným zložkám, dobrovoľníkom, ktorí nasadili svoje životy, aby boli škody a straty čo najmenšie. Ďakujem všetkým ľuďom, ktorí nám spravili Vianoce a požičali domov.

 

Ďakujem veľmi vďačne za pomoc, ktorú ste nám nezištne a rýchlo poskytli. Začíname od „nuly“. No nie sme v tom však sami, ale okolo nás je mnoho úžasných ľudí. Poučení životom máme príležitosť vyvarovať sa chýb a vyhnúť sa nepríjemnostiam.

 

Jedno ďakujem ale nestačí, ďakovať by sme mali ešte dlho. Ďakovať všetkým 77 322 ľuďom, ktorí pomohli a zaslali peniaze na účet mesta, z ktorého sa nakoniec prerozdelili peniaze. Ďakovať všetkým anonymným, ktorí sa zmobilizovali a pomohli priamo fyzicky a hmotne, okamžite po výbuchu. O nich sa nikdy nedozvieme, koľko ich bolo. Vám všetkým patrí vďaka.