Niekedy ma serie život, inokedy ľudia, našťastie, nezvyknem to kombinovať dohromady. Čo sa týka ľudí, serú ma najviac tí, čo sa nedokážu ani zasmiať, pretože sú nejako zle nastavení na život. Obvykle sú to takí, čo o poriadnom plnokrvnom živote plnom bojových cvičení len čítali alebo počuli a mňa už nebaví im vysvetľovať ako veteránovi z Vietnamu, o čom to je.

Najlepšie som sa cítila pri mojej usmievavej mame, ktorá zažila počas svojej vážnej choroby všetko možné, vrátane svetla na konci tunela a utešovala sa, že keď už patrí k tým "tunelárom", že jej niekedy parťáci z tých veľkých peňazí čosi aj pošlú. Škoda, že nikdy neposlali.

Aj kvôli nej majú špeciálne postavenie u mňa v rebríčku obľúbenosti ľudoví rozprávači, po novom stand-up komici.  Otvorene ich zbožňujem a drukujem tejto vlne čistého humoru útočiaceho sekerou a nožom na naše bránice. Sekajú do ľudských slabostí, smiešnych nedostatkov a idú k podstate problémov zúrivo a bez zábran celkom ako môj pes pri hryzení elektrických káblov, kým sa mu občas pri tom nepostavia uši. Najviac sa mi páčia ich pohotové reakcie ako napríklad raz jeden pri svojom stand-up vystúpení rozprával o parádnej je...čke vo vlaku a dvaja maníci v hľadisku odrazu odchádzali (možno chceli čúrať, pesimisti by povedali, že stand-up bolo slabé a demonštratívne odchádzajú), ale komik za nimi pohotovo zakričal, že chlapci, nebežte si kupovať hneď tie lístky na vlak, však ani neviete, ktorá to bola linka.

Obvykle sa vyhýbajú téme politika, lebo pri našich politických lúzroch je to skôr do plaču a ťažko sa je smiať nám okradnutým na zlodejoch. Sem-tam síce niečo vtipné o nich povedia, my sa zasmejeme, zaplatíme dane, ale potom si už bez úsmevu prečítame, kam zas kurva išli. Väčšinou sa preto navážajú do nadčasových tém, ako sú napríklad genderové rozdiely. Keďže každý deň hádžem hrnce po manželovi kvôli genderovým rozdielom, tak ma to baví. Takisto aj ich humorné reakcie na to, čo prináša doba. Také emotikony. Jebeme ich, kde sa dá. Stand-up komik maestro Trnka vyjadril znepokojenie, že ich už čaká aj v liste z daňového úradu, kde mu napíšu, že "nesprávne ste vyplnili daňové priznanie, dostavte sa na úrad za účelom jeho prešetrenia :-)" Ten smajlík na konci bude zrejme daňový bonus.

Niekedy idú až na hranicu srandy ako to robí skvelý kontroverzný komik Adámy. Rehocem sa pri jeho rečiach o trojnohej mačke, domácej trojnožke a pritom bojujem ako milovníčka zvierat s výčitkami svedomia a súčasne viem, že aj keď sa nezasmejem, mačke noha nedorastie. Ešte to tak. Pri troche úsilia sa budú nerehotať toľkí, že z nej bude stonožka. Je vôbec ťažké určiť hranicu, čo je ešte smiešne a čo už nie. Raz mi jeden tínedžer vozíčkar pri spoločenskej hádankovej hre povedal, že indícia na neho je nielen o koliečko viac, ale aj o dve a dokázal sa na tom, na rozdiel odo mňa, zasmiať. Mal môj hlboký obdiv, lebo kým mňa zväzovala obava smiať sa z niečoho, čoho sa sama bojím, on ten strach prekonal, naučil sa s ním žiť a zistil, že s humorom mu to ide ľahšie.

Stand-up komici sú úžasní ešte aj v tom, že si dokážu robiť srandu sami zo seba a to je ohromne náročné. Skúšala som to na sebe a svojich kilách. Smiala som sa na výhode mať veľkú riť a k tomu celulitídu, že keď ma manžel pri odchode do práce potľapká po nej, ešte aj po príchode domov sa trasie. Ale keď ma začali po nej potľapkávať aj deti s výkrikom "Ešte sa trasie!", pripadala som si ako zemetrasenie a uznajte sami, byť živelnou pohromou pre svoje deti nie je ktoviečo. Tak som sa chytila klasiky "cica, nežer" a prepracovala som sa k tomu, že dnes môj skelet pyšne trčí cez svalové vrstvy tela.

Nedávno som v šoku počúvala českého stand-up komika, ktorý sa zabával na svojej erektílnej disfunkcií a to už teda je čosi viac ako živelná pohroma. Rozhodne je u mňa táto živočíšna pohroma na rebríčku vyššie ako spomínané zemetrasenie.  Stále si však hovorím, že preboha, hádam ju mal len občasnú, keď sa na tom ten postihnutý jedinec tak bezprostredne smial.

Podobne na mňa pôsobil amatérsky stand-up komik, ktorý na jednom hodne roztopašnom večierku rozprával svoje zážitky zo šéfovania v bývalej korporátnej spoločnosti a pobavil ma opisom svojich erotických zážitkov so sekretárkou. Počas aktu zvyšovania prémií pri kancelárskom stole, ktorý mal kontajner so šuflíkmi na koľajničkách, sa udiala nečakaná vec. Pri nárazoch tiel sa šuflík na koľajničkách, tak ako to garantoval výrobca, ľahúčko vysunul a pri prirazení sa zas, tentokrát prudko, vrátil do pôvodnej polohy aj s časťou jeho rozmnožovacích orgánov. Áno, čítate dobre, privrzlo mu gule do šuflíka. Opis, v akom stave boli aj po ošetrení na miestnej pohotovosti, by nezvládol možno ani Adámy. Dôležité bolo, že prémie boli udelené a on si vyslúžil môj obdiv nad schopnosťou baviť sa nad vlastným nešťastím.

Držím palce všetkým, ktorí sa rozhodli tento humor robiť, aj keď to je sakra ťažké, hlavne ak ide o poriadnu poctivú dávku intelektuálneho humoru. Totiž, rozosmiať ľudí len tak nonšalantne v texte pohodeným vulgarizmom je ľahké, alebo nešťastnou príhodičkou ako vyššie uvedené gule privreté v šuflíku, hlavne keď nie sme obeťou (hm, to muselo sakra bolieť), to všetko sa dá, ale s eleganciou pobaviť ľudí a nadstaviť im zrkadlo tak, aby aj vlastný život začali brať z iného uhlu pohľadu a prestali dusiť svoje okolie depresívnymi ponosami, to je už hotová veda. A ľudia to pritom potrebujú. Veď chodia po svete s ksichtom v octovom náleve a kurva, otravujú mi život tak, že mi neostáva nič iné, len si kúpiť lístky na nejakú poriadnu stand-up komédiu, nech poriadne prevetrám svoje mindráky a chrup a nepremýšľam už viac o tom, ako ich nezabiť a ostať stále filantrop.