Aj vy si myslíte, že nádej zomiera posledná, čiže až po tom, čo vám to tu odpískali prefajčené pľúca alebo podobná lotrovina v tele? V skutočnosti však zdochne často oveľa skôr. Človek je ale tvor zadubený a nepripustí si to a dokonca ani v prípadoch, keď nejde o život, ale len o stratu citov, peňazí a času...

Predstavte si situáciu, že sa idete najesť do obľúbenej reštiky a ono si to ten Talian len tak mirnix dirnix zavrie, rýchlejšie ako svoju klapačku a ani na internet nedá oznam, cretino jeden. A tak prídete k zavretým vrátam a čumíte na ne ako teľa od šialenej kravy. Sú fakt zavreté, ale vy s nimi budete ešte zopár minút šklbať. Odídete od nich, aby ste sa zas vrátili neveriac vlastným očiam, ako vám to ten Talian mohol urobiť a znovu myknete kľučkou od vrát. Od reštiky odchádzate pomaly (niektorí aj s kľučkou v ruke), ako keby ste čakali, že si to ešte Lorenzo rozmyslí a príde vám otvoriť. Viem, krátka epizódka ako príklad, dám teda dlhšie príhodičky.

Singlovka dúfa, že sa jej milenec a šéf v jednom rozvedie, pretože jej to sľúbil tesne predtým než zasunul. Ona už len čaká, až trochu vyrastú jeho detičky, lebo tak to povedal pred tým osudovým zásunom a ak bude život vtipnejší než jeho sľuby, tak bude čakať ešte aj na príchod vnúčat, pretože roky čakania na dorastajúcu mládež sú časovou a citovou investíciou a ťažko je blondínke priznať, že investovala úplne na hovno.

Sledujete upadajúcu televíznu show, ktorá vás kedysi zaujala a aj keď je jasné, že vám práve zožrala kus mozgu na večeru, ponúknete jej neskôr aj zvyšok hlavy. Nejaká sila vás totiž znovu vcucne do pohovky a bezmocne sledujete „svoj“ program, od ktorého sú trápnejšie už len fejsbukové motivačné citátiky. Inokedy zas strkáte peniaze do opravy auta, ktoré je už v takom zlom stave, že trávi oveľa viac času s vašim automechanikom ako s vami, až zvažujete, že ich pustíte na spoločnú dovolenku. Milovaného autíčka sa ale nevzdávate a dúfate, že vám z tej dovolenky pošle aspoň pohľadnicu.

Vo všetkých prípadoch bežíte za niečím, čo v skutočnosti už neexistuje, ale vy si to nedokážete pripustiť, aby ste neboli sami pred sebou za lúzrov. Podobáte sa hazardným hráčom, ktorí nedokážu prestať, pričom už stratili slušnú kopu peňazí. Pokračujete v beznádejnom boji a pripustíte tým pádom ďalšie straty citov, peňazí, času.

Prosím, nevešajte sa! Snaživí vedci vám podhodia tvrdenie, že sme na to biologicky nastavení a robia to aj zvieratká. Konkrétne vedci z Minnesoty (ach, ja zbožňujem všetkých vedcov a predstavujem si, ako so šunkovým sendvičom v ruke rozmýšľajú, čím ohúria skostnatelých úradníkov a určite si témy na svoj výskum losujú na čistinke obkolesení družnými lesnými zvieratkami), prišli na to, že hlodavce sa takisto snažia pokračovať v niečom, čo už prestalo byť perspektívne. Uzavreli to s tým, že ide o evolučný proces a takéto myslenie máme v hlave zakódované aj my. Niet divu, ľudstvo vždy muselo vytrvať v úsilí ísť dopredu, aj keď na Zemi posralo všetko, čo sa dalo a pesimistickí proroci ho pripravovali už na niekoľko koncov sveta.

Poďme sa na tento fenomén pozrieť do ekonomickej sféry, kde ho odborníci volajú falošnou predstavou utopených nákladov, ktorá nás núti robiť nesprávne rozhodnutia. V prípade malých firmičiek ide o zamestnancov, ktorí absolvovali zopár mesiacov prípravu na svoju prácu a aj keď je vedeniu jasné, že z nich nič nebude, nedokážu sa ich len tak zbaviť. V prípade väčších firiem ide o zamestnancov, ktorí absolvujú drahý výcvik na určitú profesiu a aj keď sa počas výcviku zistí, že nebudú schopní zastať danú pracovnú pozíciu, hľadá sa pre nich náhradné riešenie, lebo kopnúť ich do zadku je vyhodiť oknom dovtedy investované peniaze a… zas je tu ten problém s nádejou a financiami, ktoré do nich vložili. Toto je niečo, s čím nerátajú a nie je to zďaleka také jednoduché ako uviazať si kravatu a prdieť na poradách do koženého kresielka. Vytváranie nepretržitých hlúpych rozhodnutí, ktoré podliehajú analýzam potopených nákladov, vedie k finančnému krvácaniu firiem a ako povedal Jaroslav Šimek: „Straty v ekonomike nenahradia nálezy v sexe.“ Toto netreba ďalej rozvíjať, každý vieme, ako nás vo firmách šéfovia jebú, ak to teda pán Šimek nemyslel inak.

 Laureát Nobelovej ceny psychológ Daniel Kahneman vo svojej knižke Myslenie, rýchle a pomalé píše o tom, že uvažovanie o potopených nákladoch je presne ten podnet, kedy si firmy zúfalo najímajú konzultantov. Nerobia to preto, lebo si myslia, že sú kompetentnejší než vlastní manažéri, ale preto, lebo konzultanti nemajú žiadne citové väzby k podniku a tým pádom ani neochotu znížiť straty a zbaviť sa nepohodlných ľudí. Urobia špinavú robotu za nich a pritom ani očkom nemrknú.

Zaujímavým príkladom neschopnosti zastaviť straty sú Japonci. Vláda spravila všetko preto, aby zabránila likvidácií chybných investícií počas boomu, vytvoril sa úverový garančný fond, prostriedky vyplatené cez program smerovali do spoločností, ktoré aj tak neboli schopné splácať úvery a v podstate mali ísť do bankrotu. Čudné správanie od národa, ktorí sa nevie ani poriadne nabumbať a len čo si trochu lognú slovenskej frndžalice, stratia zem pod nohami a ani im nemôžete podať pomocnú ruku, lebo oni si ruky nepodávajú.

Ako sa teda zachrániť a neutopiť sa v kalných vodách planých nádejí? Treba si zrátať všetky straty a porátané ich odložiť do kúta, nech si tam plačú a pozrieť sa pravde do očí, viac mi nenapadá. Skutočne účinnú radu vám totiž nikto nedá. Odborníci vám poskytnú len všeobecné rady. Kamarátom sa zas nebude chcieť radiť, lebo keby sa vám nepáčilo, že vám zobrali nádej na šťastný koniec, výhru alebo čokoľvek iné, tak im to v lepšom prípade pri najbližšom pive otrieskate o hlavu a v tom horšom si prirátate k stratám aj kamaráta. Najlepšie je nečakať priveľmi dlho, lebo to len Chuck Norris môže byť dlho pod vodou a ona sa začne topiť.