"Any officer who goes into action without his sword is improperly dressed."

“Mad Jack”, a British Army officer who fought throughout the Second World War armed with a longbow, bagpipes, and a basket-hilted Scottish broadsword

 

Toto je príbeh z dávnych čias. Z čias mýtov a legiend, keď boli starí bohovia malicherní a krutí a zoslali na ľudstvo osud utrpenia. Len jeden človek sa odvážil vzoprieť ich moci. Teraz ho poznáme pod menom Ingister, ale predtým mal veľa, veľa rôznych mien…

 

Narodil som sa dávno. Nepamätám si síce presný dátum, lebo do objavu kalendára ostávalo ešte more času, ale niekde sa píše, že to bol piaty deň v poradí (zdroj: kniha Genezis, 1:19). Mne to vychádza na piatok, a ako sa poznám, v sobotu bol zápas a v nedeľu sme mali grilovačku pri bazéne. S tou babou, čo ju stvorili z môjho rebra. Ešte sa divíte, prečo sú niektoré ženské trochu pri sebe? Nuž, silné gény sa nezaprú.

Nechcem si vymýšľať, rané štádia môjho detstva si pamätám len veľmi hmlisto. Ľudí bolo málo a ja som sa často cítil osamelý. Najprv som dlho plával v takom veľkom mori, potom mi narástli končatiny a chodil som na pivo s takými veľkými jaštericami, párkrát pršalo, párkrát mi padali z neba na hlavu veľké kamene, párkrát dosť nasnežilo. A potom prišli iní ľudia. Nuž ale... ľudia. Keď som aj niekoho stretol, pripadal mi zmätený. Napríklad si chcete zapáliť cigu, opýtate sa, či majú oheň a oni, že nie! Alebo si takto vykračujem niekde po južnej Afrike a zrazu stretnem chlapa. Slušne sa pýtam po anglicky „Hi, how are you?“, veď černoch bude vedieť po slovensky len základné pojmy, ako sú „Ďakujem“, „Prosím“, „Halušky“, alebo „Ako sa dostanem na Trnavské mýto?“. Odpovedá mi „Uhmm wliiiigkk kkkk“. Hovorím si, že má zrejme austrálsky prízvuk, preventívne mu jednu prijebem a odchádzam preč. Až časom som pochopil absurdnosť tejto situácie. Keď forenzní technici archeológovia o 2,7 milióna rokov toho chalana vykopali, nazvali ho Australopitekom. To je ale náhodička, však?

Toto ale nie je jediná príhoda, súvisiaca so zaužívaným názvoslovím vedného odvetvia s názvom história. Postupne sa počet ľudí zvyšoval. Vznikali prvé školy, náboženstvá i kulty, prvé kultúry a jazyky. Moc som sa s ľuďmi nespolčoval, okrem žien, samozrejme. Trúfam si povedať, že najmä v čase, keď som bol mladý, vyprášil som všetko, čo predo mnou nestihlo vyliezť na strom. Práve odtiaľ pochádza slovné spojenie Homo erectus. A ešte jednu storku mám. Chýry o mojich kvalitách sa rýchlo rozniesli, takže netrvalo dlho, a tie baby ma nezriedka prišli navštíviť aj dobrovoľne. Z času na čas som ale potreboval súkromie, a keďže som bol chudobný a býval som v maštali, stačilo zvolať Kôň dom!, koník sa vrátil z pasienku na svoje miesto, a ja som si mohol v tichu pozrieť Susedov na Markíze. Takto nejako vzniklo slovo kondóm. (zdroj: Stručný etymologický slovník slovenčiny, Lubor Králik a kol., r. 2016).

Školstvo nebolo v praveku príliš vyvinuté. Z nedostatku dôvery vo svoje vlastné schopnosti a vedomosti som sa prihlásil na miestne SOU, ale otvárali len odbory kuchár-čašník a maliar-natierač. Bol som však prirodzene bystrý, a tak som vyštudoval oboje. Trúfam si povedať, že som exceloval v oboch prípadoch. Stačí pozrieť na moje brucho, to druhé však musíte posúdiť sami. Stálu výstavu mám v Lascaux, ale odporúčam aj iné jaskynné komplexy vo Francúzsku, Španielsku, či Argentíne. Sem-tam som ako emeritný profesor maľbu aj učil, napríklad jednému fúzatému Rakúšanovi z prelomu 20. storočia (AD) som napríklad vytýkal, že jeho dielam chýba priestor. Ten myšlienku Lebensraumu neskôr rozvinul v diele o nejakom svojom boji. Ako nakoniec dopadol, si nepamätám, ale asi to nedotiahol moc ďaleko, pri akomkoľvek vysvetľovaní strašne kričal, prskal a triasli sa mu ruky.  

Približne 4-tisíc rokov pred Kristom som v jednej čárde na brehu Nílu stretol Zakiho a spolu sme vymysleli koleso. To bol fest dobrý ťah, inak by sme sa narobili s kameňom jak kokoti. Totižto oligarchovia zo Slavie kapital (alebo to bola Penta? už si nepamätám!) za faraóna  dosadili jedného samoľúbeho kapitána, ktorý dostal debilný nápad postaviť sebe a ostatným otcom národa náhrobné pomníky, zvané aj pyramídy. Upozorňoval som ho, že je to pičovina, lepšie je týpka spopolniť a nemusíme potom zametať lístie z hrobov každý november, plus je to nepraktické, lebo pyramída je strašne veľká a keď chceš dať sviečky okolo celého hrobu, treba si na to pomaly zobrať hypotéku. Navrhoval som postaviť radšej zimné štadióny, a že hento aj tak časom ľudia rozkradnú, lenže kapitán oponoval pýchou národa, strategickou zákazkou pre domáce stavebné firmy, udržaním zamestnanosti a inými populistickými chujovinami. Takže syn v tú dobu ešte nehrával, nebolo kde. Najviac si ale pamätám, že všetky moje asistentky nosili sukne z pravej kože tygra šabľozubého a pod nimi nič. A ešte jednu spomienku mám, niekde v Arménsku vymysleli víno, takže už sme si mohli urobiť aj ragú z pterodaktyla na víne (podľa receptu na boeuf bourguignon od Norielle). Škoda len, že to správne mäso sa posledných 140 miliónov rokov už nedalo zohnať.

O tisíc rokov neskôr to už nebolo také ružové. Na tretie tisícročie pred Kristom nemám dobré spomienky, nejaký blbec vymyslel váhy, odvtedy mi žena vykrikuje, že som tučný. Lenže ako môžem byť chudý, keď moja zdravá paleo diéta (steak na raňajky/obed/večeru) bola nahradená nejakými poľnohospodárskymi produktmi? Skúste z toľkého chleba nepribrať, keď sa žena stará o kvások viac ako o vášho rodinného krokodíla! Syn nastúpil hrať za Memfis, tréner síce chcel, aby sme klubovému bôžikovi obetovali 200 otrokov, ale nakoniec sme sa nejako dohodli - prijebal som mu a už nechcel. Boli sme aj na priateľskom zápase s Mezopotániou (HK Eufrat) a rozprával som sa tam s nejakým rodičom, bordel v hokeji je aj tam. Podarilo sa nám vyhubiť všetkých tigrov šabľozubých, čo je škoda, lebo nezostalo veľa kožušín. Keď niektoré baby zistili, že majú malé kozy, začali si dávať cez ne látku. Odvtedy vizuálna hodnota asistentiek hodne klesla, na druhej strane na špásy nebolo času, stavala sa jedna pyramída jednu za druhou, kamene sa dokonca vyvážali až do Anglicka a Francúzska, kde si z nich miestni stavali voliéry pre mamuty, či čo. Samsung zadarmo poskytol do mobilov aplikáciu na rozpoznanie oblohy, takže sme presne vedeli, ktorým smerom máme náklad posielať.

V druhom tisícročí pred Kristom sme zistili, že bronz je popiči vec. Keď ním obalíte hokejku, môžete celkom slušne prijebať celým národom, napríklad tým blbečkom z Babylonu, čo ani korčuľovať nevedia. Poslali sme im Kapitána, dostal falošný pas a pod menom Chammurapi tam vydal nejaké zákony a založil Národnú radu, čo bola taká vysoká veža, ktorá im neskôr spadla. Statik zrejme nemal jednotku z matematiku, čo je pochopiteľné, keďže tá vznikla až v ďalšom tisícročí. Čo som počul, tak tam mali na prúsery šťastie aj pri bývalom vedení, tender na nákup 16-tich lietajúcich kobercov bol vyhlásený za protizákonný, vraj oznámenie na nástenke v Minotaurovej izbe v podzemí Knossosu nebolo celkom v súlade s transparentným obstarávaním. Nám sa však začala zlatá éra, navyše sme vymysleli sklo, takže plzničku si odvtedy vychutnávame pekne z oroseného pohára. Ešte vám prezradím, ako vznikli mince. Slušné hokejové betóny sa v tej dobe dali kúpiť len od Feničanov, navyše sa dala odpočítať DPH-čka, tak sme sadli na vlak a šli sme na nákupy. Synovi omylom spadla hrudka zlata na koľajnice a vzápätí po nej prešiel rýchlik R 601 Horalky Sedita, takže sme tým zlisovaným kolieskom zaplatili a ono sa to celkom ujalo!

Prvé tisícročie pred Kristom otočilo zas všetko naopak. Ptolemajovci mi už pripadali pomaly ako retardovaní, tak sme sa radšej presťahovali do Grécka, jednak tam boli vyššie rodinné prídavky, druhak už sa to v tom Egypte nedalo vydržať. Samé záplavy, kobry, škorpióny, múmie, už mi to tam proste liezlo na nervy. Chalan nastúpil do miestneho klubu, kde bol dosť tvrdý tréner. Slabších jedincov na tréningu hádzali zo skaly, zvyšok trénoval útok. Mali problém s názvom, miestne pobočky ĽSNS a Matice totiž protestovali voči použitiu slova „Slovan“, tak som im poradil názov podľa mojich obľúbených cigariet Sparta, a celkom sa to ujalo! S tým iránskym predavačom kobercov Xerxesom I. som mal férovku, keď sme sa s partiou fanúšikov vracali zo zápasu 4. hokejovej ligy HC Thermopylae: MŠK Atény (4:2). Škoda, že je tu v športe toľko politiky, mohli sme byť majstri sveta. So susedom Alexandrom som bol na dovolenke v Ázii, niekde sme totiž počuli, že v Indii sa dá povoziť na sloníkoch, tak sme tam išli s nejakou balkánskou cestovkou, bola to celkom sranda. Menší prúser nastal, keď sme si v Persepolise s českými turistami opekali špekáčiky a celý komplex sme omylom vypálili.  

Prvých tisíc rokov  po Kristovi som sa opäť sťahoval, dokonca dvakrát. Na západ od Grécka boli lacné byty, tak sme založili takú ríšu tu v Európe, to bolo super, lebo sme chodili len v posteľných plachtách a pili víno a stavali cesty a viadukty, a tak celkovo sme vystrájali. Keď sme už nevedeli, čo so sebou, presťahoval sa sem. Predtým tu bývali takí zarastení bezdomovci nosiaci prilby s rohami, furt chodili so sekerami v ruke, ale tých sme vyhodili a suseda Sama sme zvolili za starostu. Toto obdobie sa nazýva aj doba temna, lebo sme nedali štátnemu tajomníkovi úplatok za vybavenie eurofondov, a tak elektrika nebola. Aspoň sme chodili skoro spávať. Furt sa to tu lomilo, takže syn dočasne vymenil hokejku za meč.

V druhom tisícročí po Kristovi som sa začal učiť maďarčinu, aby som lepšie rozumel chalanom z Dunajskej stredy, čo som s nimi a s Kolárom predával bony pred Tuzexom. Furt sem chodili nejakí imigranti, najprv prišli z východu degenerovaní mongoloidi na malých koníkoch, potom z juhu nejakí kšeftári v turbanoch. Tí ma už srali, tak keď som išiel na šnicľu ku Figlmullerovi do Viedne, tak som ich nakopal do riti a už sa nevrátili (niektorí teda zostali, ale kvalita kebabov dosť kolíše). Pri Brne bol taký krpatý Francúz, sa tam tak rozdrapoval, že som mu už chcel ísť dohovoriť, ale prišli Rusi, tak im nakopal riť. A potom zase oni jemu, lebo pri Moskve sa mu pokazilo kúrenie. Neskôr spustili elektriku a syn začal hrať hokej na štadióne. Ženy dostali práva, čo je pozitívne, lebo odhadzovali podprsenky na znamenie svojej slobody, škoda len, že to robili len lesby a tie, ktoré sú škaredé a/alebo fúzaté. Napríklad všetky Nemky, ktoré som spoznal, keď som bol spisovať dejiny rozdelenia Nemecka... Aha, a odkedy Guttenberg vynašiel kníhtlač, dobré péčko si okrem telky vieme pozrieť aj v časopisoch.
 

Teraz čítavam Dailymale. Hokej furt stojí za piču, ešteže tie asistentky sú furt také pekné. Ozaj, a nezabudnite úbohému Kungpaovi poslať nejaký ten šekel, keď už s tým mal toľko roboty!