Každý poriadny Slovák je erudovaným politológom. A keďže ja som poriadny a Slovák, nemôžem byť výnimkou a prečo by som sa o svoje znalosti nepodelil? Teraz pred voľbami sa to hodí, takže keď vás už omrzeli články o homosexuáloch, prečítajte si tento o politike.

 

Pravica


Konzervatívci

Konzervy majú vždy plnú hubu tradícií. Sú verní tomu, čo už funguje, podľa hesla „keď to funguje 150 rokov, tak to musí aj teraz" a nie sú veľmi naklonení zmenám. Tradíciu môžeme definovať ako jav v čase a priestore, ktorý má svoje zákonitosti a modus operandi, pričom ale nikto už presne nevie, prečo. Zjednodušene: tradícia je preto tradíciou, lebo je tradíciou. Je to trochu zacyklené, ale takto to už funguje dlho. Úlohou konzerv je teda ochraňovať tradičné hodnoty. Tradičnou hodnotou je napríklad tradičná rodina. Tradičná rodina v súčasnosti nemá definíciu, no historickým výkladom môžeme vyvodiť, že sa skladá z muža, ktorý pracuje na poli, ženy v domácnosti a dvojciferného počtu hladujúcich detí. Konzervy nemajú radi liberálov, lebo liberáli sa chcú odkloniť od tradična a to navyše tak, že chcú meniť zákony, a konzervy nemajú radi zmeny, ako sme si už napísali. Typický konzerva je 60-ročný slobodný bezdetný chlap, ktorý tradičnú rodinu naposledy videl z auta, keď prechádzal popri rómskej osade.

 

Liberáli

Liberáli sú za osobnú slobodu, niečo ako anarchisti, akurát že na rozdiel od nich, liberáli tvrdia niečo ako, že sloboda jedného končí tam, kde začína sloboda druhého. To teoreticky znie pekne, ale v praxi je preto myšlienka slobody jednotlivca úplne nerealizovateľná. To ale nebráni liberálom iniciovať návrhy na zmeny k veľkej nevôli konzerv (viď vyššie), napríklad legalizácia držby marihuany a podobne. Typický liberál je ťažko definovateľný a v podstate to môže byť ktokoľvek, kľudne aj ja, takže bacha na nich. Konzervy a liberálov vlastne spája iba pohľad na ekonomiku a zásahy štátu, keďže podľa ich teórie, štát má zasahovať do života jednotlivca iba minimálne. Ak by zasahoval príliš, treba to zmeniť príslušným zákonom.

 

Krajná pravica

Krajná pravica si berie z konzervatívnych tradícií najmä ich kresťansko-katolícku časť, pričom uznáva tradície z neďalekej minulosti, najmä z rokov 1939-1945. Funny fact: konzervativizmus, katolicizmus a kresťanstvo tvoria skratku KKK. Náhoda? Možno... Na rozdiel od bežných konzerv, trpia krajní pravičáci paranoidnou predstavou, že aj jemný odklon od zaužívaných tradícií, tieto tradície automaticky deštruuje. Preto sa na ich zachovanie radi prikláňajú k extrémnym riešeniam, napríklad: „Polovicu .............. (ľubovoľne doplň potenciálnych ohrozovateľov tradícií) zabijeme, druhú polovicu vyhostíme a z tretej polovice si spravíme otrokov." Takéto heslá imponujú najmä tej jednoduchšej časti populácie, tá zložitejšia už pochopila, že polovice sú iba dve. Typický predstaviteľ krajnej pravice je 20-ročný (myslí sa tým fyzický vek, mentálny vek je zásadne jednociferný) slobodný bezdetný muž. V tomto prípade je ale jeho bezdetnosť skôr prínosom, keď už nie preňho, tak pre jeho okolie určite.

 

 

Ľavica

 

Socdemáci

Sociálnu demokraciu nezaujímajú nejaké zaprdené tradície, ich zaujímajú iba prachy. V podstate princíp socialistickej demokracie spočíva v tom, aby každý mal rovnako. Lenže ako to dosiahnuť? Je jednoduchšie tým, čo majú, zobrať, než tým, čo nemajú, pridať. Takto sa zaistí, že každý bude mať hovno. To na Slovensku funguje takmer dokonale, keďže rozdiel medzi chudobou a tými, čo platia milionársku daň je asi 1000,- EUR. Vlastne je to takmer ideálne riešenie, až na taký detail, že čo so všetkými prachami, ktoré sa takto vyberú? Kto ich minie a na čo? Našťastie toto majú socdemáci tiež podchytené, keďže potom za ne postavia diaľnicu, ktorá je drahšia ako na Marse, po ktorej sa budú preháňať opancierované policajné bavoráky. Socdemákov máme teda radi, lebo tým hnusným milionárom berú a chudobným nedávajú, a tak je to spravodlivé. Typický socdemák je 140-kilový päťdesiatnik obrastený karosériou BMW 760i.

 

Komunisti

Komančovia sú v podstate už len také smiešne retro-postavičky, ktoré používajú zvláštne slová ako súdružka, vlasť, strana, mládež a podobne. Žijú stále ešte v 80. rokoch minulého storočia a podľa toho aj vyzerajú - typickým predstaviteľom je 60-tnik v tesilovom obleku alebo 50-tnička s trvalou v polyesterovej blúzke. Sú veľmi nostalgickí, hovoria, že kedysi sa žilo lepšie, lebo bolo lacné mlieko a garniže. Všetci pracujúci sú podľa nich motroci (moderní otroci) a komančovia sú podľa pracujúcich zase mokoti.

 

 

Nezaradené

 

Menšinové strany

Kašlú na tradície, prachy aj lacné garniže, ich základom je menšina (napríklad etnická alebo národnostná), ktorú zastupujú. Sú veľmi dôsledné, čo sa týka ich menšinového zamerania, preto ak jedna strana zastupuje jednu menšinu, po čase sa rozpadne na viacero strán, tak aby šanca, že sa dostane do parlamentu, zostala naozaj menšinová.

 

 

Pri takejto striktnej vyhranenosti jednotlivých strán politického spektra sa môže zdať, že ich efektívna koexistencia a súčinnosť je takmer nemožná, no sú otázky, na ktorých sa vždy zhodnú, napríklad financovanie politických strán, alebo poslanecká imunita. V regionálnej politike sa tieto jemné rozdiely stierajú úplne, preto koalícia konzervovo-liberálno-ľavicovo-menšinová nie je žiadnou výnimkou. Napriek tomu som si stopercentne istý, že článok pomôže zatiaľ nerozhodnutým voličom v otázke, koho voliť. Jaj, a aby som nezabudol: Fúúúj, Fico!