Už to tu bolo opísané neraz, že fasa vec.

Človek sadne, ide a počas šliapania a funenia si odvetrá s registrov kokotiny, ktoré ho ťažia a aj tak k ničomu nevedú. Ej veru, milé deti, boli časy, keď som si robil sobotných 120 km po kopcoch, okolo Košíc, dojebaný prišiel do Ďurka, dal si tri pivá, potom sprchu a spal som 12 hodín.

Ako vravím. To, že bajk je fasa vec, už bolo mnohokrát povedané, napísané a ani skutočnosť, že chodím aj na skútri, takže som skútrista, /kokot skútrista – MOTORKÁR som/, toto konštatovanie nezmení. Kedy to vlastne začalo? Svoje prvé dve kolesá som získal asi keď som mal päť rokov. Mamička napojila kakaukom malého Zajka a vyslala ho pred panelák, aby sa pripojil k hrám ostatných deciek zo sídliska.

Zajko vlastnil vedierko a lopatku, ktorú rýchosťou blesku vymenil akože na chvíľu za kolobežku. Kolobežka bola fajn. Nebola síce nová, keďže jej chýbalo gumové riadidlo. Milý Zajko do otvoru riadidla štúril prštek a kolobežka už bola jeho. Áno, tušíte správne. Skurvený prštek už nešiel vytiahnuť. A tak sa moja milá mamka dočkala revúcej procesie pred dverami nášho bytu v tomto zložení: ryčiaci ja s kolobežkou na pršteku, ďalej ryčiaci kamarát Kitko - majiteľ kolobežky, ďalších osem deciek ako diváci, Kitkova mamka - teta Kitková, ktorá mala ku mne ambivalentný vzťah. Občas ma tĺkla po hlave, že ešte som len zasran a už strkám prsty tam, kam nemám, aby ma následne mojkala, že jak som si prštek dojebal.

Inak taký ten detský insertion ma sprevádzal už od útleho veku. Sa mi raz podarilo do nosíku narvať fazuľku, ktorá po troch dňoch začala klíčiť. Nosík bolel jak sviňa, modrel, fialovel, rodičia nevedeli, čo sa deje, tak malého Zajka odvliekli na pohotovosť, kde mu pán doktor sťa kúzelník a eskamotér z nosíka vybral naklíčenú fazuľku s bledozelenými lístkami.

Ale vrátim sa ku kolobrnde.

Celá banda bola potom u nás v predsieni, kde otec letovačkou nahrieval riadidlá a z druhej strany rúry aplikoval teplú mydlovú vodu, až prštek povolil. Reval som statočne, takže ešte v ten deň mi otec z Prioru doniesol novučičkú kolobežku zelenú a mala aj zadnú brzdu. Frajer neskutočný som bol.

V mojej hlávke ostala ešte príhoda, jak ma brat u starkej nesie na zadnom nosiči. Ďalšia bola taká, že ja ležím na zemi vedľa bicykla a brat sa mi snaží vyrvať zakliesnenú nohu spomedzi kolesa a nosiča. Brat bol vajčak, ale nešlo to. Až za pomoci bratranca sa dielo podarilo. Som ručal jak tur. Ohli mi nohu a ohli aj bicykel. Treba podotknúť, že sa to stalo v strede hlavnej cesty a celú operáciu prevádzali na ceste za úpenlivého trúbenia asi desiatich áut.

No láska k dvom kolesám na vlastný pohon ma sprevádza dodnes. Prvý horský som si kúpil v slnečnom Taliansku v roku 1994 za 220 mariek. Volal sa Monte Grappa a kostra mi praskla o dva týždne po vydarenej kúpe pri zjazde z Bankova.

To som akože normálne išiel jak chuj dolu kopcom, potom si pamätám že tam bola taká chujová ryha, kde som to nejako nevybral. A potom si pamätám bicykel Monte Grappa proti modrému nebu, po ktorom už vtedy križovali lietadlá chemtrails. Potom mám ešte uložený pohľad na moje obľúbené bicyklové tenisky Puma Tahara - tiež proti nebu, jak sa snažia skopnúť chemtrails, no a ešte mám flash ako ležím a okolo mňa je vysoká tráva a ja pozerám do neba. Chemtrails v prdeli. Počul som švitoriť vtáčiky a niečo ako UŇ UŇ UŇ – to som bol vlastne ja, ako sa snažím nadýchnuť. Neviem, akým zázrakom sa mi nič nestalo, ale miesto, kde som sa zdvihol zo zeme a tá skurvená ryha boli od seba dobrých dvadsať metrov. Odvtedy vlastne verím na anjela strážneho /segiňa vlastným potom rozmáčaného/. Bajk bol vhodný do kovošrotu, kostra praskla na dvoch miestach - predal som ho za 1000 Sk kamošovi, ktorý ho dajako zvaril a že pre decko bude dobrý.

Kúpil som si nový. Tentokrát som išiel na istotu a kvalitu Scott za 26 litrov. Keď sa mama opýtala, čo som zaň dal, povedal som, že dvanásť litrov a pol roka som mal tichú domácnosť - len obraz, zvuk žiadny. Akože taký drahý? Áno, taký. Mám ho dodnes.

Nedeľa ráno o siedmej - zbalený ultralight batôžtek na chrbte, kde mám tričká na prezlečenie, pár sladkých tyčiniek, hroznový cukor, vodu, doklady a poďme. Najprv na Bankov, potom lesná na Jahodnú, potom Ružín stupák hore, Margecany, Hydinarska chata, ďalej prechod na Ružín. Výjazd pri vyrovnávačke a odtiaľ Lodiny, Kysak a Košice. 103 km. Hlava čistá v pondelok, ma nenasere nik a šéf už vôbec nie. Vlastne v pondelok mám tú Blavu, o deviatej prezentácia. Okej, vstávam ráno po tretej a tíško si popiskujem. Potichu, aby som nezobudil rodinu, odchádzam. Fajne naladený porušujem rýchlostné limity - šak čo. Večer sa vrátim, dám pár pív, dajaké borky. O šiestej vo Zvolene potom raňajšie správy, o ôsmej Blava. Na recepcii firmy dám kávu, v zasadačke pripravím notebook a o deviatej vybehnem pred kolegov, aby som im osvetlil nejaké konfiguračné kecy našich zariadení. Mám pocit, že sa usmievajú. No jasné, hlavne prvé rady sa škeria jak na svadbe. Majú dobrú náladu, ja tiež. To sa mi nestáva, že v pondelok sa takto usmievajú. Paráda, pôjde to jak na drátkach. O dvanástej už budem požierať pečené rebierko na Miletičke. Ale kurva čo to? V sále sa niekto nahlas rehoce a smiech sa jak nákaza chytá celej posluchárne. Všetci mi pozerajú na nohy. Pozriem aj ja a dôjde mi krutá pravda. Na nohe mám jednu čiernu polobotku a jednu cyklistickú  modrú Pumu Tahara s fosforovým pásom. Jak som ráno, potichu a hlavne potme odchádzal, tak som si to nevšimol a doplietol som to. Odvtedy vychodnarske „kokot ten co ce na rano obuval“ má pre mňa taký vrúcnejší význam. No nič – aby som prítomných nerozhádzal, tak prednášam len v ponožkách.

A teraz dám dva scenáre na jednej a tej istej nenáročnej bajkovej trase.

Scenár číslo jeden.

  • 6:15 Idem sa prebehnúť na Alpinku.
  • 6:20 Umyť, obliecť.
  • 6:30 Odomykám bicykel, vyrážam.
  • 6:45 Funím na Bankove.
  • 7:05 Funím na Alpinke, otáčam sa.
  • 7:25 Znova funím na Bankove.
  • 7:35 Zamykám bajk.
  • 7:40 Doma.

 

Scenár číslo dva.

  • Piatok večer 19:30 – drahá navrhla sobotný rodinný výlet na bajkoch. Cieľ Alpinka.
  • Piatok večer 19:40 – drahá potrebuje preprať veci. Moje odmietam dať prať. Hádka. Hádku prehrávam. Perú sa aj moje. Práčka ide do 21:45.
  • Piatok večer 21:50 – drahá dáva veci do sušičky.
  • Drahá o polnoci vyberá veci a zisťuje, že si zabudla dať prať svoje cyklistické gate.
  • Sobota 0:30 – drahá stále hľadá gate. Vyháňa ma do garáže pozrieť sa, či nie sú tam.
  • Sobota 0:40 – hádka, zobudené deti. Keď deti zistia, že ráno máme ísť bicyklovať, revú.
  • Sobota 1:20 – gate stále nie sú.
  • Sobota 1:30 – ukladáme sa k spánku.
  • Sobota 7:30 – budíček raňajky.
  • Sobota 8:30 – odchod do obchodu kúpiť nové gate.
  • Sobota 9:00 až 11:30 – výber vhodných gatí /skúšanie, asi osem hádok, dve kritické/. Ostraha nákupného centra ma upozorňuje, aby som prestal udierať hlavu o stenu obchodného centra.
  • Sobota 11.45 – vynášanie nákupu /nová kabelka, baliaci papier, lodičky, odžmolkovač, pekelný stroj na smoothie, sada ručne vyrobených mydielok, závesná sieť, remoska a NOVÉ CYKLISTICKE GATE - moja kreditka krváca/.
  • Sobota 12:00 – obed.
  • Sobota 12:30 – príprava, obliekanie, robenie lepeňákov, termosky s čajom. Môj ultralight batôžtek musím rozzipsovať na maximálnu šírku, vyzerá jak horolezecké krosná, hanbím sa pred ním, neviem, či mi to niekedy odpustí.
  • 13:00 – odomykám bicykle.
  • 13:05 – syn má defekt – vymieňam dušu. Drahá frfle, že to som si mal pozrieť včera. Cítim vinu.
  • 13:10 – Vyrážame!
  • 13:20 – vraciam sa naspäť po peňaženku.
  • 13:40 – cesta na Bankov, dcéra chce čúrať. Výprava má pauzu dvadsať minút, hľadá sa miesto vhodné na čúranie.
  • 14:00 – syn tvrdí, že je hladný a dožaduje sa pice /bez mäkčeňa, vy prasatá - je to ešte dieťa/.
  • 14:05 – dcéra odmieta ísť ďalej, sadá si do trávy a pozoruje stonožku.
  • 14:10 – snaha o prehovorenie dcéry nezačína dobre – keď som k nej prišiel, reku že čo je? - spustila rev jak siréna. Ja chuj som si nevšimol segiňatko stonožku a predným kolesom môjho traktora som ju pred očami dcéry rozdžabal na kašu. Keď syn zistí, čo sa stalo, je v pomykove. Nevie, či sa má tešiť, že jeho sestra reve alebo revať tiež za stonožkou.
  • 14:11 – drahá na mňa reve, že som necitlivé hovädo.
  • 14:12 – cítim vinu.
  • 14:15 – do kopca tlačím svoj a dcérin bicykel /TREST/
  • 14:16 – hodinky na ruke mi zbesilo pípajú, že tepová frekvencia prekročila 180.
  • 14:17 – zastanem a dýcham. Hodinky stíchnu.
  • 14:18 – drahá ma fistulou pobáda, že nemám brzdiť pelotón.
  • 14:19 – hodinky aj napriek tomu, že stojím a predychávam, sa znova rozpípajú.
  • 14:30 – konečne Bankov.
  • 14:35 – reštaurácia, zastávka na kávu – syn neopatrnosťou rozbíja pohár - dožaduje sa hranoliek.
  • 14:55 – asfalt na Alpinku. Deti si konečne užívajú rovnú asfaltku a začínajú sa pretekať. V kuse ryčím, nech sa nevytláčajú z cesty do zrázu.
  • 15:20 – Alpinka - decká absolvujú Tarzániu a v reštike si dávame jedlo. Ja nechcem nič. Následne dojedám dva guláše po deckách a jeden vyprážaný syr.
  • 16:20 – odchod domov, guláš má chuť na prechádzku.
  • 17:10 – Horný Bankov. Počas zjazdu v kuse ryčím na deti, nech nejdú jak besný a nech sa nenaháňajú. Hodinky pípajú.
  • 17:30 – sme doma. Zamykám bajky okrem svojho a idem bicyklom do Ďurka. Moja drahá mi chce niečo povedať, ale po mojom pohľade len zmĺkne a sklopí svoje čarovné glazá.
  • 17:40 – prichádzam do Ďurka. Piťo na mňa máva a zdraví ma vetou. Ty chuju vypatraš starhany jak stachanovsky baník. Co ši chory abo co s tebu?

 

Kurva, nepatri na mne jak na chuja a idz mi takoj po pol deco. Abo lepši dones rovno deco i dva piva.

Ta na dnes to šicko ľudze dobry.