Spoznáte dobré roky, keď ich prežívate, alebo na ne čakáte, pokiaľ nedostanete raka a neuvedomíte si, že dobré roky sú už preč? Možno vás tiež prepadol taký čudný pocit, že vám život prekĺzol pomedzi prsty. Ako keby ste svoju budúcnosť mali neustále za chrbtom… Time is a flat circle.

Tak sa mi to stalo. Opantala ma charizma detektíva Rustyho z Temného prípadu alebo True Detective, ktorého tretia séria sa práve dostáva na trh. Skvelý úvodný soundrack si môžete vypočuť tu. Temný príbeh, ktorý nie je taký dôležitý a myšlienkový svet rozporuplného policajta Rustyho o svete, v ktorom sú ľudské vzťahy obnažené na kosť často príliš smutné, kresťanské rozprávky zakrývajú temné stránky života a pud ničenia smeruje ľudstvo k vlastnému zániku a ak ani toto nie je pre vás dôležité, minimálne to s vami zatrasie.

Som rada, že keď pijem pivo, vyhýbam sa plechovkovému. Inak by som dostala šialenú chuť zmačknúť ju na placku a s plechovým ksichtom ako Rusty čumieť na ňu a hovoriť si, že je toto je presne tak, ako s časom... Time is a flat circle. Ak ho pustíme z hlavy, veď zrejme si ho vymyslela smrť, aby mohla zabíjať naše životy, sme možno znovuzrodení do toho istého života, do ktorého sme sa už raz narodili.  Mali ste v niektorej situácií nutkavý pocit, že toto sa už raz stalo a že toto ste už raz museli prežiť? A keďže si nemôžete spomenúť na svoje životy, nemôžete ich zmeniť a toto je ten strašný osud ľudstva. Aj rozhovor, ktorý vedie Rusty s detektívmi, sa opakuje zas a znova. Sexuálne zneužívané, zmučené dievčatko, ktoré zachránil z Reggieho farmy a mŕtvy chlapec sú v tej miestnosti znova a navždy. Znova a navždy.  Dievčatko zareve ako zviera uprostred svojho katatonického stavu. Bude vrieskať znova a navždy.

Točíme sa v kruhu. Prečo si nepamätáme nič z toho, čo sme už raz zažili? Fenomén Déjà vu. Viac ako polovica ľudstva to zažije aspoň jedenkrát v živote. Šialene silný pocit, že toto sme už videli, počuli, prežili. Prečo to tak je? Lebo sa to podobá na niečo, čo sme reálne prežili a zabudli? Mesto, v ktorom sa jedného dňa ocitneme a nechce sa nám veriť, že sme tu neboli, sa možno len podobá na to, v ktorom sme boli ako deti s rodičmi na výlete. Alebo je to všetko o predstavovaní si mesta, ktoré raz chceme vidieť, pozerali sme si jeho fotky a keď sa v ňom ocitneme, uveríme tomu, že sme tu už raz museli byť? Ak Déjà vu nie je výplodom nášho zblbnutého mozgu, tak aj skutočný prípad surového sexuálneho zneužívania detí so satanistickými motívmi v americkej Louisiane na začiatku tisícročia, ktorý bol inšpiráciou k prvej sérií Temného prípadu, sa opakuje znova a navždy. To ma desí.

Cestujeme časom osamotení napriek tomu, že sme obklopení ľuďmi. V pocitoch, ktoré sa nás občas zmocňujú, sme všetci na tom rovnako. V skutočnosti sme sami. Boj s temnými myšlienkami je ťažký boj. Dívam sa na fotky ľudí, ktorí už odišli. Pozerám sa im do očí, v ktorých hľadám ich lásky, spomienky, smútky, bolesti a všetko mi to odrazu pripadá zamknuté v jednom okamihu, kedy museli odísť. Ako sen, z ktorého sa prebudili a v jednej chvíli museli vedieť, že už na ničom nezáleží a zas je všetko preč.

Rust: Víš ale, že tu oblohu bereš ze špatnýho konce?
Marty: Jak to?
Rust: Kdysi přece bejvala všude jenom tma. Přijde mi, že světlo už začíná vyhrávat.

Počas boja s temnými myšlienkami som si uvedomila, že na obranu proti nim potrebujem tie najobyčajnejšie dni. Také, kedy sa nestane nič a predsa sa všetko deje, len my sme v tých chvíľach pokojní a nič netušiaci. Všednosť nemenných rituálov, kedy takmer s istotou môžem vedieť, čo sa stane o hodinu a ono sa to naozaj stane, lebo čas v tom čase (bizarné spojenie, však?) nefunguje v svojej podobe netvora, ale parťáka. Podvolí sa mojim plánom a hrá so mnou a nie proti mne.

Mala by vás prestať nudiť všednosť dní. Ranné vstávanie, ktoré je prísľubom toho, že vás ešte čaká deň. Náhlenie sa s rannou kávou, nervy v dopravnej zápche, paranoja, či ste niečo doma nezabudli, akoby všetko bolo dôležitejšie než to, že žijete. Otvorte si knihu alebo chladničku. V oboch prípadoch vám to môže urobiť dobrú náladu. Myšlienka v knihe, klobása v chladničke. Najlepšie taká dobre zaúdená, ohnutá do tvaru smajlíka, s vôňou rasce a cesnaku, šťavnatá a čakajúca na miešanie jej chutí a vašich slín. Povolené je aj tofu, len ak vám to urobí náladu.

Hľadám dôležité záchytné body, ktoré mi pripomenú, že táto všednosť je svojim spôsobom krásna. Prichádzame k priateľom na večeru. Len tak sedíme a rozprávame sa o tom, čo všetko sme posledné dni zažili, jeme lahodnú grilovanú zeleninu, kúsky pečeného mäsa rôzneho druhu, hodnotíme jedlo, popíjame víno. Priateľka spomenie, že na Silvestra namiesto bujarých osláv sedeli s priateľmi tak, ako teraz s nami a robili si popritom voskové obrúsky na potraviny do chladničky.

„Prosím? Vy ste na Silvestra pracovali?“ žartujem.

„A prečo nie? Kedysi sa ľudia rozprávali najviac pri robote, napríklad ženy tak robili pri páračkach, priadkách,“ zasmeje sa a prv, než sa stihnem spamätať, prinesie staré bavlnené obliečky, pláty včelieho vosku, papier na pečenie a žehličku.

Postaví ma k stolu, dá mi do rúk nožnice a o chvíľu kladiem vystrihnuté štvorce látky na stôl. Položím na ne nalámané kúsky z plátkov včelieho vosku a cez papier pritlačím žehličku na vosk. Roztopená zlatistá tekutina uteká pred horúčavou a vpíja sa lačne do látky. Keď ostanú na látke prázdne miesta ako v duši, položím na ne včelí vosk, naštartujem znova žehličku a vyplním ich.

Večer zabalím do obrúska voňajúcom po mede hrudku údeného ovčieho syra. Obrúsok sa na ňu nenalepí ako dotieravé mikroténové vrecúško, ale ju len tak, akoby zľahka, objíme. Je jej tam skvele. Celkom tak ako mne a pritom  je to celkom obyčajný deň. Možno jeden z tých, ktorý sa mi zopakuje v putovaní časom a ja v ňom zas nájdem drobnú radosť z toho, že ma neunavil.

Ľudia si neuvedomujú, čo sa s nimi naozaj deje. Pozerajú sa na život ako na príbeh plný nezvyčajných incidentov. Často si hovoria, že im život prihrá do osudov náhody. Čas hrá s nami čudnú hru a náhody sú len súčasťou našej nevedomosti. Možno je naozaj ľudské vedomie len omylom v evolúcií a sme bytosťami, ktoré nemali na základe prirodzeného práva existencie vôbec existovať. Ale sme tu a žijeme ilúziou, že sme nejako výnimočnými, pričom vedieť to, čím v skutočnosti naozaj sme, by bolo našou najväčšou výhrou.

Kým to nezistíme, stačí sa nechať unášať časom, ktorý nás znova dostane niekam do udalostí, ktoré často neovplyvníme. Jediné, čo môžeme urobiť, je prijať ich za svoje. Prežiť si svoje dni, aj tie najobyčajnejšie, s čo najlepším pocitom, ak to dokážeme, lebo viac aj tak nebudeme schopní. To nás možno naplní svetlom.

"Well, once there was only dark. If you ask me, the light's winning."