Učupené v plytkej kotline vyhĺbenej riekou Nitra, ležia Topoľčany. Mesto také obyčajné, slovenské, kde síce líšky nedávajú dobrú noc a ani sa tam muchy neotáčajú, no napriek tomu, aby si niekto dobrovoľne urobil výlet do Topoľčian, tak by musel byť žochom udretý.

Žochári – tak znie prezývka obyvateľov tohto mestečka, no málokto vie pôvod a dôvod vzniku. Práve preto tu máme Dailymale, aby sme sa neustále vzdelávali. Kedysi bol v Topoľčanoch významný trh s ovčou vlnou. Ževraj dokonca taký ten najdôležitejší trh v Uhorsku, kde sa určovala cena pre zvyšok krajiny. Ovčia vlna sa zbierala, skladovala a prenášala v takých veľkých batohoch, ktoré sa nazývajú žochy. Nuž preto žochári a Žochárovce. Kým niektorí obyvatelia iných miest sa cítia vcelku urážlivo za označenie ako Trogári či Bryndziari, my sme na Žochárov patrične hrdí.

Ak sa však niekto predsa len rozhodne navštíviť Topoľčany, pripravil som mu taký malý návod, čo kde máme a kto významný tam žil a pôsobil. V prvom rade si treba uvedomiť, že Topoľčany nie sú žiadna prdel sveta, či diera. V slávnom a populárnom songu o slovenských mestách sa nenachádza o nich zmienka, hoci náš severný sused sa dostal dokonca do názvu toho hitu. Holt, tichá závisť, ale nehovorte im to.

Takže, čo máme v Topoľčanoch? Neuveríte, ale hrad. Síce sa nachádza asi 20 km mimo mesta, na úpäti Považského Inovca, no nazýva sa Topoľčiansky hrad. Kedysi to bola ruina, ale vďaka nórskym fondom a aktivite jedného bratranca sa hrad postupne obnovuje a očakávam, že moje deti už uvidia niečo podobné ako je dnešný Bratislavský, či Trenčiansky hrad. Minimálne podľa finančného obnosu pravidelne sa vyčleňujúceho na „bratrancove projekty“. Bude to ako v tom vtipe:

Skupina turistov sa prechádza po hrade, sprievodca vysvetľuje, ukazuje a nadšene rozpráva o historických pamiatkach: „Táto veža vpravo, to je husitská stavba z 15. storočia. A tamtie vybetónované základy vľavo, tam bude stáť originál barokový palác zo 17. storočia.“

Kto sa teda doserká do obce Podhradie, aby si pozrel náš Topoľčiansky hrad, nech nenadáva, že tam je hovno. Áno, na latríny nie sú financie a tým pádom je potrebu potrebné vykonávať po kríkoch a v burine. Hovná sú všade, muchy vás k ním navedú.

Znie to neuveriteľne, ale v Topoľčanoch máme mestské časti a betónové sídliská. Prípadnému návštevníkovi určite dobre padne, ak si už vopred naštuduje mapu a naučí sa lokalizáciu podľa miestnych. Nie je nič horšie, ako spýtať sa domorodca na nejaký vhodný hipsterský kaviarenský podnik, kde majú cvikľovo-zázvorovo-bašternákové laté, a on nás pošle na Palandu.

Ozaj, v Topľčanoch sa používa predložka „na“ ku všetkému. Takže ideš na Juh, na Benátky, na stanicu, na námestie, na Gymnázium, na školu, na nadjazd a máš sa nakokot či napiču, podľa toho, aké máš pohlavie medzi nohami. Nadjazd je dôležitý bod, podľa ktorého sa Topoľčany delia na časť Za nadjazdom a časť Pred nadjazdom, podľa toho, kde sa nachádzaš a na čo sa pýtaš. Na nižšie priloženej prehľadnej mape sídlisk a mestských častí, nadjazd je znázornený ako písmeno X.

 

 

Topoľčany sa však preslávili na Slovensku ako mesto slávnych ľudí. Začneme asi tým najznámejším, kto má najviac klikov na internetoch. Nie, Salco to nebude, má v uchu chleba a nevie, čo robiť so ženami. A najznámejší obyvateľ Topoľčian je žena. Naša pýcha Ruža z Topoľčian. Akože, kto nevidel také oné, nech si klikne aj na ďalšie videjká. Ja osobne som ju stretával ešte v detských a pubertálnych časoch, keď sa jej to neplietlo do reťaze počas bicyklovania. A nebolo treba ani 5 korún. Nech su Topoľčany veľké, či malé vo vašom ponímaní, Ružu ste stretli kedykoľvek a kdekoľvek, nebolo miesta, kam by ste sa pred ňou (a jej onou) mohli schovať.

 

V oných mladých časoch mal som možnosť osobne stretávať pitoreskné postavičky Topoľčian veľmi často. Na zimnom štadióne a v jeho tesnom okolí sa vyskytoval Mišo Bomba. Jeho fotografiu, či video mi internety neukázali, tak sa, žiaľ, musíte uspokojiť s opisom. Išlo o pravdepodobne bývalého vojaka, ktorému statočne „kvapkalo na karbid“. Prevažne vo vojenskej bunde stál na zimáku pri mantineli a vykrikoval. Alebo sa zdržiaval v pohostinstve na zimnom štadióne, s príznačným a veľmi originálnym názvom, Puk. Miško bol všeobecne neškodný, síce robil veľký hluk, silné gestá, virtuálne kopy, ale pomáhal hlavne mládeži s rozvojom slovnej zásoby. Jeho nadávky, slovné zvraty a spojenia vulgarizmov sa stávali nevyčerpateľnou studnicou pre každého mladého muža z Topoľčian. Sorry girls, ale v tej dobe ešte baby nosili huňatých bobrov, buničinové vložky a chichúňali sa. Najhlúpejšie slovo, ktoré povedali, bolo Hlupák.

Úplne v rovnakej oblasti ako Miško Bomba sa vyskytovala aj ďalšia obľúbená postavička z Topoľčian, Čľupko. Jeho pôsobenie však bolo diametrálne odlišné od Miška Bombu. Čľupko totiž len tíško chodil, veľmi pomaličky a šmatľavo. Kto z vás pozná takého starého uja, čo si prižobráva v centre Bubliny, tak je to akoby Čľupkov syn. Malý, stíhlučký, večne naliaty, s dobráckym výrazom, nevnímajúci okolie, šuchce sa po ceste, chodníku, trávičke, čľup sem, čľup tam, do blata a kaluže. Jeho rajónom bol Nadjazd.

Po celom meste sa však pohyboval Kopýtko. Pravidelný vyberač zásob zo smetných košov, rómskeho pôvodu, za sprievodu svojho „bicygla“ cupital a vyklopkával po asfalte, od kontajnera ku kontajneru. Keďže mal len jednú nohu svoju a namiesto druhej mal drevenú palicu, na konci osadenú kvázi podkovičkou, volali ho Kopýtko. Kto vtedy žil s rozhľadeným rodinným príslušníkom, čiže babka žila u nich doma, ten mal presný časový harmonogram jeho výskytu. Vtedy stačilo vyniesť starý chlieb či ďalšie požívateľné veci pár minút pred príchodom Kopýtka a večer človek zaspával s dobrým pocitom, že daroval niečo chudobnému.

Pozor, vyššie spomínané osoby nie su žiadni blázni. Išlo o voľne pohybujúcich sa občanov, nie nebezpečných. Mali sme, samozrejme, aj miestnych bláznov, spomínam si na Duľa, a toho sme sa báli. Ten mal nielen nízky intelekt, veľkú silu, ale bol to aj kokot, ktorý naháňal deti pri škole. A koho chytil, tomu jebol. S tým si skúšali poradiť učitelia,  my sme sa kryli za ich chrbát.

Z Topoľčian pochádza ešte veľa iných slávnych osôb, ale nezaslúžia si byť spomenuté v tomto článku. Snáď len, že Malý Budha prispieval z ipe adresy z Topoľčian.

Prejdime radšej na príjemnejšiu tému, pivo. Legenda hovorí, že keď komunisti začali zľahka rozdrbkávať krajinu, niektoré veci radšej nechávali na pokoji, lebo im prinášali koruny, či skôr doláre. A to bolo aj plzenské pivo originál. Všetko, čo sa v závode vyrobilo, vyvážalo sa na export, kým doma nebolo čo piť. Tak sa rozliezli po celej krajine odborníci, hľadajúci tu najpodobnejšiu vodu tej plzenskej. Našli ju v obci Nemečky pri Topoľčanoch. Nenapadlo im preto nič rozumnejšie, ako v Topoľčanoch postaviť pivovar, dať mu meno Topvar, a naučiť miestnych byť naň hrdí. Voda bola super, chmeľ sa dal vypestovať lokálne, ale dal sa aj doviezť originál žatecký pre plzenské, slad sme mali skvelý. Tak sa v Topoľčanoch varilo pivo, oficiálne Topvar pre domáci ľud, a reálne aj originál Pilsner pre občanov Československa. Preto, kto si vychutnával plzenské a pičoval na náš topvarík, bol len neznalý chudák. Furt to bolo rovnaké pivo, z jednej vody, jedného sladu a od jedného sládka.

Ja osobne som rád, že sme mali Topvar. Nie pre to pivo, ale pre ten pivovar. Dole pod ním boli dve odkaľovacie nádrže, miestnymi zvané Rybník. Kedysi zima bývala zimou, takže nádrže zamrzli na niekoľko mesiacov a na ploche 200 x 300 metrov bolo „milión“ hokejových zápasov, so stovkami hráčov. Jeden z mojich prvých šokov na výške bolo poznanie, že nie každý sa vie korčuľovať. V Topoľčanoch ste v zime s babou chodili na rande korčuľovať na rybník. Korčuľovať musel vedieť fakt každý žochár. A preto Topoľčany preslávili hokejisti. A aj futbalisti. Trochu hádzanári.

A týmto končím môj článok o Topoľčanoch. Akože, námetu je tu na ďalšie dva diely, ale ...