Koncom deväťdesiatych rokov sa s príchodom boybandov a girlbandov stalo slovo "pop" synonymom slova "debilita." Začiatkom nového tisícročia teda logicky nasledovala revolta a najmä medzi mladými vznikli nutkavo vyhrotené odklony.
Boli tu emo, ktorí svoju nezaraditeľnú frustráciu z dospievania pretavili do premeny na temné príšery a v ich svete bola aj kola čiernejšia ako tá vaša. Boli tu neopankáči, ktorí striedavo pankovali a chlastali, ale hlavne "bojovali" proti systému. Samozrejme pankovaním a chlastaním.
Ďalšou výrazne vystupujúcou subkultúrou na Slovensku boli panelákoví hiphoperi. Reprezentatívnu vzorku tu začali tvoriť deti od 0 do X rokov. S popularizáciou Patrika z Piešťan prišlo niečo ako syndróm nenávisti a veľa ľudí začalo trpieť predsudkami voči celému štýlu, pretože ich povedomie v tejto oblasti začínalo aj končilo spornou produkciou rapujúceho Piešťančana. Našťastie je už rok 2011 a večne nasraných Slovákov začínajú trápiť hipsteri a euroval.
Miešanie žánrov spôsobuje, že sa teraz do väčšej pozornosti dostávajú sympatické kombinácie štýlov, búrajúce hudobné predsudky. Príkladom je Theophilus London, brooklynský diabol, variaci mazaný hiphop s ingredianciami soulu, electra a trochou oldschool príchute Michaela Jacksona. Debutový album Timez Are Weird These Days mu vyšiel koncom júla a tu je zopár jeho videí.
Last Name London:
I Stand Alone:
Why Even Try feat. Sara Quin:
Flying Overseas:
foto: blog.partyofdreamers.com
