Cestovanie je super. Spoznávanie nových krajín, miest, či ľudí, je niečo veľmi nákazlivé a keď to človek raz ochutná, ťažko s tým len tak prestať a opäť si žiť jednoduchý pracovný život s jednou letnou dovolenkou ročne. Menej super však je, keď na tomto pocite začnú parazitovať takzvaní travelbloggeri.
Na úvod niekoľko upresnení. Travelblogging, alebo blogovanie o cestovaní je skvelá možnosť, ako sa podeliť o svoje zážitky a skúsenosti z ciest. Osobne si rád prečítam články od ľudí, ktorí cestujú pre radosť z cesty samotnej. Napríklad tu naša Norielle, alebo profík Tom Kubuš, či nadšený amatér Roman Herda. Taktiež mám v obľube, keď úplnou náhodou narazím na článok typu „z Číny sme sa nelegálne dostali vlakom plnom robošov do Severnej Kórei“, ktorý aktuálne neviem nájsť, ale veľmi dobre si naň pamätám (myslím, že to bol Nemec a Švajčiar, čo skúsili takýto kúsok v čase, keď ešte Denis Rodman nerobil promo tejto krajine), a aj na to, aký pocit vo mne vyvolal. Mal som chuť sadnúť na vlak a cez Rusko sa dostať až do Číny a skúsiť, či to pôjde aj ďalej.
Existuje však väčšia skupina travelbloggerov, ktorých čítanie prináša skôr pocit trápna a znechutenia. Na vysvetlenie toho, čo mi prekáža, použijem moje obľúbené rozdelenie do bodov.
1. Neúprimnosť.
Často mám pocit z bloggera, že to celé píše len kvôli lajkom na FB a cool fotkám na instagrame. Blog pôsobí tak neautenticky, až z neho cítim tu dilemu „akú wordpress tému mám vybrať Zuza, aby sme mali na hlavnej stránke čo najväčší slider našich fotiek?“, alebo „však sa odfoť v plavkách, určite ti to veľa chlapov lajkne“. Z tých slohových prác, ktoré napíšu ku dvojhodinovej prechádzke na Veľkú Homolu a späť ku autu, cítiť na prvú, že sa tam išli prejsť len kvôli tomu, že už mesiac nič na blogu neuverejnili.
Ďalší typ neúprimnosti predvádzajú travelbloggeri, ktorí dokážu písať články o tom ako k životu nepotrebujú hromadiť majetok, nič vlastniť, však aj tak sú väčšinu času na ceste a keď sú „doma“ tak dávajú debilné rady ako bývať po rôznych airbnb bytoch. Potom sa zrazu v podcaste prekecnú, že majú hypotéku na byt, ktorú musia splácať. Dlho im ten pocit „nič nemusím vlastniť“ nevydržal.
2. Lokalita.
Písanie o prefláknutých miestach je taký covid (rakovinu si nechávam na neskôr) travelbloggingu. Kto ešte nenapísal blog o tom ako bol spoznávať svoje spirituálne ja niekde na Bali, či Srí Lanke (alebo niekde v juhovýchodnej Ázii, kam zrovna boli lacné letenky), samozrejme za doprovodu desiatok fotiek pri západe slnka, sediac na pláži, by sa mal nad sebou seriózne zamyslieť. Samozrejme je ku fotkám nutné doplniť myšlienky hodné Lasicu a Coelho ako napríklad „Svoje pravé ja som spoznal, až keď ma chytila sračka v džungli.“
3. Amaterizmus
Ako sme v DM diskusiách už niekoľko krát prebrali, modus operandi týchto travelbloggerov je veľmi primitívny. Vyhliadnu si letenky na miesta, kam zvážajú lowcosty (voľakedy to bol len Londýn, Paríž, či Rím, dnes už aj „exotika“ ako Gruzínsko, alebo Island) a tam si šikovne a lacno (och, ako ja neznášam túto frázu) nájdu nejaké ubytovanie. Následne pobehajú tie základné turistické miesta a odfotia sa s rozpaženými rukami a veľkým úsmevom pri niektorej z pamiatok, či v prípade páru si spravia gýčovú fotku, ako jeden ťahá druhého za ruku. Z tohto krátkeho výletu spravia článok na niekoľko strán, kde dajú skvelé odporúčania na miesta, ktoré vykradli z wikitravel, alebo lonely planet bedekra a tvária sa ako znalci danej krajiny, ktorí vám skvelo poradia (alebo skonzultujú za 50 €/hod.) čo v danej krajine/meste vidieť a skúsiť a ako si tú lacnú letenku kúpiť.
4. Travelhacking
Po covide sa dostávam ku rakovine celého blogovania o cestovaní a to sú rôzni exoti, čo sa snažia prezentovať odrbávanie ako „hekovanie“. Niektorí z nich ako prvý odrb spravili už to, že vykradli zahraničné cestovateľské diskusné fóra a odporúčania z týchto fór ako ušetriť nejaké drobné, prezentujú ako svoju myšlienku. Áno, nemôžem sa čudovať, že v krajine, kde youtuberi žnú slávu za to, že prachsprosto vykradnú zahraničné kanály, niekto uplatní podobný princíp aj na blogovanie.
Ak im však nestačí vykrádať zahraničný obsah a nevedia prísť s vlastným dobrým nápadom, prídu s vlastným slovenským nápadom.
Jeden mladý párik, čo šiel na starom forde do Nórska písal o tom, ako prepašovali cez hranice tvrdý alkohol (čo pri otvorených hraniciach nie je zrovna problém) a potom ho ponúkal zahraničným kamionistom so slušnou maržou, avšak stále lacnejšie, než čo bežne stojí alkohol v tejto krajine.
Jedna na fotkách neustále vyškerená hekerka zas písala o tom, ako si cez airbnb prenajali ubytovanie a potom, čo im majiteľ odovzdal kľúče, si tam nasťahovali zvyšok partie, aj keď spolu prekročili povolený počet osôb, ktoré si určil prenajímateľ. Jednoducho taká moderná airbnb verzia zaplatiť si za dvojlôžkovú izbu v hoteli a potom tam nechať prespať štyroch kamošov na karimatke.
Najvyšší level „hekovania“ však ukázali niektorí travelbloggeri, keď prišla korona. Po tom, čo štát začal poskytovať rôzne dotácie a hneď sa toho chytili rôzne indivíduá (bratislavskí poslanci), tak si asi títo kvázicestovatelia povedali, že oni predsa nebudú niečo menej a začali na svoje hobby pýtať od štátu peniaze. Fond vzájomnej pomoci začal poskytovať príspevky ľudom v núdzi s podmienkou, že museli o pomoc požiadať formou výzvy na portáli ludialudom.sk. Toto sa asi rýchlo dostalo do uší týmto hekerom a popísali srdcervúce príbehy ako im korona pokazila biznis a oni potrebujú peniaze na platenie hypotéky a kúpu jedla. Dostali od štátu 500 € na kávičku a keďže si prečítali podmienky poriadne, poposielali si navzájom 30 € podporu, požiadali kamošov a rodinu, aby im tiež poslali, a štát vo svojej naivite (rozumej blbo nastavených pravidlách) im tú sumu znásobil. Takto sa to robí do psej matere.
Keď vidím, aké ťažké ľudské príbehy sú na tom portáli, je mi z týchto travelbloggerov na grc. Ľudia s rôznymi zdravotnými postihnutiami, či komplikovanými životnými osudmi, žiadajú o pár euro a medzi nich sa zamotá skupina mladých zdravých ľudí, ktorí zacítili možnosť, ako pumpnúť tento štát o pár drobných na svoje hobby.
Nebudem vám radiť ako cestovať, každý nech si cestuje ako mu vyhovuje. Ale aby som nebol len hejter, tak pridám aspoň niekoľko rád, ako blogovať o cestovaní bez toho, že z vás bude druhým trápne, keď už teda máte pocit, že vaše zážitky niekoho zaujímajú.
1. Ak už cestujete preto, že je aktuálne trendy/in/cool cestovať a zdieľať to medzi ľudí, neopičte sa po tých, čo vás na to namotali, nájdite si vlastný štýl. Fotka ako podopierate šikmú vežu v Pise, či so svojim miláčikom sa delíte o špagety v Ríme, fakt nie je niečo nové a prevratné, ale skôr trápne a gýčové. Skúste ochutnať niečo neobvyklé a ak to bude dobré tak to odporučte, ak to bude hnusné, napíšte o tom vtipnú recenziu ako ste sa obabrali.
2. Nesnažte sa na blog nafotiť Eifelovku, či inú dominantu tak ako ich vidíte v promo fotkách na webe. Nie ste profi fotograf, váš iPhone s rozbitým displejom nie je profi fotoaparát a prehnanie filtrami v instagrame nie je to isté ako postprocessing vo photoshope.
3. Nekopírujte trendy instagramu. Viem, že je to určite lákavé, ale ak ste prvý krát skúsili kempovanie, nemusíte robiť fotky s výhľadom zo stanu a písať o tom, aké to je úžasné a príjemné, keď väčšina ľudí po prebudení rieši, ako sa odhodlať vyliezť z toho vyhriateho spacáku do tej zimy a ísť sa vyčúrať.
4. Píšte o zážitkoch. Encyklopedické fakty sa občas hodia ako doplnok do blogu, ale dnes si už tieto informácie vieme nájsť aj sami. Taktiež nepíšte cenopisy, čo je choroba veľa bloggerov. To že ubytko stálo toľko eur, tie a tie potraviny majú najlacnejšiu mrazenú pizzu a podobné informácie fakt nie sú zaujímavé. Ak idete do Škandinávie, nenariekajte v celom blogu ako tam je draho.
Cestujte. Je to skvelá možnosť ako minúť peniaze. Ak však máte pocit, že o tom potrebujete aj napísať, skúste to najprv len svojim kamošom na facebooku. To že idete inam ako do Chorvátska k moru, ešte nie je dôvod zakladať si travel blog a myslieť si, že vás to uživí.
