V poslednom čase mám čudný pocit, že si zo mňa rôzne inštitúcie robia srandu. Možno som len paranoidná, ale to neznamená, že to tak nie je.

Začína ďalší nudný pracovný deň. Zazvoní mi telefón. Volá mama. A okamžite spustí: „Vybrala si mi z lekárne tie lieky?“ Do riti, úplne som zabudla. A keďže je niekedy problém práve s týmito liekmi, chodím pre istotu vždy do tej istej lekárne. „Dobrý,“ zazubím sa na magistru a tá na mňa hneď spustí: „Dobrý deň, máme lieky pre mamičku, ale nemáme 100 mg, tak ako vždy, ale 250 mg a tie 100 mg už nebudú.“ No skvelé, mením sa na počítadlo a neskôr na kalkulačku. Nakoniec sa s pani lekárňovou dohodneme na tom, ako to podeliť, aby sme sa priblížili k predpísanej dávke. O mesiac neskôr kráčam opäť do lekárne, opäť po lieky, ale už s receptom na 250 mg (som pripravená, mňa nedostanú). „Dobrý,“ zazubím sa na magistru. „No dobrý deň, tie lieky pre mamičku máme, ale 250 mg nemajú, dodali nám len 100 mg a vraj už 250 mg nebudú mať. Neskočíte k lekárke po nový recept?“ Presne tak, neskočím. Pani lekárňová sa ospravedlňuje – distribútori, tí za všetko môžu. Mne je celkom jedno, kto to vymyslel, celkom prefíkane však udržuje pacientov v strehu.

O tri dni mi príde list. Odosielateľ – zdravotná poisťovňa, posledná výzva pred exekúciou. Vraj nedoplatok 300 €. Nie je čas, musím zaplatiť a potom pozriem, ako sa dopracovali k tejto sume. Účtovníčka je na PN, ale hneď ako vyzdravie na to vraj mrkne. Dobre, počkám. Do týždňa mi príde sms – „Pri kontrole Vášho zúčtovania sme zistili preplatok 300 €. V najbližšom čase Vám ich poukážeme na účet. Vaša zdravotná poisťovňa.“ Teším sa, veď to nie je malý peniaz, ale načo bolo toto dobré?

Už tuším, že sa ozve aj ďalší výpalník, stará dobrá Sociálna poisťovňa. Presne tak, príde mi opäť úradný list s tým, že mám nedoplatok. Tentokrát je suma vyššia. Niekto si dal riadne do tela a vypočíta mi všetky odvody, ktoré mám zaplatené čo len o jeden deň neskôr a stanoví mi riadne penále. Majú presne stanovený termín, dokedy sa zaplatiť musí a hotovo. Správne, kam by sme došli, keby všetci platili až ku koncu mesiaca. Veď úbohí počerní spoluobčania by stáli na pošte na dávky úplne zbytočne. A to predsa nechceme.

Otvárame novú s.r.o. To nie je až také ťažké, ak vám to má kto napísať, podať, vybaviť. Najväčší problém mi robí vklad, ktorý sa pri zápise musí dať na účet a musí tam byť, až kým nie je spoločnosť zverejnená. Obídem banky, vysvetlím, že týchto 5000 € sú vlastne sčasti peniaze na výplaty, ktoré majú odísť o týždeň a či je možné, aby som sa k týmto peniazom do týždňa dostala. „Ale samozrejme, to nie je problém,“ povie mi pani za okienkom banky. „Je to váš účet, môžete si s ním robiť čo chcete. Takže peniaze tam vložíme a obratom vyberieme. Len nám podpíšete potvrdenie, že boli vybrané na vašu žiadosť.“ Skvelé. V deň D prinesiem peniaze, otvoríme účet, vložíme peniaze, ale už ich nevyberieme. „Skúste zajtra, možno to dnes ešte nepôjde,“ dostanem informáciu. A tak skúšam zajtra, pozajtra a potom pochopím, že je to márne. Čakanie trvá presne dva týždne. A pani za okienkom? Ospravedlní sa, že to bola pre ňu nová informácia. Fakt? Pokiaľ viem, pracuje tam minimálne 10 rokov. Človek sa naučí každý deň niečo nové.

Mám toho dosť. Idem domov, na dverách oznam – výmena stúpačiek. V stanovený deň teda ostanem doma, celý deň počúvam vŕtanie a búchanie. Večer je byt pod nánosom jemného prachu, budem mať čo robiť, kým to dám do obývateľného stavu. Na druhý deň ráno počujem jemné kvapkanie, potom už len tečúcu vodu. Otvorím dvierka do šachty a vidím prúd stekajúcej vody odniekiaľ zhora, ktorý intenzívne tečie niekam dolu. Utekám k susedovi, ten uháňa po majstrov, ktorí práve štartujú vŕtačky vo vedľajšom vchode. „Všetko v pohode, suseda, len zabudli na tesnenie,“ oznamuje mi o hodinu sused. Vydýchnem si. Ale teším sa, že chlapci nemajú zodpovednejšie povolanie.

Víkend v Tatrách. Zaparkujem na verejnom, slušne drahom parkovisku. O hodinku sa vraciam. Je tam dosť áut, takže aj pri parkovacom automate je dosť ľudí, ktorí čakajú na zaplatenie. Keď prídem na rad, automat lístok vtiahne, ale už nevráti. O chvíľu sa na displeji objaví „načítajte parkovací lístok“. Ďalší ľudia za mnou sa boja prísť o svoj, a preto idú k automatu na druhú stranu parkoviska. Ostávajú pri mne traja ďalší vodiči, ktorí mi chcú pomôcť. Voláme obsluhu automatu a tá tvrdí, že nie je možné, aby automat lístok nevrátil, napriek tomu, že to videli svedkovia, ktorí stoja pri mne. Obsluha volá mestskú políciu a tá je nekompromisná. Lístok som stratila – zaplatím pokutu. Navrhujeme otvoriť automat, ale to je možné až po záverečnej, takže by som tam čakala pekných osem hodín. Naťahujeme sa asi hodinu. Potom rezignujem, zaplatím pokutu a s výrazom ukrivdeného dieťaťa odchádzam. Moji spolutrpitelia odchádzajú s nadávkami na skurvený systém, mestských a na automat.

A život ide ďalej a každý deň prináša novú, pre mňa čudnú situáciu. Ale možno len preháňam a na Slovensku je to proste tak. Ale aspoň sa nenudím...