Neznášam, ak zlyhám, a nemám sa na čo vyhovoriť. Leteckú stovku som nedokončil, lebo bola nudná, a to je objektívna prekážka. Okrem toho som bol nevyspatý. Že som nemal formu s tým súvisí len okrajovo. Nízkotatranskú stíhačku som nedal kvôli bratovi, ktorému sa v ten deň nechcelo. Ani mne sa nechcelo, ale bratovi sa nechcelo viac, takže je to jeho chyba. No ale Ultrafatra? Bolo strašne horúco. A toto je problém. Počasie na ultratrailoch nesmie byť výhovorka.
Takže keď som pred pár rokmi nedokončil Ultrafatru, vedel som, že sa ešte vrátim. Je tam totiž krásne a moje zlyhanie ma sralo. Zaprisahal som sa, že budem mať natrénované, že si vezmem viac vody a pôjdem rozumnejšie. Dva mesiace pred štartom som sa rozhodol, že začnem behať. Dva týždne pred štartom som bol prvýkrát. O dva dni nato druhýkrát a potom som ochorel. A zrazu som mal natrénované.
Ak je termín ultrabehu koncom júla, tak buď sa pôjde v horúčave alebo bude búrka. Nebo vobojí. Na sobotu hlásia prechod frontu s početnými búrkami, aj intenzívnymi. Trochu dúfam, že sa to preženie v noci a ráno budeme za vodou, ale zaspávam pod žiariacou Kasiopeiou, čo pochová všetky moje nádeje. Kým zaspím, príde ešte správa, že kvôli počasiu sa štart posúva o hodinu neskôr.
Ráno obloha vyzerá, že keď trochu dupnem, tak na nás celá spadne. Kým sa presunieme do Harmanca, tak už slušne leje. Pomaličky sa pridávajú hromy-blesky a ešte viac dažďa. Vraj do ôsmej to prejde, ale zo Starých Hôr pôjdeme alternatívnou trasou na Kráľovu studňu a nie rovno na Krížnu, nech sa nemotáme búrkam popod blesky. Vyťahujem nepremokavú bundu. O ôsmej v daždi vyrážame na Jalapeñ, zbytočný kopec, na ktorom okrem účastníkov Ultrafatry nikto nikdy nebol. Tu som to minule zrejme prehnal s tempom, tak sa trošku šetrím. Ale ide sa mi úžasne ľahko. Za sebou počujem fučať ľudí, a to je zlá spoločnosť. Tu sa ešte nemá fučať. Pridám. V bunde mi je horúco, ale stále leje, nechcem sa premočiť hneď na začiatku. Z vrcholu Jalapeña vidno, že hrebeň Fatry sa čistí a búrková oblačnosť ide preč. Hádam sa nakoniec pôjde klasickou trasou.
Nasleduje zjazd z Jalapeña. Nie zbeh, ale ozajstný zablatený zjazd, až mi je divné, že sa nepotkýňam o popadaných ľudí. Neskôr v stúpaní na Krížnu stretávam bežcov s blatovými šmuhami cez zadok alebo chrbát. Stále prší, ale je príšerne horúco. Bunda musela ísť dole. Som celý mokrý, ale mám pocit, že je to len pot. V týchto pralesných podmienkach ľutujem, že nie som zaočkovaný proti žltej zimnici a horúčke dengue. Podvedome sledujem, z ktorého stromu na mňa skočí jaguár. Vytrepem sa na Majerovu skalu a kochám sa. Odtiaľto to už bude krásna Fatra. Naposledy ma v týchto miestach chytili kŕče a bolo po ambíciách. S vedomím, že som v ešte horšej forme ako vtedy, sa nadopovaný horčíkom začnem šuchtať na Krížnu a tempom agresívneho turistu sa došuchtám až na hrebeň. Kupodivu viem rovnejšie úseky na hrebeni aj pobehnúť, ale na uzučkom chodníku v lepkavom blate z toho nemám veľké potešenie. Na druhej strane, veľmi ma teší, že v porovnaní s mojim minulým pokusom zatiaľ stále žijem a a dokonca si to užívam.
Už trošku rozbitý doťapkám na Chatu pod Borišovom a začnem sa občerstvovať. Najväčšie stúpania mám za sebou, ale vzhľadom na začínajúcu únavu ma čakajú najťažšie úseky. Ešte mám v živej pamäti ako som išiel na Ploskú ako keby som zdolával posledné metre na osemtisícovke. Poriadne najedený si to idem zopakovať. Spoza mrakov sa vystrčilo slnko a už sa nejde až tak príjemne. Po prvých krokoch do Ploskej ma zaleje pot a neviem sa dodýchať. A je to tu, takto som skončil aj minule. Ale o chvíľu začne účinkovať strava a zrazu som nezastaviteľný. No, nezastaviteľný... chcel som povedať, že idem. Vydriapem Ploskú, polobehom sa translokujem pod Rakytov, plíživým přískokem sa dostanem na vrchol a vtedy už viem, že je dobre. Toto bolo posledné veľké stúpanie, teraz už budem zdolávať len vzdialenosti. V rastúcom teple opatrne zídem strmý zostup a zrýchleným presunom sa postupne dopracujem k Smrekovici. Minule som to tu vzdal, ale teraz viem, že budem pokračovať. A že ak sa nič mimoriadne nestane, tak Ultrafatru dokončím, lebo iná možnosť nie je. Odtiaľto by to mala byť pohoda, až na záverečný výstup na Sidorovo, ktorým ma všetci strašia už pár rokov.
Dám sa do reči s nejakým chalanom a akosi nám docvakne, že ani jednému z nás sa už nechce bežať, hoci by sa dalo. Načo. Užívame si prírodu, príjemný terén a relatívnu blízkosť cieľa. Preberieme všetky vážne svetové aj lokálne problémy, pričom najviac nás zamestná otázka, či to nebude neľudská hygienokracia, ak nás ženy po pretekoch donútia osprchovať sa. Spomínal som príjemný terén a relatívnu blízkosť cieľa? Oficiálne je to zo Smrekovice do cieľa nejakých 17 km, hoci niektoré zlé GPS jazyky hovoria, že to môže byť aj o 2-3 km viac. A príjemný terén sa skončil zostupom z Malinôhô Brda pod Malinô Brdo. Po zjazdovke. So 47 km a tri a pol tisíckami výškových metrov v nohách. Pre mňa bol toto hajlajt celej Ultrafatry. Chcel som sa hodiť o zem a skotúľať sa dolu. Už sa ani nerozprávame.
So zaťatými zubmi zídeme k občerstvovačke, hodíme do seba kúsok melóna a trochu coly a plní nadšenia sa presúvame pod obávané Sidorovo. Vraj je to síce krátke, ale strašne strmé, ideš hore po štyroch a celé je to zlé, lebo už máš strašne veľa odchodené. Nuž, je to strmé, je to krátke, ale hlavne, aj pre mrzákov ako sme my, je to v pohode. Jediný problém je, že sa ten kus vápenca cez deň pekne vyhrial a pod borovicami sa vzduch ani nepohol, takže devastujeme pôdu vlastným potom. Oveľa nepríjemnejší je zostup, hoci na Malinôô Brdo sa to nechytá. Dôležité je nezakopnúť o nejaký koreň, kameň alebo o svoju unavenú nohu, takže sa treba silno sústrediť na každý krok. No a potom zbadáme Ružomberok. Akože celkom zblízka. Väčšinou to nie je žiadna výhra, ale toto nás poteší. Dolu kopcom nás začínajú predbiehať mrzáci nášho kalibru, ktorých sme dobiehali v kopci. Ale povedali sme si, že nebežíme, tak nebežíme. Pred cieľom ešte na mňa reve už osprchovaný a prezlečený brat, že mám bežať, vracia mi všetky moje podpichovačky, hyena natrénovaná. Aj Funkcia sa za neho hanbí. Ja by som sa vraj mal hanbiť za čas. Ale takto: bola to pekná turistika a ak by som niekedy nevedel, čo s posledným júlovým víkendom, tak prídem sem.
