Bettina Clausenová si opiera ruku o obraz svojej matky. Ruka veľmi zvláštnym neprirodzeným spôsobom vytvára spojenie medzi živou bytosťou a maľbou. Prsty pravej ruky sú vystreté, ako keby chceli gestom prudkosti a sily demonštrovať proti telu prinútenému reagovať na nezvyčajnosť situácie. Urobil som si pár nákresov a zhodnotil som, že telo je v štádiu najvyššieho napätia, v ktorom je  žena pripravená vyskočiť, brániť sa skutočnosti, do ktorej ju vohnal nasilu pán režisér.

Sedím ako vždy v prvom rade, sledujem útle zápästie charizmatickej herečky a predstavujem si ju u mňa doma, ako mi podáva cukorničku pri kávovom obrade. Jej útlosť ma robí silnejším. Chcem ju chrániť pred nebezpečenstvom a poskytovať jej oporu. Zrejme to bude pred režisérmi potrebovať.

Moja diva je v úlohe Bettiny plachá, ustráchaná a pri väčšom vzrušení mimovoľne trhá hlavou a zajakáva sa. Som presvedčený, že to nie je výsledkom úsilia herečky, ale podľa nákresov a pozorovaní skutočným odrazom jej duševného stavu. Režisér v snahe dodať divadelnej hre silný náboj určite prinútil herečku užiť väčšie množstvo liekov, ktoré spôsobilo neprirodzené správanie sa jej tela.

„Dopiči, však ona trpí,“ povedal som si cez prestávku, ako som tak prechádzal obrovskými priestormi národného, ktoré poskytujú tú výhodu, že keď si chcete prdnúť, tak sa je kde ukryť a urobiť to bez strachu, že iným návštevníkom divadla spôsobíte kolaps nosnej prepážky a perforáciu ušného bubienka.

„Kurva, však ale ona nesmie trpieť,“ povedal som si o pár kíl vzduchu ľahší. V bufete som si chcel kúpiť tri chlebíčky, ale zhodnotil som, že jeden stačí, nech nevyzerám ako pažravá sviňa v tej krásnej kultúrnej ustanovizni. Viem, čo sa patrí.

Raz večer, keď sa v postave Heddy Gablerovej zjavila na javisku a roztržito si sadla na pohovke na kyticu, tušil som, že vyslala ku mne volanie utláčanej kvetiny. „Som v riti,“ prečítal som si jej odkaz, ako tou riťkou pritláčala ruže a recitovala divadelné repliky. A keď potom vstala, podišla k stene a načmárala na ňu veľkými písmenami HEDDA a svetlá reflektorov osvetlili jej šaty, pod ktorými sa chvelo bezradné chudé telo, rozhodol som sa ju zachrániť.

Umelkyne majú zvláštnu moc. Vytvárajú ilúziu tých, kým nie sú. Je na vás zistiť, do akej miery vložili svoju dušu do umeleckého diela. Mne je jasné, že moja diva je všetkým, čo stvárňuje, až sama zaniká a to ma desí. Chcem ju spoznať skutočnú.

Čakal som a pozoroval návštevníkov, ktorí sa vytrácali v tme ako prdy. Keď už nik pri šatni nesmrdel, spýtal som sa šatniarok, kde môžem stretnúť obľúbenú herečku.

„Ste jej priateľ?“ overovala si naivka. Prikývol by som aj na otázku, či som mimozemská bytosť a tá dobrá duša mi povedala, pri ktorom východe sa zjaví.

„Čakám na vás,“ povedal som jej, len čo sa objavila.

„Neobjednala som si taxík,“ odpovedala zmätená.

„Som váš obdivovateľ, mám tu auto. Ale keby som vedel, že ste na autobusárov, tak zoženiem aj autobus,“ povedal som.

Zasmiala sa a pohodila ryšavými kučerami.

„Mám tu svoje auto, ďakujem za ochotu,“ povedala hlasom skrotenej líšky. To ma dostalo do kolien. Civel som na ňu. Nie som násilník, žiadna puška so spílenou dvojhlavňou a maskáče, som v saku a nemám ani zapnutý posledný gombík, aby som nevyzeral ako chuj, čo nevie, ako sa obliecť. Posledný ostáva nezapnutý aj pri sobáši. To by mohla oceniť.

Zovrela pery a zaťala drobné päste do obrannej pózy.

„Preboha, však ja nič nechcem. Moja malá neter umiera na leukémiu. Praje si len jedno, váš podpis na všetkých vašich fotkách, ktoré si nazhromaždila. Je to taký problém ísť do môjho auta, podpísať tie fotky a potom ísť kade ľahšie?“ spýtal som sa naštvane a ona hneď prikývla.

„Bože, však jasné, to ste mohli hneď povedať. Umierajúce dievča...,“ zaklipkala mihalnicami. Bez vrstvy líčidiel boli tenučké, ryšavé, kmitali ako krídla motýľov. Toto bola pravá podoba mojej divy.

Len čo sa usadila v mojom aute, naštartoval som a vyrazil som do ulíc mesta.

„Čo sa deje?“ spýtala sa s obavami.

„Ideme ku mne domov, kde mám tie fotky,“ povedal som. Mlčala.

Šoféroval som s ľahkosťou supermana, veď som unášal skvelú herečku, s ktorou sa režiséri hrajú ako ja s novou hororovkou Agony. Mám len demo verziu, ale už mi z nej statočne jebe. Má to neskutočnú atmosféru, žeriem duše stroskotancov, ale teraz chcem jej dušu, lebo bezduchú ženu na lopatkách neberiem.

Keď sme zastali pri mojom dome, vyzerala nešťastne.

„Vo vašich rukách? Nie som slobodná. To radšej umrieť,“ zvolala.

„Zastrelila sa, preboha živého, zastrelila sa. To sa predsa nerobí,“ dokončil som jej divadelný výstup, ktorý na mňa skúšala.

„Mám vás načítanú, Hedda. Nerobte tu, prosím, divadlo a poďme do môjho bytu,“ rázne som jej povedal. Ani sa nepohla, strnulo pozerala pred seba.

„Veď ja som vás vlastne zachránil,“ povedal som, nahol som sa k jej šiji odhalenej v rozopnutej bielej košeli, a nadýchol sa. Voňala mi. Málokedy mi ženská vonia tak, že vo mne zhoria všetky obranné mechanizmy. Jej ryšavé kučery boli ako medené drôtiky a celá bola ako taká bábika.

S bývalou partnerkou som sa rozišiel, náš vzťah ochladol, dostal sa až za polárny kruh, nepomáhali ani hlúpe romantické večery pri sviečkach a péčku. Cítil som sa mizerne. Ale potom som objavil ju a môj život mal znovu zmysel.

„Ustrice. Zabudla som si v šatni ustrice. Od rána som nič nejedla...“

„Mám doma množstvo jedla,“ namietol som.

„Nikdy nejem pred divadelným predstavením. Najem sa až potom a jem len ustrice. Živé tvory, na ktoré nakvapkám citrón, zmrštia sa vyľakané a odovzdajú mi svoj život. Vďaka ním žijem a som stále mladá,“ povedala a začala sa celá chvieť.

„Jeden večer bez nich prežijete,“ namietol som.

„Cras, cras, semper cras, sic evadit aetas… Zajtra, zajtra, vždy len zajtra a tak ubieha život. Môj bez nich zajtra skončí. Nemám síl,“ hovorila a pomaly sa zosúvala na sedadle nižšie a nižšie. Jej útlosť a zraniteľnosť teraz priam kričali.

„Čo mám teda robiť?“ zúrivo som sa k nej otočil.

„Neviem… cítim, ako zo mňa odchádza život. Vita incerta, mors certissima.“

„Nerozumiem vám...“

„Život je neistý, smrť je istejšia. Prepáčte mi, že hovorím v tom mŕtvom jazyku, veď aj ja budem možno zajtra mŕtva. Musím sa vrátiť po tie ustrice. Čakajú na mňa. Počuli ste o ženách, ktoré jedli výlučne len ustrice? Nie? Kleopatra vám nič nehovorí? Jej krása, sila a život od nich záviseli. Možno si myslíte, že si vymýšľam, ale môj život je vo vašich rukách a nemám dôvod vám teraz klamať. Toto sú chvíle pravdy, žiadne divadelné predstavenie, žiadna ilúzia...“

Po lícach sa jej roztiekli slzy. Nemám rád, keď ženy plačú. Priam to neznášam.

„Dobre, dobre, môžeme sa po ne vrátiť. Ale čo keď mi utečiete?“

„Prečo by som to robila? Nehovorili ste, že idem len podpisovať pre umierajúce dievčatko moje fotky?“ prekvapene sa na mňa pozrela.

„Hovoril som. Však áno, to presne ideme robiť.“

„Ak to dlho nebude trvať, môžem ísť po ne aj potom,“ povedala odovzdane a usmiala sa. Verila mi. To je dobré, ty moja ustrička. Urobím všetko, čo chceš.

Ale bola to ťažká dilema. Zavliecť ju do bytu a riskovať, že bez ustríc sa mi do rána zloží alebo riskovať návrat do jej divadelnej šatne? Hlavne sa neprezradiť, že ide o únos. Hádam mi s tými ustricami neklame, ženy sú čudné stvorenia, fixujú sa na pičoviny a chlapom z toho mäkne mozog.

Znovu som naštartoval auto a sledoval, ako bude reagovať. Bezbranne sa usmievala a klipkala mihalnicami ako herečka. Však počkaj, moja diva, uvidíš, čo všetko pre teba robím a jedného dňa mi budeš ďakovať za svoju záchranu.

Zastali sme pred národným. Parkovisko bolo už takmer prázdne.

„Nebude mi to dlho trvať, sľubujem,“ povedala bezstarostne. Už bola pokojná. Vidina ustríc ju opantala, potvorku.

Vystúpila z auta. Sledoval som jej štíhle nohy, na ktorých sa pomalým húpavým pohybom presúvala ku vchodu. Tam sa otočila a sprisahanecky na mňa žmurkla.

Čakal som. Chápete to, ja som čakal ako taký chuj, kým neprišli policajti. S tým som vôbec nerátal. Dokonca som si v prvej chvíli myslel, že sa v divadle niečo stalo, našli zavraždenú šatniarku, však tie by som niekedy zabil aj ja, také sú komótne, ale ony sa hrnuli rovno ku mne.

„Kurva je to a nie herečka!“ zaručal som ako zranený býk. Viac ako tí policajti ma zložilo poznanie, že moja ikona ma oklamala. Kamarát môj, nikdy never žene, čo plače, vlastne nikdy never žiadnej žene a herečkám už vôbec.

 

Príbeh je vymyslený a akákoľvek podobnosť so skutočnými postavami či udalosťami je čisto náhodná.