Drahí moji,

 

Vitajte pri novej mini-sérii o tom, ako v dnešnej dobe (ne)zarobiť na blbosti.

Podvody a podvodníci sú staré hádam ako ľudstvo samo, možno by sa dalo povedať, že je to akousi súčasťou boja o prežitie. História podvodu siaha určite už k raným formám rodu homo, pretože ten, kto si nevedel uloviť alebo nazbierať potravu a chcel prežiť, si to musel zabezpečiť inak. Dôkazom evolúcie podvodov a kradnutia je aj nám všetkým veľmi dobré známe heslo "kto nekradne, okráda sám seba", ktoré zažilo svoj boom v našich končinách hlavne v období budovania socializmu, či v dnešnom budovaní sociálnej demokracie. Bohužiaľ takéto každodenné pripomienky toho, že mal Darwin pravdu, sa dnes pohybujú predovšetkým po internetoch a ja sa dnes pozriem na zúbok prvému typu podvodníkov - Unterwassermannov, ktorí mali snahu ma kontaktovať.

 

Tak... a teď si vás koupim všecky!

 

Písal mi raz veľmi zúfalý muž. Právnik, kdesi z Afriky (v skutočnosti mi písali rovnaký príbeh dvakrát, raz sa stal v Afrike a raz kdesi v juhovýchodnej Ázii či Číne). Môj priezviskový menovec sa tam zabil na aute spolu s celou rodinou a neostal po ňom nikto, vôbec ale vôbec nikto, ani vzdialený príbuzný alebo rodinný yorkshire, ktorý by mohol zdediť majetok vo výške niekoľkých stovák miliónov dolárov. Závet nezanechal. Tento právnik teraz rieši jeho pozostalosti a má na krku toto obrovské množstvo peňazí a potrebuje, aby to niekto zdedil, najlepšie niekto, kto je menovec daného zosnulého, aby to vedel obhájiť. Peniaze nemôžu len tak prepadnúť, ísť v prospech štátu, charity ani v prospech nikoho a ničoho. Musím ich proste zdediť ja.

Príbeh vskutku srdcervúci a sumička v rámci dedičstva nádherná, že by jeden neváhal. Ale niečo sa mi nezdalo...

 

Tak sa moje investigatívne ja nenechalo odradiť a začalo s daným právnikom konverzovať o detailoch. Chcela som vedieť viac aj o zosnulom aj o právnikovi a o firme, ktorú zastupuje. Vygooglila som si meno právnika, profil na FB mal bez fotky, inak mi našlo už len linkedIn, ktorý tvrdil o právnikovi to, čo aj on o sebe do správ. Kupodivu existovala aj právnická firma, v ktorej akože pracoval a mala aj webovú stránku, avšak kontakty ani pracovníci na nej zverejnení neboli, aby sa to dalo overiť niekoľkými klikmi.

 

Keď sa debata rozvinula, vypadlo z neho, že potrebuje, aby som mu poslala niekoľko stovák dolárov na to, aby sa mohol dostaviť do mojej rodnej krajiny a aby sme prebrali detaily dedičstva. Na moje námietky, že to nespravím a že nech priletí na vlastné trovy a pobaví sa s mojím právnikom, pričom mu všetko spätne uhradím aj províziou (však som mala zdediť milióny dolárov!), nereagoval a stále mlel o tom, že tie peniaze najprv musím poslať a až potom sa môžeme baviť.

Priznám sa, že si už nespomínam, ako som ho poslala do riti ako som ukončila rozhovor, ale záver bol jasný. "Právnik" si zrejme potom plakal do klávesnice, že odo mňa mu žiadne peniažky nekvapli. Zaujímalo by ma však, koľko ľudí s vidinou dedičstva mu tie peniaze poslalo...