Päť detí. Päť dospelých. Desať bicyklov. Štyri dni. Dvesto kilometrov.
S kamarátmi sme sa dohodli, že si predĺžime prvý májový víkend a skúsime obísť najväčšie slovenské jazero. Nakúpili sme nosiče a také tie tašky na bajky, vypýtali deti (7 až 10) zo školy a začali s plánovaním. To spočívalo v tom, že sme našli parkoló v Siofóku a dohodli sa, že pôjdeme proti smeru hodinových ručičiek. Jednému účastníkovi sa pár dní pred dovolenkou pokazilo auto s ťažným, takže sme si ich bicykle podelili my. Vďaka tomu som vyfasoval štvornosič a jeden bajk s divným rámom, takže som pri nahadzovaní na auto príjemne strávil štvrťhodinku a precvičil si slovník. Viac podrobností nepíšem, aby si to mohla prečítať aj peterháova babka.
Deň prvý. Dohoda bola stretko o dvanástej na mieste, no pretože ľudia, ktorí dočasne obývajú dolnú slovenskú zem, rozkrtkovali značnú časť diaľnice, dorazili sme až okolo jednej. Čo teda nebol žiadny problém, lebo zvyšné dve posádky hlásili ešte väčšie meškanie z pádnych dôvodov ako „vyrazili sme neskôr“ či „deti sa chceli zastaviť v mekdonalde“. Našťastie sme neďaleko od parkoviska našli U bieleho koňa, kde čapujú plzeň, takže pohoda. Miesto pôvodne plánovanej 13:00 sme teda reálne na bajky sadli o pol štvrtej. Ako jediný mám na riadidlách takú tú blbosť, kde si viem prikapčať telefón, išiel som teda ako prvý a sledoval mapy.cz. Perfektná appka, má môjho tuleňa schválenia. Po úctyhodných 25 km sme zastavili v parku v Balatonkenese a vybrali sa hľadať ubytko pre desať ľudí. Cez telefón to nebolo celkom ono, takže sme sa osobne zastavili U divokej kačky, kde sme natrafili na dve kišasoňky, ktoré teda angolúl nem, ale zato usmievavý feferón hovoril anglicky dobre a navyše bol veľmi ochotný, takže časť výpravy ostala u nich a časti vybavil nocľah v blízkom spriatelenom penzióne.
Dni dva až štyri sa dajú zosumarizovať celkom jednoducho – predstavte si 200 kilometrov, pričom na každom jednom dostanete jednu z nasledujúcich otázok, samozrejme krát päť: Kedy tam už budeme? (Drž hubu a šliap). Budeme sa dnes kúpať? (Nie, sprchovať). V hoteli, kam ideme, majú bazén? (Netuším, kde budeme spať, snáď dokonca pod strechou). Zastavíme sa na zmrzlinu? (Ak sa ma na to ešte raz opýtaš, tak nie). Môžem ísť teraz ja za tebou? (Mne je to jedno). Prečo ma on predbehol? (Lebo sa flákaš). Ešte dlho pôjdeme hore kopcom? (Som tu prýkrát tak ako ty, takže ti môžem zodpovedne povedať, že už len po najbližšiu zákrutu a potom už až do konca výletu len dolu kopcom). A kto vymyslel tento výlet? (Tvoj foter, mne by taká hovadina v živote nenapadla). Prečo ideš tak rýchlo? (Aby som ťa nemusel počúvať).
No aby som im nekrivdil, makali naozaj podstivo, čiastočne vďaka nutričnému balastu, ktorý cestou dostávali, no najmä preto, že fakt mali záujem to dať. Ako zábava im stačil jeden pumptrack cestou, ináč boli spokojní s hojdačkami či pieskoviskami. Do jazera sme vliezli len raz, no užili si to statočne, a to aj napriek tomu, že voda nebola nejak extra teplá. Aj keď sme cestou videli viacero veľkých toboganov, nebol problém im vysvetliť, že na ne nejdeme, lebo sú, ehm, určite zatvorené.
Paprikáši nám tam dolu vybudovali naozaj super infraštruktúru. Keď aj miestami nebol cyklochodník a išlo sa po ceste, šoféri boli extrémne ohľaduplní, jazdili pomaly a s úsmevom nám dávali prednosť aj tam, kde vôbec nemuseli. Zhruba každých desať kilometrov je pumpička s cyklonáradím. Využiť sme ich síce nemuseli, jediný defekt bol vyriešený bleskurýchlou výmenou duše, no aj tak poteší. Samozrejme, po celej ceste sú reštiky, kaviarne, zmrzlinárne, penzióny a podobne. Okolo celého jazera premáva vlak, takže v prípade potreby sa dá odviezť. Kvôli rozbitému kolenu a celkovej vyčerpanosti to časť výpravy riešila takto, zvyšok sa zaťal a dal to na dvoch kolesách. Vtipné bolo, že v predposledný deň sa mi dodžubalo niečo na zadnom kotúči, takže ten celou cestou jemne brzdil. Posledný deň nám ostalo 62 kilometrov, ten leg day som si teda naozaj užil. Našťastie sme si vhodnou voľbou smeru jazdy kopčeky vyčerpali v prvý a tretí deň, v posledný sme absolvovali celkové prevýšenie možno 10 metrov, takže sa dalo. Hodinu po príchode na parkovisko začalo pršať, no celou cestou ani kvapka, takže ešte aj madžarské počasie s nami spolupracovalo. Celkovo na juhoslovákov nemôžem povedať ani jedno zlé slovo, zjavne sú na takéto bandy zvyknutí, všetko išlo ako po masle, personál bol všade ochotný a keď aj práve nevedeli anglicky, hneď na nás tasili nemčinu, prípadne my na nich nášho maďarsky hovoriaceho účastníka. Za mňa 10 csipós gulášov z desiatich, určite to nebol posledný takýto výlet.
