Keď som pred časom písala článok, akými všelijakými spôsobmi sa nás vesmír pokúša zabiť, začala som uvažovať aj nad tým, aké množstvo všelijakých podmienok vlastne muselo byť splnených, aby na tejto malej planéte na galaktickom vidieku vznikol život a udržal sa tu niekoľko miliárd rokov.
Čím viac do toho človek rýpe, tým je jasnejšie, že život na Zemi je kombinácia kozmickej logistiky, trochy chemicko-fyzikálneho poriadku a poriadnej hromady šťastia.
Vesmírne dieliky museli sedieť
Začalo sa to už pri Veľkom tresku. Ak by gravitácia bola o chlp silnejšia, vesmír by sa zbalil do guličky skôr, ako by stihol vychladnúť. Ak slabšia, častice by sa nikdy nestihli spojiť do atómov, z ktorých vznikli hviezdy. Navyše, potrebovali sme stabilné fyzikálne zákony – žiadne náhodné prepínanie gravitácie na pondelok a elektromagnetizmu na trištvrte na šesť.
Potom nastal veľký galaktický cirkus. Aby vznikli prvky ako uhlík, kyslík či železo, museli sa narodiť generácie hviezd, prežiť svoj žiarivý život zliepaním jednoduchých atómov na ťažšie prvky, a nakoniec veľkolepo explodovať. Inak by sme boli len vodíková hmota okorenená trochou hélia, ktorá sa lenivo vznáša v prázdnote.
Slnečné VIP podmienky
Naše Slnko je vo vesmírnom meradle úplne nudné – a to je skvelá správa. Stabilne svieti miliardy rokov, nemá záchvaty typu „vybuchnem, lebo môžem“, a nefláka sa po galaktickom disku tak, že by sme každých pár sto miliónov rokov schytali supernovu priamo do tváre. Sme v galaktickej zóne len mierneho chaosu – dostatok rôznych prvkov, dostatok pokoja. Dosť ďaleko od divokého centra, kde milióny rokov pokojného planetárneho vegetenia nepripadajú do úvahy, ale nie príliš na okraji, kde by naša slnečná sústava nemala na svoj vznik dosť materiálu.
Zem si našla svoje miestečko v takej akurátnej vzdialenosti od Slnka – ani príliš blízko, kde by ju permanentne opekalo do chrumkava, a ani príliš ďaleko, kde by z nej bola akurát zamrznutá guľa. A áno, dráha Zeme okolo Slnka je stabilná. Žiadne divoké elipsy, na ktorých by teplotné výkyvy v priebehu roka lietali v rozmedzí stoviek stupňov Celzia.
Zem ako rozmaznávaná princezná
Naša Zem je tak trochu ako cirkusový povrazochodec: pekelne dobre drží rovnováhu. Je dosť veľká, aby si udržala atmosféru, no nie taká masívna, aby nás gravitácia gniavila na placku. Má dosť vody, aby sa v nej mohli miešať prvky potrebné pre vznik života, no nie zas toľko, aby ňou bola pokrytá kompletne. Má aj dosť tektonickej aktivity, aby sa ťažšie prvky dostali do vyšších geologických sfér, kde sa mohli zapojiť do varenia životného guláša, ale (už) nie toľko, aby sa ten guláš spiekol na uhoľ. No a v neposlednom rade má aj slušné magnetické pole, ktoré vytvára štít pred kozmickým žiarením.
Netreba zabudnúť ani na Mesiac. Nie je to len romantický doplnok na oblohe a pripomienka dávnej kolízie Zeme s inou planétkou, ale aj účinný stabilizátor náklonu planetárnej osi. Bez neho by nás čakalo počasie ako na hojdačke: raz polárna zima, raz tropické leto, v priebehu jedinej geologickej sekundy. Navyše, príliv a odliv, ktoré vytvára, mohli byť kľúčové pre prvé jednoduché formy života, keď sa chemikálie miešali v plytkých lagúnach.
A keď už sme pri našich vesmírnych susedoch, čestné uznanie patrí aj Jupiteru a v tesnom závese za ním aj Saturnu, Neptúnu a Uránu, ktorí ako veľkí bratia vychytajú prevažnú časť asteroidov a iného sajrajtu, ktorý by Zemi ako malej krehkej princezničke mohol vážne ublížiť. Jupiter je v tomto smere vyslovený hrdina: funguje ako kozmický vysávač, ktorý čistí naše okolie od nebezpečného odpadu.
Sám osebe, bez svojich bratov – plynných obrov, by však bol Jupiter pre Zem viac hrozbou než pomocou. Planéty jeho typu v iných slnečných sústavách, kde ich nemá čo udržať na stabilnej obežnej dráhe, sa totiž vďaka gravitácii pomaly posúvajú čoraz bližšie k svojej materskej hviezde. Nie je ničím výnimočným, že planéta podobná Jupiteru sa vrtí okolo svojej materskej hviezdy vo vzdialenosti, kde pri našom Slnku pokojne obieha maličký Merkúr. Za takýchto podmienok by kamenná planéta nášho typu nemala šancu nielenže na život, ale na svoj vznik vôbec. Vďaka Saturnu, ktorý svojou gravitáciou stabilizuje obežnú dráhu Jupitera, však naši kozmickí bodyguardi plnia svoju ochraniteľskú funkciu na jednotku.
Chémia, ktorá drží pokope
Prvé miliardy rokov na Zemi neboli žiadne wellness pobyty. Blesky, sopečné plyny, asteroidy padajúce ako kanonáda. Ale práve tieto divoké pomery zamiešali chemickú zmes, z ktorej vznikli prvé samoreprodukčné molekuly.
Neskôr prišli bunkové membrány, fotosyntéza a mitochondrie (vďaka tomu, že sa ktorési jednobunkovce rozhodli hrať „spolu sme silnejší“ namiesto „keď ťa chytím, tak ťa zjem“).
Atmosféra sa zmenila z dusivej na kyslíkovú – a život dostal turbo. No nebolo to bez bolesti: kyslík bol pre staré mikroorganizmy jedovatý a prvé hromadné vymieranie bolo na svete. No zatiaľ čo niektoré hynuli, iné sa naučili kyslík využívať – a zrodila sa cesta ku komplexným formám života.
Evolučné zákruty a obchádzky
Keď už sa život konečne rozbehol, tiež to nebola žiadna prechádzka ružovou záhradou. Niekoľko hromadných vyhynutí, kedy sa život takmer odporúčal do histórie, slúžilo ako tvrdá selekcia. Každá katastrofa uvoľnila priestor novým druhom, no našťastie žiadna nevymietla planétu do čista. Zrážka s asteroidom? Dino-párty končí, na parket vstupujú cicavce. Sopečné megaerupcie? Klimatický reset.
Pohlavné rozmnožovanie pridalo variabilitu, ktorá zrýchlila evolúciu. A aj samotná biosféra sa stala architektom vlastnej planéty: mikroorganizmy, rastliny a živočíchy postupne pretvárali prostredie, aby sa tu nakoniec dalo žiť aj nášmu druhu.
Záver: Vyhrali sme kozmickú lotériu
Fyzika, chémia, astronómia, geológia a evolúcia hrali miliardy rokov ako orchester bez toho, aby dirigentovi spadla taktovka alebo stojan s notami. Prírodné zákony sa stretli so šťastnými náhodami. Zem mala správnu veľkosť, správnu polohu, vhodné zloženie a dobrých susedov na oblohe. Život prežil vlastné krízy, adaptoval sa a postupne vytvoril podmienky pre komplexnejšie formy. Stačila jediná odchýlka, jediná výhybka nastavená iným smerom, a všetko mohlo byť úplne inak. Či si nakoniec nejakú tú výhybku sami neprehodíme na cestu k neodvratnému zániku, to sa ešte uvidí.
Takže až sa nabudúce budete sťažovať, že je vonku príliš teplo alebo zima, priveľa ľudí, dopravná zápcha alebo Gladiátor v rádiu, spomeňte si: mohli sme byť smietkami v prachovom oblaku v galaxii, bez kyslíka, bez vody a bez šance na rannú kávu. A to by bola naozajstná katastrofa.
