Zamilovala som sa do veteránov. Nebolo to na prvý pohľad, ako sa to stalo v detstve mužovi, ktorý zbadal na ulici kolónu nablýskaných elegantných áut ako zo starých hollywoodskych filmov a už nevedel zabudnúť na pocit, ktorý v ňom veterány vyvolali. Až kým si raz svoj chlapčenský sen nedoviezol domov a nestal sa mu koníčkom.

S veteránom trávi veľa voľného času. Celú zimu takto rozoberal, skladal a skúšal brzdy a potom ten proces niekoľkokrát zopakoval. Podobne je to s ďalšími časťami auta. Prešli mnohokrát jeho rukami. Obchytal ich, pohladil, premýšľal nad nimi. Možno ako vyučený letecký mechanik premýšľal, či by ešte vedel takto aj staré lietadlo opraviť.

Prala som mu špinavé oblečenie a nosila teplý čaj do garáže. Občas som s nim absolvovala skúšobnú jazdu, na ktorú som si pripravila pevnú obuv, aby sa mi nešmýkalo, keď budeme auto tlačiť na krajnicu. Ľudia zvyknú veteránom mávať. Mávajú nám vtedy, keď sa v ňom prevážame, ale aj keď ho tlačíme, aj keď vychádzame z bočnej na hlavnú a veterán sa nedokáže zaradiť tak rýchlo ako nové autá, ktoré naň neberú ohľad, ich majitelia nám aspoň zamávajú, kým čakáme celú večnosť. Zvykla som si, že celý svet sa ponáhľa, kým nás učí veterán spomaliť. Ukazuje nám pomaly idúcu zelenú krajinu popri úzkych cestičkách. A nikdy som sa nerozprávala toľko s mužom o autách ako teraz.

Nedávno mi rozprával o Bugatti Type 57 Atlantic z roku 1934. Je to jedno z najlepších áut, ktoré Bugatti vyrobil a súčasne jedno z najdrahších a zberateľmi najvyhľadávanejších áut na svete. Geniálny konštruktér Etore Bugatti, ktorého volali Patron,  vyrobil podľa návrhu syna Jeana, štyri kusy tohto dvojdverového kupé s futuristickými líniami, s typicky skloneným čelným oknom. Auto je schopné dosahovať rýchlosť 220 km/h, čo je, ak zoberieme do úvahy fakt, že to bolo pred viac ako 80 rokmi, obdivuhodný výkon. 

Jedno z nich dostal Jean, ale počas nemeckej okupácie ho poslal do Alsaska a odtiaľ ho dal ukryť na bezpečné miesto tak dôkladne, že sa dodnes nenašlo. Zrejme k tomu prispel aj fakt, že v roku 1939 Jean Bugatti tragicky zahynul.

Druhé vlastní módny návrhár Ralph Lauren, ktorý dal autu namiesto pôvodnej modrej svoju obľúbenú čiernu farbu, rád sa s ním ukazuje a ani len neuvažuje o tom, že by ho predal.

Za tretie dal neznámy kupec v roku 2010 v aukčnej sieni Gooding & Company tridsať miliónov amerických dolárov a v súčasnosti sa nachádza v kalifornskom múzeu.

Štvrté auto bolo zničené pri zrážke s vlakom v roku 1955 a čaká sa, že zo zvyškov bude schopný uznávaný reštaurátor Paul Russel vytvoriť pôvodnú krásu.

Mužove rozprávanie som mu doplnila údajmi, že pri vlakovom nešťastí sedel v Bugatti číslo 57473 na mieste spolujazdca René Chatard, ktorý bol pôvodný majiteľ, ale tri roky predtým auto prepísal na svoju milenku Marguerite Schneider. A teraz sa podrž, drahý, na sedadle šoféra sedela nová milenka Jeanine. Zrejme René nestihol prepisovať auto tak rýchle, ako striedal ženy. Ďalšie zdroje ale hovoria, že auto kúpila Marguerite Schneider pre svojho milenca René Chatarda. Čo myslíš, drahý, kto teda komu kúpil to auto? A  môj drahý sa smeje, že takto o veteránoch ešte nepremýšľal.

Ja som zas nepremýšľala nikdy o tom, ako sa môže človek prispôsobiť autu, pretože obvykle si auto prispôsobujeme sebe. Vyberáme technické parametre, značku, farbu, ale veterána kupujete už ako osobnosť. Všetko nadobudol kedysi dávno a ak ho chcete mať, musíte ho rešpektovať so všetkým, čo má. To vás odrazu prinúti správať sa ku nemu úctivo. Neviem do neho nasadnúť len tak obyčajne oblečená. Predstavujem si ženy, ktoré sadali predo mnou do auta perfektne učesané, nalíčené, sukňa s nariasenou spodničkou sa im vlnila pri každom kroku a rukami si pridržiavali klobúk. Určite z nich vyžarovala klasická ženskosť, muži im otvárali dvere auta a dvorili. A tak sa aj ja často obliekam ako dáma, upravujem si pri sedení sukňu, aby sa mi nepokrčila a mám pocit, ako keby som išla do divadla. Vykláňam sa z okienka ako z divadelného balkóna.

Škoda, že tých príležitostí nie je toľko, keďže ako som spomenula na začiatku, veterán si vyžaduje veľa, aby ste mali radosť na chvíľu.

Utešujem sa však tým, že ľudia majú koníčkov, ktoré im prinášajú v konečnom výsledku ešte kratšiu radosť. Nedávno som sa tak rozprávala s jedným jaskyniarom o jeho záľube stavať obrovské snehuliaky. Všetko začalo tým, že uvidel článok, ako niekto v Amerike postavil veľkého snehuliaka a to na neho urobilo poriadny dojem. Tak veľký snehuliak hovoríte? Kde sa vzal, tu sa vzal, pri záhrade ráno stál. Ešte v tú zimu postavil štvormetrového a potom tak urobil každú zimu. V dedine sa to postupne stalo tradíciou, že sa pred jeho domom, len čo napadlo dosť snehu, objavil veľký snehuliak. Dokonca v miestnych novinách písali v stĺpčeku s očakávanými udalosťami, že podľa predpovedí počasia sa môžu ľudia tešiť na sneh a jaskyniarovho snehuliaka.

Stavať snehuliaka je náročné, treba začať od skorého rána, aby sa to do tmy stihlo, večer už zvykne už poriadne mrznúť a to sa už so snehom nedá nič poriadne robiť. Najlepšie je, keď je teplota okolo nuly. Susedia sa vždy z jaskyniarovej aktivity tešia, lebo im berie sneh spred domov ako vzácny stavebný materiál. Dáva si však pri tom pozor, sneh musí byť čistý a stavať treba na severnej strane.

Technika stavania je celkom jednoduchá, žiadne vysekávanie sochy do ľadu ako v Tatrách. Celkom obyčajná zábavka, ktorú sme robili ako deti, akurát že tu sneh berieš nielen do rúk, ale aj do vedier.

Kryštály v snehu sú na začiatku navzájom voľne spojené. Pri nulovej teplote je tu prítomná voda, ktorá zlepuje snehové čiastočky. Gúľaním a stláčaním snehu sa spomedzi snehových kryštálov vytláča vzduch a vytvára sa čoraz pevnejšia guľa. Pri stavbe si pomáhaš rebríkom, veď inak by to ani nešlo pri tej snežnej opache. Musíš veľa šúchať, aby vznikli požadované tvary a na zdobenie sa používajú nastrihané farebné fólie.

Postavením to však nekončí, lebo snehuliak si vyžaduje stálu údržbu. Len čo sa trochu oteplí, zmenšuje sa, mení sa mu výraz tváre a tak ho treba stále dorábať, opravovať, napríklad takej Snehulienke preventívne pridal niekoľko centimetrov cez prsia, aby nestratila svoju ženskosť pri topení snehu. A ďalšej o rok pridal zas v páse o nejaké tie centimetre, lebo úzky driek Snehulienku už pri malom oteplení nakláňal dopredu a vyzeralo to, ako keby ju seklo v krížoch.

Raz v období stavania Snehulienky a siedmych trpaslíkov bol sneh taký tvrdý a nevhodný na tvarovanie, že ho musel nosiť do garáže, aby zmäkol. V nej robil všetky hlavy a robota to nebola jednoduchá, lebo každému trpaslíkovi chcel dať iný výraz tváre. Odrazu mal garáž plnú hláv a miestna bulvárna tlač si na ňom zgustla. Zvyšok tiel trpaslíkov mu pomáhali dorobiť decká z celého okolia.

Najvyššieho snehuliaka postavil päťmetrového, ale môžete nazvať trebárs aj snehovou sochou, lebo z roztopaše už vytvoril kadečo, mimo klasických snehuliakov trebárs lyžiara, anjela, hrad alebo rôzne zvieratá. Nakoniec, nebude vari horší od Michalangela, ktorý postavil snehuliaka na jednom z florentských nádvorí, čím vytvoril jedno z najrýchlejšie zmiznutých umeleckých diel z povrchu Zeme. Ani tie jaskyniarove snežné sochy dlho nevydržia, ako mi prezradil, maximálne dva týždne, aj to len vtedy, keď sa zime darí. Ale aj keď vydrží snehuliak deň, dva, radosť stihne urobiť.