Nedávno som sa sťahovala,  mám pocit, že už asi stýkrát. Len za  posledný rok tretíkrát. Nie som blázon, len nemám vlastný byt a keďže v meste, v ktorom pracujem, nechcem ostať naveky, dosť využívam prenájom bytu. Všetky stránky zaoberajúce sa nehnuteľnosťami poznám lepšie ako fotoalbum svojej rodiny. Stačí sa ma opýtať, čo je nové, či sa nenájde vhodný byt pre pýtajúceho sa a po kontrolných otázkach vám vysypem ponuky spolu s cenami a veľkosťou objektu. Nie, nemám záľubu v sťahovaní, v balení a vybaľovaní, len sa vždy niečo udeje, čo ma prinúti pobaliť si svojich päť slivák a ísť ďalej. Tentokrát sa budem venovať len poslednému roku, lebo ak by som mala opísať všetky zážitky, bolo by to minimálne na seriál.

Júl 2015 – hurá, idem sa sťahovať. Tentokrát sa ale teším, lebo idem z totálne hrozného bytu do novostavby s novým nábytkom a všetko je čisté a nové, paráda.

August 2015 – skvelé, byt je úžasný, výhľad skvelý, susedov málo, lebo sa sťahujú priebežne.

September 2015 – susedia nado mnou si kúpili psa. Nevadí, už som mala psov za susedov a celkom sme spolu vychádzali. Až nastane osudný večer. Odbije večerná jedenásta a ja sa odtrhnem od notebooku a teším sa po celom dni do postele. Človek mieni, pes mení. Celý deň o ňom nebolo počuť a toto je jeho čas. Pes breše, kvíli a zavýja. Trvá to asi pol hodiny a potom je opäť ticho až do rána. O piatej ráno sa situácia opakuje. Opäť to trvá pol hodiny. Ten pes má tuším stopky, že je taký presný. Na druhý deň čakám s obavou spomínanú hodinu. Áno, zviera je presné ako švajčiarske hodinky za promócie. Nevydržím a idem na debatu s majiteľmi. Tí sú nešťastní rovnako ako ja. Nevedia, prečo to robí a prečo v tú istú hodinu. Po týždni sa kvílenie  a štekanie stratí a s ním aj pes. Dúfam len, že neskončil ako „Bobika“ v niektorom z ázijských bistier. Opäť je pokoj, ale len pár dní. Do bytu dole sa nasťahovali montéri, ktorí chodia makať na neďalekú stavbu. A čo robí montér na týždňovkách po večeroch? Hrá karty a chľastá. Kasíno trvá často do noci, sem tam sa udeje menšia bitka. Radšej teda mrknem na novinky realitného trhu, zatiaľ len informatívne.

Október 2015 – chlapi intenzívne chľastajú. Čo už, hľadám nový byt.

November 2015 – sťahujem sa. Našla som si veľmi pekný byt. Majitelia sú veľmi milý manželský pár, ktorý žije v inom meste. A keďže sa chcú neskôr vrátiť, prenajímajú byt, aby sa im splácala hypotéka. Jasné, robí to tak veľa ľudí. Aspoň mám pekné bývanie a hlavne žiadny pes a manuálne pracujúci v okolí...

Koniec novembra 2015 – majitelia mi dajú vedieť, že sa v celom dome budú vymieňať stúpačky. Poprosia ma, či pri tom nebudem. Čo mám robiť? Naozaj sú milý párik. Vezmem si teda tri dni dovolenky a od rána do večera počúvam vŕtačky a nadávajúcich asistentov vŕtačky, čím sa môj slovník rozšíri o nové doteraz nepočuté nadávky. Po skončení prác je byt v katastrofálnom stave a tak ďalší deň venujem čisteniu, umývaniu a ďalším bohumilým prácam. Priebežne mi volá majiteľ a keď mu poviem, že stena v kúpeľni je kvôli prácam nie veľmi čistá, odpovie mi: „Tak ju prosím vymaľujte, preplatím Vám farbu“. Celkom sa pobavím, lebo nie som ochotná po všetkom ešte aj maľovať. Stena teda ostane v pôvodnom stave.

December 2015 – milý párik sa chce so mnou stretnúť. To neveští nič dobré. A tušenie sa potvrdí. Mužský princíp milého páru spustí: "Chceme sa Vám ospravedlniť, ale chceme byt predať", a sklopí zrak. "Čože? Veď som sa len nedávno sťahovala", šľak ma ide trafiť. "To ste nevedeli skôr?", pýtam sa pekne nasraná. "Vtedy sme to nevedeli, rozhodli sme sa narýchlo. Vieme, že máte trojmesačnú výpovednú, nedá sa dohodnúť skôr?", prosíka mladý.

"No dobre. Pokúsim sa do konca mesiaca  vypadnúť", odpoviem a v duchu opäť vidím balenie a krabice. Párik má ešte jednu prosbu. Ak by bolo možné, radi by to dali nafotiť realitke, vraj či ich pustím dnu. Som sprostá, priznávam, aj tentokrát súhlasím. Znesiem realiťáka aj jeho dvorného fotografa. Milí chlapci dve hodiny štelujú vázičky a kvetinky tak, aby boli fotky pekné a zaberie to, lebo už o tri dni po zverejnení sa hlásia očumovači. Prežijem aj to a medzitým intenzívne hľadám byt.

Január 2016 – hurá, sťahujem sa. Konečne sa zbavím bytu, do ktorého som investovala tak veľa času a energie. Mladý pár chce, aby som im byt odovzdala a pri tej príležitosti si prekontrolujú všetko, čo sa v byte prekontrolovať dá. Všetko je ok a tak sa rozlúčime s prianím všetkého dobrého a ja aj s tým, nech ich už v živote nestretnem.

Na druhý deň mi zvoní telefón a mladý mi oznamuje, že som v byte nechala neporiadok. "Ako to? Veď ste si byt osobne prevzali!" Následne sa dozviem, že som byt nepozametala a neumyla. Nechápavo hľadím na telefón. To predsa nemôžu myslieť vážne. Nový byt som si našla expresne rýchlo, minula som si tri dni dovolenky, po demolácii dala byt do obývateľného stavu, otravovala sa s realiťákom a záujemcami a oni mi idú vyčítať neumytú dlážku? Drbnem telefónom, aj keď chudák za to nemôže a dlho túto situáciu spracovávam. Nebudem sa rozčuľovať, aj tak som už presťahovaná.

Február 2016 – všetko je zatiaľ ok, byt si užívam.

Marec 2016 – idem na oslavu, beriem si so sebou veľa vecí, všimla som si, že susedia v tomto prípade pristavia auto pred vchod, naložia, prípadne vyložia a odídu. Mám toho dosť, preto urobím presne to, čo som odkukala.  Pristavím auto, naložím a ešte vybehnem do bytu prekontrolovať, či je všetko vypnuté a zamknuté. Keď sa blížim k autu, už pri ňom stoja mestskí policajti a obzerajú si ho. "Je toto Vaše auto?", spustia na mňa zostra. Pritakám a vysvetlím, že som si len potrebovala naložiť veci a odišla by som. "No dobre, ale nás zavolal niekto z Vašich susedov, vraj tu stojíte pravidelne.“ Potom sa ku mne nakloní starší z nich a povie: „Ja viem, že sú to zmrdi, ale keďže sme boli privolaní, musíte zaplatiť a tí chuji sa určite na to budú pozerať z okna. Mohla by to byť pokuta až 40€, ale dám Vám 3€, môže byť?" Tak som teda zaplatila pokutu a tvárila som sa dostatočne nešťastne. Ale tí bastardi to majú u mňa, len čo zistím, ktorý z nich to bol.

Dnes 2016 – samozrejme, že som nezistila. Ale zatiaľ som nemenila. Uvidíme o mesiac...