Indiánske nájazdy
Kde bolo, tam bolo, bola raz indiánska osada. Bola to osada segregovaná. Hlinené wigwamy sa týčili na lúčke. Okrem toho boli na lúčke skládky igelitiek, skládky plastových fliaš a skládky fekálií. No pozemský to raj. A z tohto raja sa tiahla ulička. Tiahla sa smerom na poštu. Prúser bol, že ako sa tak tiahla, hadila sa aj poza moju záhradku.
U nás vo vidlákove nemáme problém s rasizmom. Rasisti sú tu totiž všetci do jedného. Samozrejme, aby sa bolo o čom v krčme hádať, máme tu ľavicových rasistov, pravicových rasistov, klerofašistov a rasistickú inteligenciu. No a tí chudáci Indiáni tu s nami musia žiť a normálne, že sa nechať multikultu-ono-toto-piči sa obohacovať.
Mal som psíka. Volal sa Vločka. Pán Vločka. Samozrejme, že infantilné meno mu dala manželka. Keď nám ho doniesli, bola to taká zlatá chlpatá bielo-hnedá gulička. Šteniatko nevážilo ani desať kíl. No zlaté. Matka bola kurdský kangal. Otec neznámy, podľa slov pôvodného majiteľa niečo, čo si trúfne fiknúť suku kangala. Na základe diery, čo našiel pod bránou, keď sa suka hárala, to tipoval na medveďa. Bol to dobrácky, mierumilovný psík. Pokiaľ ste boli jeho majiteľ. Inak to bola obranárska sviňa, kvôli ktorej som musel prerobiť všetky ploty.
Jedného dňa sa po mojej uličke prechádzal Indián. Volajme ho Hatatitĺk. Živil sa tradičným indiánskym remeslom, lovom železa. A čo čert nechcel, ja som mal na dvore práve vyhodený starý kotol na tuhé palivo. Stokilovú metalickú zrúdu, čo sa roztiekla. Hatatitĺkovi zažiarili očičká. Chvíľku si pred bráničkou pokričal čosi o vedúcich a následne sa rozhodol navštíviť ma. Na bránke síce visel nápis pozor zlý pes, ale tak, čo ak je to zlá čivava? Nehovoriac o tom, že čítanie sa preberá v prvom ročníku základky, kto si má také kokotiny pamätať. Hatatitĺk bol chlap veľkej postavy. Do výšky mal síce len niečo okolo stošesťdesiat centimetrov, doháňal to však stošesťdesiatkilovou váhou. Stabilná postava, vhodná na všeličo možné aj nemožné, snáď okrem rýchlych útekov a preskakovania bráničiek.
Pán Vločka mal ťažký deň. Vonku pieklo a on musel skapínať zalezený v pivnici. Kvôli hustej huňatej srsti nepatrilo leto medzi jeho obľúbené ročné obdobia. Sníval tam o pískacích hračkách. Zbožňoval ich. Majitelia mu ich ale odmietali kupovať. Vraj ich furt do desiatich minút rozmrdá na sračky. A čo? No a v tom. Čosi na dvore ho vyrušilo. Tí pííííčo, Vianoce v lete. Gigantická pískacia hračka sa valila dvorom a robila písk písk, šéfko písk písk. Netrvalo dlho a hračka robila neeeeneeee písk písk aaaa kuuurva písk písk.
Ja som v tom čase na záhradke kálal drevo. Lesáci mi doviezli metrovinu, ktorá mala občas aj dva metre. Tak za tonu. Mojou úlohou bolo narobiť z nej niečo, čo sa dá strčiť do kotla. Zabodnúť klin, vziať pucku (demolačné kladivo), prásk. Ak je pník prihrubý, pridať hrubší klin alebo dočistiť sekerou. Krásne relaxačná činnosť. Zrazu ma vyrušil hluk prichádzajúci z môjho dvora. Z diaľky som zaznamenal, že mám pri bráničke zo dvadsať susedov. Ej, to neznačí nič dobré. So sekerou v ruke nabehnem na dvor a vidím, ako moje psisko sťahuje nohavice z Indiána. A k tomu po chuja svedkov. Zdrapil som psa a začal som na ňom testovať chvaty-hmaty. Susedia mi spoza brány radili. Pridus ho! Pichni mu do oči! A čo ho kurva biješ, šak si len robí svoju robotu. Pridusený pes nakoniec zázrakom povolil a nechal sa odtiahnuť do voliéry. Susedia zatiaľ pomáhali Indiánovi. Motivovali ho sloganmi: „Utekaj, máš ho za chrbtom“ a „Dávaj, vytrhol sa mu“. Pri plote stál aj sused štátny policajt. Ľudia doňho rýpali, aby niečo urobil. Tak urobil, zavolal mestskú políciu. Tí dorazili po incidente, doviezli aj veterinára-šarhu. Ten ma vyslal zháňať očkovací preukaz, zatiaľ čo policajti diskutovali s Indiánom, vykrikujúcim čosi o súdoch a odškodnom. Keď som sa vrátil, tak už riešili, kto ho odvezie na pohotovosť. A kto mu postráži káričku s naloveným železom. Boha, čo sú toto za časy, keď sa aj Indián musí báť, aby mu niekto neujebal káričku železa. Chcel som byť nápomocný a ponúkol som mu, že si ju môže nechať u mňa na dvore. Že Vločka postráži. Odpovedal mi „Ďakujem, ale tento nápad nepovažujem za vhodný“. Teda, takto to určite chcel povedať, akurát z neho vyšlo „chodz do piči, chuju“. Tie jazykové nuansy. No ale nebudem zdržiavať, určite chcete vedieť, ako to na koniec celé dopadlo. Kúpil som Vločkovi gumenú veveričku.
Cca o rok neskôr. Deň sa začal úžasne. Návštevou plynárov. Nepozdával sa im môj pokles spotreby plynu, tak mi prišli vymeniť plynomer. Boli tu už druhýkrát. Prvýkrát dorazili neohlásene, zoznámili sa s pánom Vločkom a rozhodli sa pre ohlásenú návštevu. Tak som ich počkal, zavrel psíka a ukázal im „hin, za tými tujami je plynomer“. Dvaja mackovia v plynárskej rovnošate vyrazili za tuje, ja som si zatiaľ zapálil cigaretu. Odrazu sa ozvalo „ping... pfuuuuuuuuuu“ a spoza tují vyrazila pekelným tempom dvojica Pat a Mat. Človek by ani neveril, ako rýchlo vedia stokiloví štyridsiatnici šprintovať. Jeden z nich po mne zreval „Páľte do piče s tou cigaretou“. No ešte že mi vykal, lebo inak by som sa ohradil voči takému vyjadrovaniu. Alebo ani nie. Zápach plynu macíkov predbehol. Obďaleč som odhasil cigo a pozoroval som neverbálnu komunikáciu odborníkov cez plyn. Hádzali po sebe škaredé pohľady a jeden z nich kýval plecami, akoby chcel vzlietnuť. Skúsil som sa im prihovoriť na tému „A nezvykne sa pred výmenou plynomera odpojiť plyn?“. Schytal som guľometnú paľbu škaredých pohľadov. Potom jeden vyrazil. Druhý tiež, kryl sa strategicky kolegovi za chrbtom. Heh, no milý zážitok. Čo lepšie by som dnes ešte mohol zažiť? Potom prišiel večer.
Z polospánku ma vytrhol brechot a rev spred brány. Sused. Traktorista. Červený od nervov. On ma kurva žnivá, dodrbe sa o deviatej večer z práce a nemôže spať kvôli jakotu na mojej záhrade. He? Aký jakot na mojej záhrade? Ideme vyšetrovať. Zavrel som psa, vpustil suseda. Do rúk som mu strčil vidly, sedemhrotú útočnú verziu. Ja som z drevárne naslepo vytiahol porisko čohosi a vyrazili sme. Na cestu som svietil diódou na zapaľovači – efektívny dosah desať centimetrov. Aspoň som zistil, čo držím v rukách. Železné hrable. „Pekne sadistická zbraň,“ skonštatoval sused. Kvílenie nás doviedlo až na koniec záhrady. Ako som už spomínal, poza záhradu mi vedie indiánska stezka. Z toho dôvodu sme so susedmi vybudovali na konci záhrad indiánsky val. Dva a pol metrový železobetónový plot. Pre istotu som zaň nasadil ešte ruže a černice. Obe rovnakej sorty – skurvene pichľavé. A práve z ruží sa ozýval ten kvílivý zvuk. Po chvíľke diódovania do kríkov sme zahliadli zdroj. Mladého indiánskeho spidermana, pomenujme ho trebárs Kvíliaci Dikobraz. Neznámym spôsobom vyliezol na plot, siahodlhým plánovaním do budúcna sa nezaoberal a jednoducho skočil do tmy.
Šípková ruža je kríček, ktorý má tri druhy konárov. Tenké dlhé šviháre, na ktorých sú každé dva centimetre osadené špendlíky. Hrubšie konáriky, ktoré majú každý centimeter osadené čepele dýk a hrubé kmeňové konáre, tie sú posiate žraločími zubami tak nahusto, že prakticky nevidíte kôru. No a Kvíliaci dikobraz sa zasekol medzi dvoma starými ružami. Prejavil istú dávku masochizmu a dokázal sa prebojovať dobrý meter od miesta dopadu, následné zovretie asi tridsiatkou chápadiel so špendlíkmi, dýkami a žraločími zubami ho prinútilo siahnuť po pláne B: kvíleniu. So susedom sme sa teda pustili do nemilej práce. Namotávať, odťahovať, zašliapávať ružu. Po tme. Než sme Kvíliaceho Dikobraza vytiahli, boli sme celí dorezaní a oakupunkturovaní. S nekonečným nadávaním a preklínaním sme ho tiahli sadom, vyhrážali sme sa mu fyzickým násilím. Keď sme ho však zbadali vo svetle mojej dvornej lampy, všetka agresivita z nás vyprchala. Pred nami stál násťročný sopliak v cvičkách, bermudách a tričku Spice girls. Naše ruky boli krvavé. A on tiekol. Videli ste film Ukrižovanie Krista? Chlapec mohol ísť s kľudom natáčať finálnu scénu. Narýchlo sme pozháňali obväzy, ofačovali ho, strčili mu do ruky minerálku a cigarety a poslali ho domov. Keby nám pri bráne zastali fízli a Kvíliaci Dikobraz by im začal tvrdiť, že sme ho týždeň v pivnici mučili a prcali do riti... no asi by sme sa z toho ťažko vykecali.
A o čom som to vlastne chcel? Aha jasné, deti, pamätajte, rasizmus je zlý. A dajme si aj dáke múdre motto. Ako to vravieval ten gen. Sheridan?
