Píše sa rok 2033. Vo svete zúri Omega variant, aj keď provokatéri stále hovoria o guyanskej mutácii. Guayna vyhlasuje, že v štáte mutujú len hlasy chlapcov v puberte.

Viktor sedí v trenclách a košeli s kravatou pri notebooku a rieši hovadsky dobrý biznis s poukážkami na vakcíny proti Covid-19 pre psov, mačky a ostatné domáce zvieratá. Hlavou mu beží spomienka na rande spred mesiaca. Konečne sa mu podarilo po polroku dostať Marcelu na byt, kde sa ju snažil hodinu zbaviť respirátora kvôli bozkávaniu, asi desať minút trtkali a keď sa jej vystriekal na brucho, zhnusene sa pozerala na ejakulát.

„Aké je to odporne lepkavé,“ vysotila zo seba. Nechápe, čo dpč tým myslela. Mal striekať jahodové smoothie? Alebo levanduľový olej?

„Je s tým nejaký problém?“

„Na obrazovke sa mi to zdalo iné...“

„Aké iné?“ zneistel.

„Pripomína mi to rebrovku a tá zas medúzu. Rebrovka je prvý živočích na svete, vyzerá ako plávajúci biely rôsol.“

„Vidíš, oboje je biela gebuzina, z ktorej vznikajú ľudia,“ zasmial sa Viktor. Ona sa nezasmiala. Vyzerala sklamaná.

 

Viktor sa pozerá na fejsbukové stránky priateľov, číta ich statusy a kladie si dôležité životné otázky.

 „Zajebáva aj mne alebo som ešte normálny?“

Na mobile si spustí v apke Jebnuté žaby skúšobný test, po ktorom mobil zakváka trikrát a po minúte dvakrát, čo znamenalo, že mu síce došiel kredit, ale rozum ostal. Vydýchol si.

„Peňazí ma ľudstvo viac než rozumu. Super, že ja ho mám,“ pochváli sa svojmu kocúrovi s čerstvým mačacím Covid-pasom rozvalenému pod kreslom.

Mozart súhlasne zamňauká a v bruchu mu nepríjemne zakňučí. Viktor vstane z kresla, natiahne si stuhnuté svalstvo a odkráča do kuchyne zachrániť hladujúce zviera. Prečo tá mačacia beštia ešte stále nevie rozprávať? Počítače sú čoraz seberovnejší partneri, s robotmi sa môžeš porozprávať, zasmiať, niektoré robotky ti dokonca urobia aj fajku, ale zver, ktorá tu historicky bola dávno pred nimi, si drží od človeka odstup a nevyjadruje žiadne názory. Možno aj tak dobre. Keby Mozart povedal, čo si o Viktorovi myslí, už by boli z neho len Mozartové mäsové gule.

 

Kuchyňa je čudný svet. Prestal ho baviť. Asi preto, že prvý pandemický rok bolo jedlo zážitkom, postupne sa však stávalo indikátorom chuti do vynúteného houmofisáckeho života, lebo na toto veru on nie je. On rád chodil do úradu, nikdy sa nevyjadroval pohrdlivo o kolegoch, že sa bez nich zaobíde, ako to niektorí nadradene rozprávali alebo sa len utešovali, bohvie. On má kolegov rád a tešil sa, keď s nimi vypadol von na obed, pri káve prebrali politiku, šport a nové babenky. Keď mu začal houmofisácky život, tak sa v kuchyni vedel vyšantiť. Ale rokmi ubúdali z jeho jedálnička delikatesy a nové recepty. Pribudli naopak dve nové mrazničky a ďalšia mikrovlnka. V obrovskej chladničke si z času na čas urobí poriadok. Minule naďapil na nedojedený obed z donášky. Ryžové rezance s kúskami hovädzieho mäsa, bambusové výhonky a marinované púpavy, o ktorých sa nedávno zistilo, že sú účinné proti Covid-19. V tejto kombinácii však nebolo jedlo chutné a aj keď bol rozhodnutý dojesť ho neskôr, nevedel si spomenúť, kedy mu ho doniesli. Pred dvoma či troma dňami? Možno už pred týždňom. Dátum bol strhnutý súčasne s vrchnou fóliou, jedlo zabudol vákuovo zabaliť a len tak obtočené alobalom ležalo za vädnúcou zeleninou. Zväzok mladej cibuľky so žltými cíbami spolu s reďkovkami, z ktorých hlavičiek sa púšťali biele fúzy, pôsobil impresionisticky. Ako zavieral chladničku, všimol si na nej položenú vaničku so zmrzlinou. Preboha, odkiaľ sa tu vzala? Vybral ju z mrazničky, áno, toto si pamätá, ale prečo ju po maškrtení nevrátil do nej späť? Čo ho vyrušilo?

 

Možno pozeral v telke ženský futbalový zápas, kde zas hviezdila Vlhová. Odkedy, čo zavesila lyže na klinec, keďže vyhrala všetko, čo sa dalo a prestalo ju to baviť a dala sa na futbal, zdvihla ho o parádny level vyššie. Behá na ihrisku s takou vervou, že súperky odpadávajú od únavy a keď začne hlavičkovať, tak by ju každý futbalový fanúšik najradšej pojebal požiadal o ruku. Môže si chlapov vyberať a ona sa ulakomí na Vinczeho, toto fakt nechápe. Pamätá si, ako s ňou ten trtko robil pamätný rozhovor, po ktorom sa dali dohromady. Čumel na ňu, futbalovú bohyňu a keďže Vincze futbalu hovno rozumie, kládol jej otázky typu, čo raňajkuje, či si ráta kalórie a či náhodou nie je tiež vegetariánka, auuuu. No ani náhodou, zlatúšik, Petra zblajzne s rozkošou krvavý stejk. A potom jej kládol ešte kopec ďalších otázok, ktoré sa vôbec netýkali futbalu. Houston, Houston, máme problém. Zúfalo mu posielal telepaticky fantastické otázky futbalového znalca, lebo však ním Viktor je, keďže podstatnú časť jeho televíznej zábavy tvoria futbalové zápasy. Ale nič z toho sa do Vinczeovej gebule nedostalo. Ukončil nekonečne trápny rozhovor... a zbalil Vlhovú. Viktora skoro jeblo. A potom videl Banášku v telke, ako rozpráva o kozej farme, kde kozy majú určite vyššie IQ ako futbalisti, zámerne nepovedala futbalistky, aby to vyzeralo ako štandardný vtip o hlúpych športovcoch. A nasralo ho, že takto prízemne útočí na Vlhovú. S jej intelektom sa znížiť k takýmto reakciam, ale no toto.  Ženy, keď žiarlia, vedia byť neskutočne prízemne, povedal si znechutene a šiel si dať zmrzlinu. Áno, tu je ten historický moment, kedy rozladený zjedol pár lyžičiek z vaničky a mysliac na Vlhovej kozy ju položil namiesto do mrazáku na chladničku.

 

Dnes v telke absolútne nič nie je. Nejaký týpek horekuje nad leteckou prevádzkou, ktorá sa kedysi dostala do momentu, kedy sa hľadali riešenia k zvýšeniu priepustnosti vzdušného priestoru a kapacít letísk, aby sa lety neomeškávali a dnes? Nemá čo meškať. Nebo je prázdne, fičia len rodinné lietania vzdušnými balónmi, ktorých je čoraz viac, sú lacnejšie a aj keď to lieta pomalšie, nie je sa kam ponáhľať.

Vypol telku a chystá sa na tajný zraz milovaníkov e-bookov. Dali sa dohromady cez net, píšu si už tri roky, stretávajú sa na zoome, takže sa výborne poznajú. Ale dnes, dnes sa spoznajú aj osobne. Priam cíti, ako mu telom prebieha ľahké vzrušenie. Je zvedavý na Stelu, ktorá má nádherný úsmev a aj ostatní vyzerajú fajn, príjemní ľudkovia.

Skontroluje si ešte raz všetky záznamy v očkovacom preukaze, vezme si respirátor s potlačou spodnej časti jeho vlastnej tváre. Keď sa to správne upevní, vzniká optický klam, ako keby ste mali pred sebou osobu bez rúška. Ústa sa jej síce nehýbu, ale na efekt skutočnej tváre to stačí. Väčšina ľudí už iné ani nenosí. Stretko je v opustených priestoroch krachnutej firmy, vo veľkej zasadačke, aby mohli dodržať potrebné vzdialenosti medzi sebou.

 

Postupne prichádzajú všetci. Stela zodpovedá očakávaným predstavám. Trochu ho však ruší jej prílišná hlučnosť, snaží sa sťahovať na seba pozornosť všetkých aj za cenu teatrálneho rozhadzovania rúk, chodí hore-dole, aby si ju každý všimol a má strašne silný parfum. Má z neho nepríjemné točenie hlavy. Príde aj Pani Omáčka, tak fffftipne si to vždy písala na zoome a on z nej nemá dobrý pocit. Vždy, keď bola nastajlovaná dámička na zoome, tak mu čumela do očí. Teda tak si to myslel, ale je to hovadina, lebo asi čumela uprene do kamery a to vyvolávalo u všetkých dojem, že sa pozerá priamo na nich. Pani Omáčka sa však teraz pohľadom každému vyhýba a jemu to vyhovuje. Nevie, o čom by sa s ňom okrem e-bookov bavil. Vlastne, ako zaregistroval, celkovo si ľudia menej pozerajú do očí. Ešte prídu nejaké ďalšie babenky, čo sa tvária, že veľa čítajú, ale to sa tvári aj Viktor a v skutočnosti mu ide o možnosť stretnúť ľudí a hodil by sa mu aj príležitostný sex. Prichádza aj zopár chlapov, z ktorých jeden je plachý introvert s rečovou vadou, druhý mladík, ktorý prišiel počas vrcholiacej pandémie o oboch rodičov, ako aj Viktor, ale tento by skôr potreboval psychológa ako e-knihy a všetci chlapi sú rovnako zmätení, takže sa necíti už tak od veci.

Všetci mu akosi voňajú neprirodzene, aj sa tak tvária a celé je to čudné. Obrazovka, ktorá zmizla, bola pre nich niečo ako ochranný múr. Majú problém naživo hovoriť, usmievať sa, podať si ruky, ach, tak to už vôbec nie, ruky určite nie, ani žiaden iný telesný kontakt. Tvária sa ako stádo lesnej zveri, ktorá uniká pred výstrelom.

 

Viktor si nikdy nerobil o ľuďoch prehnané ilúzie. Vie, že sa musí prebrodiť množstvom prázdnych slov, napísaných alebo vyslovených cez mikrofón, zistiť, aké knihy alebo filmy sa im páčia, aké majú názory na súčasnú politickú situáciu, aký je ich preferovaný spevák, skupina, jedlo, farba oblečenia, pleti, čo ich rozosmeje a čo rozplače, aby nakoniec zistil, že keď sa s nimi v reálnom živote stretne, nebude aj tak vedieť, či sa na nich môže spoľahnúť. Nie je si odrazu istý, že keď mu bude osamelému v byte nahovno, príde mu zle, možno sa aj povracia, bude sa hanbiť sám pred sebou a bude potrebovať niekoho, komu môže bez obáv otvoriť dvere, či v tej množine ľudí nájde niekoho takého. Čo preverila táto pandémia?  Nič, všetko vedel už dávno. Potrebuje k životu ľudí. A aspoň jedného, na ktorého sa môže bezvýhradne spoľahnúť. Ale to vedel aj predtým. Fuck you, Covid-19. Fuck you hodne hlboko.