Dotyk mužskej dlane na koži je ako dážď. Skĺzne po povrchu, zanecháva mokrú stopu. Netečie s časom a nie je ani jeho súčasťou, inak by žena nezabudla, že ho uplynulo tak veľa alebo tak málo... Záleží od búrkového mraku. Na tom, ako dokáže blýskať a zasiahnuť určité miesto. Niekedy ženu nezachráni pred mužom ani bleskozvod. Škoda, inak by som ho navrhla ako súčasť ženských čapíc, klobúkov a iných bláznivých kúskov, ktoré si dávame na hlavu, aby sme sa ubránili pred nečakaným bleskom.

Františkánska fontána

Stredoveké bratislavské Františkánske námestie bol voňavý Chlebový trh, kým ho neovládli rybári. Rybný trh priniesol smrad a špinu. Jedného dňa počuli dvaja mladíci cestou z viechy domov ženský hlas volajúci o pomoc. Madona držala v ruke dieťa a prosila, aby zachránili zdravie jej dieťaťa, ktoré je ohrozené špinou a zápachom, inak opustí mesto. Mladí muži nezaváhali a do rána námestie vyčistili vodou tak, ako tomu bolo v časoch, keď sa tu predával chlieb. Mestskí páni si všimli túto udalosť a na zasadaní rady uložili predavačom rýb povinnosť vyčistiť námestie po každom trhu a postavili im na ten účel fontánu, ktorá tu je dodnes. Kľačiaca žena s krčahom, z ktorého vyteká voda.

Slavkovský štít

V časoch, keď som ešte nedonosila dieťa, tak som nosila aspoň ťažké ruksaky. Bojovala som s telom, ktoré vládalo menej ako myseľ. Tá už bola vpredu a telo ešte sedelo na kameňoch nudného štítu. Moje svaly si to zlomyseľne pamätajú. Kým ich nenainfikujem Alzheimerom, nemienia sa potrhať a vyniesť ma znovu na jeho vrchol. Pritom to nie je náročný vrchol, len nudný. To sa u vrcholov občas stáva. Ideš, ideš, žiadna zábava, konečne vrchol, kristušák, tak aspoň totok.

Skučím, že som smädná. Muž je môj vodca a zároveň nosič. Zastavuje, podáva mi fľašu s vodou. Šliape ako stroj, stále vládze. Keď som mu nedávno povedala, že sa chcem znovu narodiť už ako chlap, lebo kým my rodíme, menštruujeme a hormóny z nás robia harpye a chlap nemá žiaden problém, povie mi, že muž má jeden problém, ale zato obrovský. Pomaly ho slabikuje: „Ženy.“

Pijem, nasiaknutá vodou ako špongia som odrazu ťažká, idem oveľa pomalšie ako inokedy, je mi to podozrivé. Muž kričí, že keby som tak pomaly rozprávala, ako idem, tak si ma vezme. Tú hlúposť urobil.

Sme na vrchole. Stretávame partiu chalanov, žobronia o vodu. Sú strhaní viac ako ja, pohŕdavo si ich premeriavam. Keď sa znovu narodím ako chlap, tak ja budem prieberčivá, pôjdem po výkonoch.

Máme jednu fľašu vody navyše, ktorej sa dokážeme vzdať. Muž im ju daruje. Chalani sú šťastní, smejú sa a podávajú nám na výmenu fľašu domácej slivovice. Doteraz som nezažila lepší barter ako tento. Nakoniec z tej domácej ani neochutnám. Keď zídeme dole, chcem vyvrátiť svoje podozrenie z nezvyklej únavy, kúpim si tehotenský test, ktorý ho ale potvrdí a tak pijem len vodu. V horách má aj tak rovnakú cenu.

Zmäkčovač vody

Odtiekla mi plodová voda. Muž pozerá na to, čo nám voda doniesla. A celý znežnie, zmäkne ako voda prefiltrovaná cez Britu alebo Delimano (pobite sa, sponzori moji) pohľadom na malú vodníčku. Keď si dcéra nedávno zafarbila vlasy na zeleno, tak ma to ani neprekvapilo. Zrejme prenatálny úlet realizovaný po rokoch.

Vodníčka zvykla v detstve veľa vylihovať v nemocniciach, vtedy za ňou muž trpezlivo chodil. Sedel vždy vedľa jej postele tak ticho, ako tečú veľké rieky v nížinách. A aj keď mlčal, ju to upokojovalo presne tak, ako keď sa pozeráte na hladinu pomaly tečúcej rieky. Niekedy sa hnevám, že kým ja musím použiť množstvo slov na to, aby som ju upokojila, mužovi stačilo mlčať.

Vodný svet

Ako dieťa som sa dvakrát topila, odvtedy mám pred vodou rešpekt. Vodný svet v mojich snoch je plný čudných príšer z hlbiny, nikdy neviem, čo ma z nej schmatne za nohu. Objavujú sa v ňom stále noví a noví ľudia. Niektorí priplávajú na studených spenených perejách, iných prinesie teplý golfský prúd a sú aj takí, čo sa len tak vyplavia na povrch ako pravda.

A tak si plávam životom, sledujem ich a dúfam, že keď sa začnem znovu topiť, niekto z nich ma zachráni.

 

Otcova podoba vody

Pár rokov po tom, čo môj otec ovdovel, sa po jeho boku striedali rôzne ženy, väčšinou oveľa mladšie. Potom sa bratovi narodilo neplánovane tretie dieťa. Mima je pekné dievčatko s chybami reči a poruchami správania. Hryzie učiteľky v škôlke do ruky a keď rozpráva, málokto jej rozumie. Vyžaduje si veľa starostlivosti a rodičia sa nestíhajú o ňu dôkladne starať.

Môj otec sa jej ujme a naplno sa jej venuje. V rozprávke by bol otec vodné kráľovstvo a Mima nemá morská víla. Vo vodnom kráľovstvo nemota neprekáža, veď aj ryby sú také, a tak si obaja skvele rozumejú. My ostatní navôkol sa nestačíme čudovať.

Mladá priateľka je odsunutá na vedľajšiu koľaj, čo sa jej vôbec nepáči. Neskôr sa vzťah rozpadne a otec má všetok čas už len pre Mimu. Sprevádza ju do škôlky, neskôr do špeciálnej školy, chodí s ňou k logopédovi, hrajú sa a veľa sa rozprávajú. Mima robí obrovské pokroky, pri poslednej návšteve som jej rozumela každé slovo. Vysvetľovala mi, že vyrobila žiacku knižku pre môjho otca a vždy, keď ho počuje nadávať, tak mu dá päťku. Nazrela som do nej a usúdila, že otec asi prepadne, hanbím sa ísť mu na rodičko.

Otcova priateľka mi telefonuje, píše smsky a vidím, že jej otec veľmi chýba. Vysvetlím jej, že nemôžem vôbec nič robiť a nijako ho ani ovplyvniť. Môj otec je proste vodný živel.