Ráno som sa zobudila do ticha. Madamina lujvitonka nebola v kúte a nepočula som ani zvuky rádia. V kuchyni som si našla škrabopisom krasopisne napísaný odkaz od Madame, že ide na celý deň do Normandie na dom a nevie kedy sa vráti. Olalá. Aj by som si zakričala SEEE SUPEEEER MEEEEERD!!! ale moje plány boli iné ako pustiť si hudbu na plné pecky a spraviť si zo salónu tanečný parket. Spravila som si kráľovské raňajky. Hrianka natretá hrubou vrstvou slaného masla s obrovskou kopou nastrúhaného Gruyeru v jednej ruke a obrovské plátky šunky v druhej. Ne-e nehltaj to tak, fčil žádný čemer! K raňajkám som si v rádiu pustila France Info (fransanfo) ako to mne znelo prvé dni a ja som absolútne nerozumela, čo za stanicu to je. Teraz už som rozumela, z toho rýchleho mletia, že bude...opäť hic. Mersiboku. Na stôl som si rozprestrela mapu a s plnými ústami som sa na ňu zahľadela. Syr z hrianky zacítil gravitáciu. Ebénci.
Môj dnešný cieľ bol jasný. Už len vybrať cestu ako sa k nemu dostať. Je to nefér mať toľko možností/ciest na výber. Človek by chcel vidieť všetko. Zrak mi padol na Hotel de Ville – Parížsku radnicu. Pousmiala som sa, lebo som si spomenula na svoju prvú návštevu Paríža. V tom čase sa ešte turisti nebláznili po Da Vinciho Kóde Dana Browna. Ja som šla po stopách Angeliky a Žofreja. Hľadala som námestie Place de Gréve, áno to, kde mi Angelike Žofreja upálili. Pamätám si, ako som u babky našla knihu, boli v nej aj obrázky z filmu, z toho, ktorý som tak dlho mala zakázané vidieť. Lebo veď hviezdička. Darmo som skákala pred televízorom, že ju zakryjem. Ako som ju čítala pod duchnami ťažkými ako svet a plakala nad ich osudom (a že to zmáčané perie potom strašne smrdelo...). Ako som konečne mala dovolené u babky na tajňáša pozrieť si film a ... vypadla elektrina. Námestie sa samozrejme dávno nevolalo Place de Gréve, nenašla som ani Dvor zázrakov ani Cintorín neviniatok. Ale viedlo ma to k tomu, aby som sa zahryzla do histórie mesta a jeho rozvoja. A dodnes ma to fascinuje.
Dnes už viem, že Gréve znamená štrajk (aké príhodné) a že na terajšom Place de l'Hôtel-de-Ville sa vykonávali popravy ešte za francúzskej revolúcie. Parížska radnica je krásna budova v renesančnom štýle. Na námestí sa vždy niečo deje, či už štart rôznych maratónov, výstava kvetov, expozícia umeleckých diel pod holým nebom a v zime klzisko. Najmä v zime je to námestie nádherné.
Vonku bolo už vcelku teplo, takže mi bolo jasné, aká horúčava ma čaká neskôr. V kiosku som si ešte zbehla kúpiť fľašu Volvicu, lebo bez vody sa nedalo existovať. V metre už bol vzduch taktiež prehriaty. Preto som bola veľmi rada, že ma čakali iba dva prestupy a povedala som si, že bude lepšie chodiť už iba peši, a keď tak vyhľadávať tieň. Vystúpila som v stanici Hôtel-de-Ville. Budova radnice je ozaj úchvatná. Prebehla som cez cestu k nábrežiu Seiny. Oprela som sa o kamenné zábradlie, dlaňami si podoprela hlavu a zadívala som sa do diaľky. Mesto sa pomaly zobúdzalo. Keďže bola nedeľa, ulice ešte boli prázdne, premávka bola kľudná a okolo mňa som videla prebehnúť zopár bežcov, ktorý mierili do Tuilerských záhrad, kde sa už určite naťahovali jogíni. Slnko pomaly začínalo ukazovať svoju horúcu tvár. Prešla som sa nábrežím a chcela som prejsť na druhý breh mostom Pont Marie.
Na ľavej strane predo mnou, cez cestu, však môj zrak upútala budova. Hneď som vedela, že to je stredoveký zámok. A s krásnou záhradou. Blois (jedno zo sídel francúzskych kráľov na Loire) v malom. Na bráne záhrady som zistila, že ide o Hotel de Sens. Mja šibne! Bola som prekvapená, že som o tomto skvoste netušila. Keďže som bola lenivá a nenosila bedeker stále so sebou, pokochala som sa, posedela v záhrade a utvrdila sa v tom, že toto mesto je plné roztrúsených diamantov. Akoby ho niekto čarovným prútikom preniesol z Loiry do Paríža. Večer som si prečítala, že ide o zámok z 15. storočia. Nie je to doslova hotel, ale rezidencia a jeho najslávnejšou obyvateľkou bola kráľovná Margot. Neslávne známa tým, že jej svadba, ktorá mala byť výrazom zmierenia hugenotov a katolíkov, vyústila do Bartolomejského masakru. Počas noci bolo zabitých asi 3000 hugenotov po celom Paríži a následne ďalších 10 000 v celej krajine. Krvavá nevesta.
Po moste Pont Marie som prešla na ostrov Île Saint-Louis. Spolu s Île de la Cité (na ktorom nájdete Notre Dame), tvoria dva prírodné ostrovy uprostred Seiny. Je to ostrov úzkych uličiek a kaviarní. Je to časť Paríža, ako stvorená na posedenie pri čokoláde, alebo pri káve. A tá vôňa! Vôňu čerstvo upečených croissantov je cítiť všade. Občas som mala pocit, že do kaviarne sa vôjdu tak štyria ľudia a preto ďalšie stoličky a stoly sú vonku na úzkom chodníku. Pri ministolíkoch sedeli uvoľnene ľudia čítajúci noviny, s cigaretou v rukách, niektorí už aj s vínkom. Bonviváni.
Prešla som sa po nábreží Quai d´Orléans smerom na Île de la Cité. A vtedy som ju zbadala. Krásnu, majestátnu. Ozajstnú dámu. Sadla som si na múrik a využila som chvíľu samoty a kochala som sa. Kým sa totiž dostanete k mostu, ktorý spája Île Saint-Louis a Île de la Cité, naskytne sa Vám neskutočný pohľad. Keď som prešla po moste na druhý breh, zaujal ma názov kaviarne na rohu, L'Esmeralda. Mexická telenovela v srdci Paríža, se bizár. Zároveň sa mi naskytol pohľad na zadnú časť katedrály. Vôbec som netušila, že sa tam nachádzajú záhrady a parčík. Rozhodla som sa, že si ten výhľad užijem a sadnem si na čaj. Dúfala som len, že nezaplatím aj za ten výhľad. Vybrala som si stolík o veľkosti taniera, na ktorom bol nápojový lístok. Vo francúžštine. Keď prišiel garcon, dala som všetku energiu do tej jednej vety: unthévertsilvuplé,mersiboku. Usalašila som sa a tvár nastavila slnku. O chvíľu som si už užívala elegantne naservírovaný čaj s malíčkom zdvihnutým dohora. Magnifique! No, asi tak 5 minút. Potom si k vedľajšiemu stolu zasadli, ako som o chvíľu zistia, štyria Briti. Chceli si dať kávu. Prišiel garcon Bonžúr bla bla blabla. Odpoveď jedného z Britov mi napovedala, že ešte bude sranda. Hello, Jes,plíz, fór kofíz. Garcon im na to s kamennou tvárou odvetil, že Nonóo se sulmon pur dežnéé. Skrátka ich odbil, že už iba jedlo si vedia objednať, idú prestierať na obed. A zmizol. Vedľa to začalo šumieť a hádzali na mňa škaredé pohľady, že čo to je za prístup, ja mám len čaj. A takto to predostreli garconovi keď sa vrátil. A jeho reakcia? Mykol plecom. No neľúbte ich.
Keď sedíte za malým stolíkom a nechávate na chvíľu život plynúť okolo vás, pred očami sa pozeráte na tú gotickú krásu, lúče slnka dopadajú na vašu tvár, do uší vám znejú nevtieravé tóny francúzskych piesní, uvedomíte si, že toto je tá chvíľa, ktorú si zapamätáte. Tento moment, tu a teraz. Navždy.
Prešla som na druhú stranu cesty a vošla som cez malú bráničku do parku. Biely štrk pod nohami víril prach a moje plátené tenisky boli o chvíľu úplne biele. Bočná strana katedrály je rovnako krásna. Vyšperkovaná do posledného detailu a ako klenot uprostred sa vyníma obrovské rozetové okno. Chrliče, podporné stĺpy. Jeden dokonalý obraz. Na námestí pred katedrálou už čakalo pár turistov. Našťastie, boli zahĺbení do fotografovania a tak som rýchlo vošla dnu. Vnútri bolo ešte vcelku chladno, i keď vzduch bol ťažší, naplnený vôňou sviečok. Svetlé stĺpy, piliere, sa tiahli až k oblakom, nádherné, majestátne. Môj krk dostal zabrať. Ale nedalo sa inak. Klenby nado mnou sa akoby strácali v diali a zároveň ich lúče slnka sfarbili rôznymi farbami, keď dopadali cez vitráže navôkol. Už som to raz spomínala, ale ak máte to šťastie vidieť katedrálu za slnečného počasia, je to neopísateľná nádhera. Vzadu, za hlavným oltárom, som si našla malú kaplnku s nádhernými vitrážami a rozhodla som sa, že tu zapálim sviečku za mojich milovaných. Sviečku som tam zapálila odvtedy mnohokrát... naposledy to bolo v novembri 2018. Verím, že tradícia raz bude pokračovať...
Na chvíľu som si sadla na malinkú stoličku pred hlavným oltárom a opäť sa pozrela dohora. Bola to čarovná chvíľa. Turisti sa začali pomaly trúsiť vo väčších množstvách a bolo počuť časté ššššš, silóns!!!, stoličky sa začínali zapĺňať a tak som sa zdvihla a vyšla opäť z prítmia katedrály do slnečného dňa. Teplota vonku ma prefackala. Vonku sa medzičasom vytvoril obrovský zatočený had a ja som v duchu iba škodoradostne skonštatovala, že máte vstat skoro a ne vylihovat do objeda.
Horúčava už začala byť neznesiteľná, najmä na vydláždenom námestí, a uvedomila som si, že v metre už bude isto peklo. A čo bolo horšie, uvedomila som si, že sem huadná!! A že je to sakra ťažké nevšímať si to. Vydala som sa peši smer Forum les Halles, na opačnom brehu Seiny. Kulinárske poobedie bolo predo mnou.
