Minule sme, milé deti, prebrali môj príchod, maličkú nehodu s borovičkou a uvedenie sa do stavu vojenského. Všetko dopadlo dobre, keďže som sa ožral ešte pred vstupom do kasární, takže keď som si na ošetrovni trošku zdriemol aj s vychodňárom č. 1, zaradili sme sa do vojenskej prijímacej mašinérie. Vychodňár č. 1 sa mi na ošetrovni predstavil týmito slovami:

Serus. Ja Ihnat. Vilo Ihnat. Ja znam. Už by som nemal piť, aľe musim še ce opytac. Nemaž dačo vypic? Najľepši pivo.

Pivo, a vlastne ani nič iné, som už nemal. Takže nastal aj pre mňa čas odvykania.

V prvom rade nás pekne ostrihali. Pekne, znamená podľa poslednej vojenskej módy - teda takmer dohola. Išlo to strojčekom na 5 mm. Každého bez možnosti zmeny, alebo inej korekcie. Po tomto úkone sa človek cíti, ako keby mu vzali osobnosť. Našťastie, ten pocit netrvá dlho a po pár dňoch človek zistí, že to nemusí česať, prať, kulmovať, gélovať a inak stajlovať. Šetrí to čas, ktorý je na vojne veľmi, ale veľmi drahý.

V druhom rade, som vyfasoval veci, akože na seba. Hneď sa mi zdalo, že tých pár vecí ako maskáče, tri košele, poľná, niekoľko kusov spodného prádla, vychádzková uniforma, nejaké pyžamo a tepláky - bolo teda na objem celkom dosť. Primeral som si gate a v prvom momente sa mi zdalo, že som omylom zobral do ruky spacák. Potom som pochopil. Bolo to na chlapa veľkosti  Ramba stojaceho na hokerlíku, ale ešte trocha dosypaného anabolikami. Dosypaný bol aj hokerlík.

Takže moja prvá vojenská úloha bolo takého chlapa nájsť a dúfať, že on vyfasuje menšie veci.

Netrvalo dlho a vo dverách šatne som doslova narazil do vojína Boudníka, ktorý takmer plakal, že ten zkurvenej hajzl v tým zkurveným skladu mu dal takový malý hadry. Bouďas mohol mať tak dva desať, bol vykŕmený juhočeským vidiekom, obrovský a neohrabaný. Prebehla korektná zámena a obaja sme boli za chvíľku ako zo škatuľky. Akurát tepláky som ešte musel s niekým vymeniť, bo tieto ma trošku tlačili pod pazuchami. Bouďas sa počas výmeny a hlavne počas obliekania pekne zadýchal.

Mesiac v prijímači zbehol ako voda. Naučil som sa množstvo nových a pre život na vojne užitočných vecí. Tak napríklad.

Šumák, alebo sahara, je SKLENENÁ flaša vody so sirupom, pričom nesmie byť ani sladká, ani slaná, ani horká, ani kyslá. Teplota nápoja tiež musí byť tak akurát. Sklenená je preto, lebo keď je niektoré pravidlo ohľadom chuti, teploty alebo výzoru na piču, tak sa fľaška normálne dzigne o zem a samozrejme sa rozjebe na fidloprcičky (© Vogón Jeltz). Dzignutie predmetnej fľaše o zem  vykonáva starší, a tým pádom skúsenejší vojak, takzvaný mazák, s nasledovným pokrikom:

"Kurva, daj mi inú." alebo "Kurva, dej mi jinou."

Záleží na tom, ktorej národnosti spomínaný mazák je. Taký slobodník Laszló Ujfalusi, ten stále kričal niečo ako:

"Bazmeeg, ty pes ZAKAZENY, čo to mi to dáviš!"

Ale pozor. Po výkriku daj mi inú, pán starší a skúsenejší vojak už nedokáže alebo nechce špecifikovať, akú inú.

Menšiu? Väčšiu? Sladšiu? Chladnejšiu?

Samozrejme existujú aj rôzne kombinácie - možno práve teraz má chuť na sladšiu, teplejšiu a menšiu. /Vy prasce, bavíme sa o fľaškách, nie o ženách/.

Možno nie. To nikto nikdy nevie. A možno ani sám pán mazák to nevie.

Keď sa nedajbože mladší vojak, takzvaný bažant alebo vták, opýta, akú inú, v tom lepšom prípade odpoveď nedostane. V horšom prípade okrem rozbitia fľaše urobí 10 drepov alebo 10 klikov za nevhodne položenú otázku.

Bufet je obdoba šumáku, ale jedná sa o poživatinu a slúži na korekciu pocitu hladu. Tu treba spomenúť, že vojak, a to je jedno, či mladý alebo starý, je v kuse hladný. O smäde ani nevravím, ale o tom snáď neskôr. Poniektorým starším vojakom stačil chlieb namazaný masťou s kolieskami cibule. Ale mali sme aj náročnejších jedincov, ktorí dbali o svoju líniu a asi aj chceli, aby im nesmrdelo v chrape jak v kafilérii. Tí si dali servírovať chlebík s paštétkou, kyslými uhorčičkami alebo v sezóne s nejakou zeleninkou. V prípade nespokojnosti s papaním, papanie bolo taktiež tresnuté o zem alebo ho zachránil iný, starší a skúsenejší vojak vetou:

Ukáž sem, ja to schramstnem.

No a mladý vojak, teda bažant - išiel urobiť chlebík nový a iný.

Utiahnutý vojak Zoltán Szelepcsényi, ktorý podľa vlastného vyjadrenia pochádzal z dolnej zeme /asi časť Uhorska/, mal v tašočke takú obyčajnú zelenú, ale fakt na pohľad peknú papriku. Keď to zbadal mazák desiatnik Dongres kdesi od Prahy, řekl:

Udělej mi paštikovej bufet, jo a tu hezkou papriku tam dej taky.

Zoli jak bol ustráchaný a ani po lovänsky dobre nevedel, síce potichučky šeptal, že asi kičit číípe, ale desiatnik túto podstatnú informáciu v hurhaji, ktorý v šatni panoval, najskôr prepočul alebo informáciu k svojej škode nepochopil.

Za desať minút paprikyžraniachtivý mazák, inak pokojný desiatnik Dongres, ryčal jak pavián v ruji a jeho stále, snáď už od narodenia prižmúrené oči na svet konečne čumeli na plne otvorenú clonu. Nelogicky sa zúfalým krikom dožadoval, aby mu kurva doniesla obyčajnú vodu. Teda doslova ryčal, ale naozaj ryčal, že:

KURVAAAA dones mi vodu !!!

Chápal by som keby že kričí:

KURVAAA príď ma obštastnit alebo niečo v tom zmysle.

Ale kurva dones mi vodu?

No nič.

Kurvu sme na baráku momentálne nemali, ale ako-tak sa uspokojil so zástupom asi šiestich bažantov, ktorí mu podávali fľašku za fľaškou a on si čistú vodu lial do maškrtného gágora, nosa, očí a len bublal:

BULB    ja ho za               BULB             biju          BULB BULB              chtěl           BULB          mně                                     BULB           zavraždit      GLOBULB   hovado uherský       BULB GLO BULB          dejte mi            BULB                samopal                BULB GLO      GLO                 ja si ho kurva zastřelíím       BULBBULB   a klidne pudu sedět     KURVA ZDECHÝNÁAAM

Vtom vstúpil do izby starší vojak, vlastne to isté číslo ako desiatnik Dongres, už spomínaný slobodník Lászlo Ujfalusi. Keď videl, čo sa deje, chytil papričku z taniera, ovoňal ju, podľa slnka určil juh, pokľakol smerom k nemu, prežehnal sa, ochkol, zachrochtal nejaké staroveké maďarské zaklínadlo a začal ju s chuťou žrať, pričom radostne kvílil. Keď to desiatnik Dongres videl, zrúkol jak medveď, keď mu pasca lízne gule a jeho:

BULB zdechnu, zdechnu BULB ja tu kurva zdechnu - sa ozývalo celou Jaroměřou.

Kerý jó voják toto dal? Spýtal sa Ujfalusi dojedajúc štípajúci ekrazit, zároveň si oblizujúc nos a slzy pod očami. Dostal odpoveď a o chvíľu už bol v priateľskom maďarskom rozhovore starý mazák slobodník László Ujfalusi a mladý vojak Zoli Szelepcényi. Takže Zoli našiel vďaka štipľavej paprike svojho hrániča a spojníka /ako on hovoril/.

Nabudúce si povieme niečo o výcviku a ták - čo mi napadne.

pnb