Ak by ste sa Štefana spýtali, či má rád svoju prácu, mohol by vám odpovedať kladne. A bol by úprimný. Nevadilo mu obliecť si šedé sako, ani učesať dlhšie vlasy na štýl deväťdesiatych rokov, aby pôsobil zodpovedne a presvedčivo. S ľuďmi sa rád rozprával a vždy vedel vybrať vhodné slová, aby pohladil city zákazníka. Jeho práca mu ponúkala dostatočný kontrast k voľnému času, ktorý trávil inak ako väčšina ľudí. Dokázal ho využiť k vlastnej radosti a šťastiu, snažil sa tvoriť vlastné spomienky podľa vlastných scenárov. Pod bielou košeľou sa skrývalo športové telo poznačené mnohými úrazmi a zlomeninami ako mementami príjemných chvíľ. Rád objímal skaly, pevne sa držiac lana a snažiac sa všimnúť si každý strom vo vzdialenej priepasti, potápať sa starými jaskyňami hlbokých jazier alebo opúšťať lietadlo, snažiac sa doletieť po padák skôr, než bude neskoro. Práca bola jedinou všednou vecou jeho života a nemohol sa na ňu sťažovať.
- Nemusíte byť ani syn šľachtica, aby vás tento dom upútal. Neverím, že váš pohľad nezaujmú zdobené stĺpy tiahnuce sa k barokovým oblúkom stropu. Nie je to úžasné? A poďte za mnou do podzemia, ukážem vám nový vykurovací systém, ktorému neodolajú ani hrubé múry pokryté mramorom. A áno, je to vzácny druh horniny z maďarských krasov. Nehovorím vám to poslednýkrát, ale s kúpou neváhajte. Máme veľa záujemcov. Teraz chvíľu počkajte, je mi to trápne, ale musím nájsť vypínač a zapáliť. Ešte chvíľu a miestnosť by obklopilo svetlo a tiene vysokých skríň, no tenké lanko omotané okolo jeho krku mu nedovolilo spraviť krok ani sa nadýchnuť. Realitný maklér lapajúci po dychu bude zanedlho súčasťou zážitku, ktorý už nič neprekoná.
Všedný muž, všedné oblečenie, všedná tvár. Nikoho nezaujímal, nikto si ho nevšímal. Mal rád staré domy. Cítil v nich každý rok, každý centimeter, ktorým sa vnárajú hlbšie do zeme. No potešenie mu poskytovalo niečo iné.
- Polož ruku na stôl. Okamžite.
Maklér nereagoval. Všedný muž mu ju vzal a rázne pritlačil k drevu, zobral lepiacu pásku a uistil sa, že všetko pôjde podľa plánu.
- Prečo to robíte? A vlastne čo budete robiť? Okamžite ma pustite!
- To nemôžem. Ste mojím potešením, usmial sa a zo skrinky vzal kliešte a opatrne sa dotkol nechtu prilepenej ruky.
- Bude to bolieť, nemusíte sa hanbiť kričať. Vám to síce nepomôže, no mňa poteší, rukou si teatrálne prehrabol riedke vlasy.
- Prestaňte! Prestaňte! Okamžite.. čo.. nie, to nerobte, nerobte!, snažil sa zabrániť nasledujúcim udalostiam.
Neznámy šikovným pohybom zaistil necht medzi kliešťami a pomaly začal ťahať. Kožný útvar sa začal uvoľňovať a s kúskami kože za tečúcej krvi sa pomaly kĺzal po nechtovom lôžku, až kým nevisel na tenkom vlásku. Miestnosťou sa ozval jakot, neznesiteľný rev a vzlykanie. Pre všedného muža to pôsobilo povzbudzujúco a v uvoľnenej nálade pokračoval s procedúrou aj na ostatných prstoch.
- Mám pre vás dobrú správu, druhú ruku vám neprilepím. No myslím, že to neoceníte.
Jemne chytil roztrasenú končatinu trápeného neboráka, vzal kladivo a jeden klinec. Usmial sa a s elánom buchol po hlavičke. Hrdzavý klinec preťal dlaň a hlboko sa zaboril do dreva. Vreskot víril prach starej miestnosti, no nebolo nikoho, kto by ho počul.
- Je mi to ľúto, ale teraz nebudem elegantný, občas však treba zobrať veci rázne do vlastných rúk. Aké výstižné, dodal sebavedomo, opäť vzal kladivo a energicky mlátil prsty. ktoré praskali a vyskakovali z článkov v cvakavom zvuku prehlušujúcom krik a prosíkanie, až kým opäť neskočili späť na pôvodné miesto.
- Prosím, prestaňte...k stoličke a stolu prikovaná osoba s trasúcim sa hlasom a spotenou tvárou sa snažila odmäkčiť srdce alebo čosi iné v hrudnej dutine páchateľa konajúceho trestnú činnosť, no opäť bez úspechu.
Ukazovák sa stal výnimočným. Mučiteľ ho s láskou vzal a v protismere s čo najväčšou silou buchol kovovým kladivom. Maklér už nevnímal, v bezvedomí sa knísal prehnutý cez stoličku, čo naštrbilo inak pekné dopoludnie.
- Nekazte mi to, ešte máme veľké plány.
Oblial nevládnu osobu vlažnou vodou a prebral k bolestivému životu.
Muž neprestával. Stále sa úlisne smial a maklér si až pri pohľade na prenosný horák uvedomil, že nemá tričko.
- Určite oceníte kúsok tepla v takom chladnom dni, neznáma osoba s usmievavými očami kmitajúcimi zo strany na stranu prešla dlaňou ponad horák.
Plameň sa uväznenému približoval k hrudi, už cítil pach spálených chĺpkov, bol stále bližšie a bližšie.
- Prosím, prestaňte. Ja nevládzem, pustite ma. Ste chorý, potrebujete pomoc. Nemusíte to robiť. Prosím.
- Nemusím, ale prečo si nespraviť náladu?
Plameň pomaly prechádzal od krku až k spodnej časti brucha zanechávajúc červenú stopu bolesti. Utrápený chlap kričal, koža sa leptala a stávala mastnou, krčil sa v bolestiach sledujúc tečúcu kožu. Sadista vzal pinzetu, prichytil odstávajúci kúsok a začal ho odlupovať. Z malej, postupne sa predlžujúcej ranky sa za revu, ktorý snáď ani nie je možné vydať, začala vytekať krv, ktorá svojím plazivým pohybom pôsobila pre danú situáciu priam upokojujúco. Štefan na ňu hľadel a želal si pokojný a všedný život. Bez prekvapení a adrenalínu. Bez bolesti a sĺz. Zatváral oči, opäť strácal vedomie.
Neznáme škrípanie narušilo ticho nočnej mory. Veľmi rýchlo si uvedomil, že divadlo sa neskončilo. Režisér si prizval na pomoc mocnejšie nástroje. Pílka, pôvodne určená na rezanie železa, trhala najprv vlákna nohavíc, neskôr kože. Jediné, čo prehlušilo pískanie kovu drtiaceho kosť bol výskot mučeného. Kotúč hypnotickým kmitaním prechádzal jabĺčkom kolena a noha začala pomaly ovísať. Krv a kolenná tekutina striekala a špinila vlasy a tvár sediaceho, ktorého telo už tretíkrát zvolilo ochranný mód a upadlo do bezvedomia. To šialená všedná osoba sa smiala a celá vzrušená posúvala pílku poslednými tkanivami.
- No preber sa! prefackal bezvládnu osobu. Trýzniteľ si pritiahol stoličku a posadil sa s hlavou blízko tej s očami plnými strachu a krvi.
- Mám pre teba ponuku, zašepkal. Môžem ťa pustiť. Vážne, pustím ťa a nechám ti menší náskok. Možno sa ti podarí utiecť a vyhráš túto malú hru. No a možno ťa chytím, a ukončím ťa veľmi bolestivým spôsobom. Aby som bol konkrétnejší, postupne ti vyberiem vnútornosti a nechám si ich ako suvenír. Možno spravím vývar. Alebo zostaneš sedieť a ja ti humánne pustím vzduch do žily.
Utrápený a spotený chlap mĺkvo civel na neznámu osobu. Po veľmi dlhej dobe nevydal ani hláska.
- Neverím ti, nie si normálny, odpľul si na zem.
- Nemám dôvod klamať, mám rád naháňať ľudí a nehovoriac o tom, čo ti spravím, ak ťa chytím.
Chlap opäť zostal ticho.
- Môžem to brať ako súhlas? Tak dobre.
Skôr než by väznený povedal tečúca pečeň, vzal neznámy sekeru, zahnal sa a jedným, plynulým ťahom odsekol priklincovanú ruku.
Krvácajúca osoba spadla na zem a v strašných bolestiach sa plazila ku dverám.
- Nepozeraj sa tak na mňa, bol si ticho ako ustrica pod lastúrou, podrobnosti si nevyžadoval. A inak, dvere sú odomknuté.
Onedlho už bolo počuť rýchlovarnú kanvicu a príjemnú vôňu kávy. Ešte je horúca, ešte má Štefan čas.
Jazierko malo zvláštnu farbu. Možno to bola modrá, možno zelená. Isté však je, že už onedlho budú brehy obmývané červenou.
Štefan sa plazil pozdĺž strmého skalnatého svahu a všimol si blízku vodnú plochu. S veľkou námahou naťahoval relatívne zdravú ruku striedajúc ten zvyšok druhej a vliekol zúbožené telo po štrku. Pravda, bez časti nohy vážilo menej, no na rýchlosti a nálade mu to nepridalo. Nevedel, koľko krvi stratil, no bol vďačný za dobrú zrážanlivosť. A aspoň z prstov už netiekla. Rozmýšľal, či by nemal vojsť do vody a skryť sa v neďalekej mokradi, no na ako dlho? Nebude to predvídateľné? Otočil sa a pozrel na druhú stranu. V okne chaty videl kývajúcu osobu s hrnčekom v ruke. Bolo by vhodné zrýchliť. Zvolil záložný plán. Preliezol cez úžinu, o chvíľu už bol v rieke. Prúd vody ho nadnášal a pomáhal prekonávať bolestivé metre. Voda čistila doráňané telo a poskytla dočasnú úľavu.
- Ahoj! zrazu sa pred ním zjavila známa-neznáma osoba. Vybral si si zle. Alebo dobre, záleží od uhla pohľadu, zavtipkoval.
- A cestu späť máš grátis, na mojom chrbte.
Prehodil si raneného cez plece a druhou rukou sledoval mobil.
- Á, máš peknú profilovú fotku. Zaujímaš sa o extrémne športy? Myslím, že si v dobrých rukách. A to doslovne. Akú mám dnes dobrú náladu.
- Prosím, už ste sa zabavili. Nechajte ma. Nájdite si niekoho nového. Alebo vám ho aj sám pomôžem chytiť, snažil sa sebecky vyjednávať
- Len ma prosím pustite, stonajúc chrapčal a sledoval, ako má na fotke o jeden lajk viac.
- Neprichádza do úvahy, veď pomaly nemáš telo. A mal by si vedieť, že špeciálne pre túto príležitosť som ti pripravil malé prekvapenie. Vlastne je pomerne veľké. A klamal som, vnútornosti ostanú tvoje. Nie som predsa žiaden šialenec, že?
- Nie je nádherná? Najprv pocítite príjemné teplo, neskôr neznesiteľnú horúčavu, budete sa cítiť ako krab v hrnci prestížnej reštaurácie, budete sa snažiť rozškrabať kožu a vytrhnúť oči, postupne vám začne vrieť krv a doslova variť vnútorné orgány. Pripomína mi to tie príjemné nedele u babky a jej skvelú plnenú papriku. Ale žiaden strach, mozog vám vypovie oveľa skôr a zomriete pokojne a v teple. Nie je to sen každého?
Štefan hľadel na presklenú podlhovastú komoru a plakal. Nevedel o žiadnej vhodnejšej reakcii. Bola šanca, aby ho niekto na poslednú chvíľu zachránil? Zmlátil toho čudáka, položil ho na zadné sedadlá auta a odviezol do bezpečia? Určite nie, realita nemáva filmové konce. Už sa nevládal brániť. Nebol zmierený so svojím osudom, no načo bojovať? Všedný úchyl ho položil do komory, zavrel sklenený príklop, doniesol si stoličku, balík pukancov a stlačil šedé tlačidlo.
- Nezabudnite, kričal na kričiaceho Štefana v komore.
- Ste výnimočný. Málokto má v úmrtnom liste "zomrel v mikrovlnnej rúre". No a už sa usmejte, je nádherný deň!
- Dobrý deň, môžeme sa dohodnúť na piatok? Áno, veľmi sa mi ten dom páči. Nie, nemusíte sa báť, som solventný. Už som bol raz na prehliadke, no maklér bol akýsi nespoľahlivý. Dobre, už sa teším, verím, že sa zabavíme!
