Tak som zase raz cestoval domov rýchlikom z Bratislavy do Banskej Bystrice. Súčasťou folklóru na tejto trase je mierne, asi 15-minútové meškanie. Dôvodom býva slávny efekt z teórie chaosu, ktorý hovorí o tom, že aj malá zdanlivo nesúvisiaca udalosť môže mať veľký globálny efekt. Hovorí sa mu efekt zmeškaného EC-čka a jeho výsledkom je, že aj 5-minútové meškanie EC-čka v Bratislave vedie vďaka nadväznosti spojov k hodinovému meškaniu osobáčika kdesi v prdeli na druhom konci Slovenska.
Z Bystrice práve jedným takým pokračujem ďalej, no na moje zdesenie zisťujem, že je výluka a ide sa náhradnými autobusmi. Dôvodom môjho zdesenia je Výluková matematika. Je to špeciálny odbor matematiky vynájdený Železničnou Spoločnosťou Slovensko zaoberajúci sa prepočtami medzi vlakmi a autobusmi. Moje empirické skúsenosti hovoria, že osem vozňov sa rovná trom autobusom, štyri jednému (som fakt zažil)... Ďalej mám pokračovať malým motorovým osobáčikom, ktorý sa podľa týchto výpočtov rovná pravdepodobne menšiemu rodinnému MPVčku. ZSSK pozitívne prekvapí - autobusy sú tri, museli omylom posunúť desatinnú čiarku.
Prehnaná štedrosť Železničnej Spoločnosti mi dáva príležitosť pokochať sa špeciálnym fenoménom výluk v Banskobystrickom kraji. Náhradné autobusy nezabezpečuje miestna SAD-ka, ale náhodné zoskupenie lokálnych živnostníkov. Vozový park je teda tlupa pestrofarebných prehistorických Karôs, ktoré pochádzajú pravdepodobne z technického múzea (alebo vrakoviska). Sú to rozpadajúce sa dymiace šroty, ktorých servis vyzerá asi tak, že keď nejaká časť odpadne, je nahradená nie nutne podobnou časťou z nie nutne podobného vozidla. Kymácajú sa aj na rovnej ceste a na voľnobeh vibrujú, že závisťou pri nich vädnú mnohé sexuálne pomôcky. Keď tak stoja nastúpené pred stanicou, úplne lákajú zahrať si hru „nájdi desať spoločných vecí“. Môj high-score je päť (štyri kolesá a volant, ďalej som sa nedostal).
Rôznorodosť podporujú aj široké možnosti vizuálneho tuningu, ktoré autobus umožňuje. Jeden príklad za všetky – určite ste si už všimli expertov, ktorí si na auto dávajú značky z iných áut. Napríklad Škodu Felíciu, ktorá má vpredu znak z Mercedesu (pravdepodobne urvatý zo šéfovho auta). Nuž majiteľ jedného z pristavených autobusov si uvedomil, že má naviac a z predku jeho korábu vyčuhuje kompletná predná maska starej Volgy, aj so svetlometmi. Vyzerá to trochu, ako keby jeho autobus dostal v noci hlad a nešťastnú Volgu proste zožral.
Hrdí majitelia a šoféri týchto strojov sú zošúverení dedkovia, ktorí žijú, lebo zabudli umrieť. Volant nepustia, lebo k nemu prischli. Moja osobná teória je, že keď im začne vynechávať srdce, vibrácie autobusu sú natoľko silné, že ho pohodlne suplujú. Konkrétny autobus, v ktorom idem ja, má presne takého šoféra, plus slušivý tyrkysovo-fialový náter. Absolútna topka je strop potiahnutý textíliou s tigrovaným vzorom. Vrrrr.
Nepríjemné vibrovanie motora na voľnobeh nahradí nepríjemné vibrovanie motora za jazdy a vyrazíme. Cesta prebieha bez nejakých incidentov, keď zrazu čosi fakt nahlas drbne. Ľudia sa obzerajú, dokonca aj šofér zdvihne zrak. Nič vážne sa ale nedeje, to len zo stropu z lampy odpadol kryt. Šofér si v duchu spraví poznámku zobrať večer kus vhodnej veľkosti z manželkinho skleníka a ideme ďalej, ani sme nespomalili. Keď o dva kilometre neskôr odpadne ďalší, už sa nikto, koho táto udalosť priamo nezasiahla, ani neobzrie.
V polke cesty šoférovi začne zvoniť mobil, ale nezdvihne. Máme teda možnosť počúvať po ďalšiu zastávku jeho zvonenie. Je to vrcholne znepokojivý zvuk pripomínajúci brutálne znásilnenie, pričom obeťou bola podľa všetkého protipožiarna siréna. I keď natlačení cestujúci nahlas neprotestujú, šofér vycíti nevôľu. Nepomáha ani to, že sa nám celou cestou snaží dokázať, aká je jeho práca náročná a nezvládne ju len tak hocikto. Aby podporil svoj point, pohýna sa výlučne s agresívnym trhaním celého busu dopredu a dozadu, zavíjajúcim motorom a plačúcou spojkou. Taktiež nám viackrát prezentuje svoju schopnosť núdzovo brzdiť - ide mu to fakt dobre a od tretej ukážky sa už zo zeme zbierame s ľahkosťou a praxou.
Naveľa však úspešne dôjdeme po stanicu, od ktorej ide zase vlak. Z dlhej chvíle si prezerám spolucestujúcich. Tak najprv je tam pomerne milý párik tínedžerov túliaci sa jeden k druhému. Milí sú ale len, kým sa nezačnú bozkávať. Predstavte si ich bozkávanie ako vrcholne nechutný akt plný mľaskotu a pchania si jazykov tak hlboko do krku, ako keby chceli jeden druhému ochutnať včerajší obed. Vlastne si to radšej asi nepredstavujte.
Oproti nim sedí storočný starček, ktorý vyliezol z okna a na celý vlak nadáva na Kaliňáka. Ďalej sa dostávam k urastenému mohutnému 50-tnikovi, ktorý vyzerá ako priame kríženie Kajínka a Wallaca z Wallace&Gromit. Upiera prázdny pohľad dopredu a raz začas zachrčí, ide z neho zvláštny nepokoj. Len tak z dlhej chvíle si ho predstavím s krvavým sekáčikom na mäso v ruke, a teda, nie je to práve príjemná predstava. Padne mi zrak na jednu z jeho veľkých tašiek a je plná... vlasov. V tej chvíli prerušujem môj prieskum spolucestujúcich a po zvyšok cesty si ich urputne nevšímam.
UPDATE:
Víkend skončil a ja sa rovnakou cestou vraciam do Bratislavy. Výluka stále trvá a tak som zvedavý, ako prepočítajú regionálny expres so štyrmi vozňami na autobusy. Správna odpoveď je dva, čo v porovnaní s motorovým osobákom spred pár dní nedáva veľmi zmysel. Rozmýšľam, ako teda asi tá Výluková matematika v podaní ZSSK funguje a mám dve vysvetlenia. Prvé je, že nemajú najmenšiu predstavu o tom, kedy koľko čo prečo a určujú to náhodne. Druhá možnosť je, že vedia úplne presne, koľko cestujúcich majú kedy očakávať, a zámerne pošlú toľko autobusov, aby sa zároveň aj všetci zmestili, aj aby nehrozilo, že by niekto vystupoval s dobrou náladou. Neviem si vybrať, ktorá z týchto dvoch možností je pravdepodobnejšia, ani ktorá je horšia.
