Mal som sedemnásť a dlhé vlasy. Metalista. Nosil som čiernu. Asociál v zárodku. Možno zrelý na bitku. Cvičil som, bol som v dobrej kondícii. Dokopy som sa pobil len párkrát. Keď som aj náhodou vyhral, vždy len vďaka fyzickej prevahe. Nie kvôli technike. Nevedel som presne udrieť. Chýbal mi švih aj vytvrdnuté päste. Vtedy som ešte nemal doma ani vrece. No bol som silný.
Stalo sa to na ulici. S kamarátom, podobne ladeným, sme šli do škôl. Dochádzali sme z dediny. Šli sme neskoro. Mohlo byť tak deväť. Po chodníku nám naproti kráčala partia chalanov. Jedného z nich som poznal z videnia, ale nikdy predtým sme sa nerozprávali. Bez provokácie, zdanlivo bezdôvodne, chalan sa zastavil. Jeho kamoši s ním. Zastal predo mnou. Zablokoval mi cestu. Narýchlo som sa snažil uhádnuť, či pili. Asi nie.
„Ty máš nejaký problém?“ Fakt sa ma to spýtal. Najväčšie klišé, aké kedy klišéovalo. Nevedel som, o čom rozpráva, ale ani som necítil skutočnú hrozbu. Nič mi nemohli. Jednotlivo, ani ako skupina. To prvé sedelo. Druhé som zle odhadol.
Nezľakol som sa. Zamrmlal som niečo ako „dobre“ a vytvoril som si od chalana odstup. Asi krok a pol. Jeho ľudia okolo nás. Dvaja za ním, dvaja či traja za mnou. Môj kamoš sa zdesene prizeral, ale veľmi som ho nevnímal. V mojej hlave sa situácia vyvíjala asi takto: Dobre, chce sa pobiť. Je utorok ráno, priemerne rušná ulica. Možno je opitý. Inak sme nemali žiaden spor. Nič, o čom by som vedel. Nehneval som sa naňho, nemal som prečo, ale vravím si, poďme do toho. Udrel som ho. Slabší ľavý direkt do líca. Som pravák. Žiadne kombo, ani nič obzvlášť devastačné. Alebo efektívne. Chalanov výraz sa zmenil. Zostal zarazený. Odohralo sa to pre neho príliš rýchlo, asi čakal nejaké prekáračky, drámu, čokoľvek. V tej dobe som s pouličnými bitkami mal tak málo skúseností, že som podvedome veril, že takto nejako sa to robí; že ja začnem, jeho to naštve, bude sa chcieť dostať bližšie a potom ho už dajako premôžem. Ako v rozprávke, piči. Táto časť mojej stratégie bola v tom momente asi najmenej vypracovaná. Čakal som, že chalan vybalí nejaké geto karate. Nunčaky. Šurikeny, hocičo. Ale ako to plány majú vo zvyku, aj z toho môjho sa vykľul sled udalostí, ktoré nenastali. Po prvom oťukávacom údere sa chalan už nechcel biť. Oči ho prezradili. Celé to trvalo len pár sekúnd. Vyľakal som ho. Zato jeho kamaráti, tí s daným vývojom neboli stotožnení.
Jeden z nich sa mi zadrapil do vlasov. Celou svojou váhou. Rovnováha je chúlostivá vec, keď sa vám na hlavu zavesí nečakané sedemdesiatkilové závažie. Strhol ma k zemi. Chvíľu ma kopali. Ani som sa nesnažil zdvihnúť sa, lebo jednak sa mi nezdalo, že by mi spôsobovali nejakú výraznú ujmu a najmä: Chránil som si tvár. To už si ale všimli aj okoloidúci. Počul som staršiu pani vrieskať: „Čo mu robíte?!“ Kopanie prestalo. Nie, pani, všetko v poriadku. To ja som začal.
Chalani sa rozpŕchli. Vstal som. Kamarát vyzeral rozrušene. Skontroloval som si hlavu. Ako vždy, bola masívna. Z hrivy vypadol chumáč. Potom ešte pár. Chvíľu ma mrzel plešatý fľak, ale dnes už nemusí. Je to, pravda, dedičné. Kamarát sa pochválil, že jedného z nich pritisol k drôtenému plotu, takže zostali len štyria, max. piati, ktorí ma kopali. Díky. Nikdy som nezistil, či sa pridal aj ten, ktorý to z môjho pohľadu vyprovokoval. Po škole šli so mnou dvaja kamaráti na stanicu, že čo ak tam chalan náhodou bude, ale nebol. Incident mal hanebnú dohru. Ubehlo pár mesiacov, počas ktorých som dúfal, že ho stretnem. Potom sa naše rozvrhy raz prekryli a mal som možnosť sa s ním porozprávať, zväčša neverbálne, podobne ako prvýkrát. Len sme si vymenili roly. Pred plným autobusom dedinčanov. Chalan to ustál, oprášil sa a šiel preč. Časom mi došlo, že on bol jediný, kto za to vlastne skoro ani nemohol.
O pätnásť rokov neskôr som cestoval metrom domov z roboty. Bolo leto. Ľudí dosť. V kúte vagóna, kde som stál, sedel holohlavý, polonahý týpek. Vysoký, zjavne opitý. Vyzeral ako boss-level warboy z Mad Max: Fury Road. Ako sa pri jeho trojsedadle, ktoré mal napriek poobedňajšej špičke celé pre seba, striedali ženy, tak každej, ktorá sa k nemu priblížila, nadvihol lem šiat alebo sukne. Ženám sa to nepáčilo. Ani jednej. Všetky sa od neho urýchlene a viac či menej zahanbene vzdialili. Ale necestovali sme, pravda, v dámskom vagóne. Nik z prítomných pánov jeho počínanie nechcel zaregistrovať. Civeli do mobilov, pozerali sa inam. Zrazu sa ocitli v životnej situácii, kde už nestačilo napísať jedovatý status alebo komentár kamsi na internety, tak radšej držali pejču. Nuž som pánka konfrontoval:
„To neni v pohode,“ vravím mu.
„Cóó není v pohode?“ zavrčal, ale zostal sedieť.
„To je obtěžování,“ oznámil som. Nič viac. Stačilo. Chlap na najbližšej zastávke vystúpil. Už som dospelý. Nebijem sa. Viem, že človek si udrie hlavu do chodníka a môže zomrieť. Ale vo chvíli, keď som dotyčného oslovil, som si bol istý, že ak chce ísť, tak ideme. Spolucestujúcim takýto druh skúsenosti očividne chýbal. Páni, mám pre vás zlú správu: Ak ste sa nikdy nebili, je to na vás vidno. Ak máte možnosť, zájdite si na boxerský tréning, krav magu, alebo brazílske jiu-jitsu. Pri tom poslednom vás naučia techniku, pri ktorej vrazíte do súpera plecom, pričom ho chytíte zospodu za stehná a zodvihnete. Skončí na zemi a vy na ňom. Nič zložité. Nie je potrebné pravidelne chodiť domov s monoklami, ale aspoň raz za život, v relatívnom bezpečí, si skúste, aké je to dať a schytať úder. Rozšíri sa vám obzor. Hlavne ak schytáte.
Inak buďte vo forme. Dávajte pozor, čo alebo kto stojí za vami, nenoste bradu, účes a ideálne ani vlasy. Nič, čo by sa dalo uchopiť. Pri prípadných hrdinstvách je dobré mať na pamäti, že podmienky na získanie zbrojného preukazu nie sú obzvlášť prísne, pištoľ v skrytej držbe môže mať ktokoľvek a že nože sú rovnako nebezpečné. Na druhej strane, ak chodíte na kurz, kde vás učia sebaobranu proti nožu a nie je to útek à la Speedy Gonzales, pestujete si v tomto smere falošné sebavedomie, ktoré môže priniesť viac škody, než úžitku.
Nabudúce si možno povieme o tom, ktorá denná alebo nočná doba je najvhodnejšia na útok na verejného činiteľa (pomôcka: žiadna). Ak ste ako ja a dávate darčeky až v januári, lebo je to váš obľúbený mesiac, alebo si chcete prečítať technotriler o civilizačnom prevrate, tu je tip.
