Stojím na umelo navŕšenom kopčeku, pohľad uprený vpred, aj keď neviem, čo by ma tam vpredu mohlo prekvapiť. Slnko sa stále silnejšie zahryzáva do oparu, voľným okom neviditeľné kvapky rannej rosy sa odparujú. Napriek tomu zreteľne vidím stopy dvoch osôb a koľaje po nimi ťahaných dvoch vozíkoch. Niekto tu už dnes ráno bol. Niekto už odpálil svoju loptičku. Posledný pohľad na vykosenú lúku. Tam niekde vpredu o 200 metrov by som ja chcel vidieť tú svoju bielu loptičku. Mám natyčkované, driver pripravený, zostáva zaujať postoj a hra sa môže začať.
Je to taký rituál, líšiaci sa v nuansách každého jedinca. Aj ten môj nie je práve učebnicový. No funguje. Rozkročený, váha na oboch nohách, ľavé plece mierne vyššie, kolená slabučko pokrčené, chrbát vraj vystretý. To neviem, nevidím sa. A nikdy som nemal záujem sa pozerať na svoje vlastné videá. Hlavne je vytesniť z hlavy všetky myšlienky, som tu len ja a prvá jamka.
Prásk! Rana, ktorou driver udelil loptičke pomyselné krídla, je vážne hlučná. Niektorá znie plechovo, niektorá duto a iná zase zabrní v ušiach. Predchádza však tomu pohyb. Ruky zľahka zvierajúce koniec najdlhšej golfovej palice, driveru. Napriahnutie dozadu, najskôr ruky s palicou, potom celý trup sa vytočia niekam nezmyselne doprava dozadu. Aj cítim, že viac stojím na zadnej pravej nohe. Tak začínam, najskôr presúvam váhu z pravej nohy na ľavú. O tisícinu sekundy sa k tomu pridáva aj trup. Točí sa späť a ruky s palicou ťahá za sebou. Teraz už len udržať pravý lakeť pri tele a môže prísť tá veľká chvíľa. Prásk!
Úderom do loptičky sa však palica nezastavila. Pokračuje v pohybe a celé telo sa opäť vykrúca do inej nezmyselnej polohy, tentokrát však vľavo. Čo robia vtedy nohy radšej ani nebudem spomínať. Zodvihnem hlavu, zaostrím zrak a je tam. Niekde vpredu, asi 50 metrov ďaleko a 20 metrov nad zemou, sa vzduchom derie vpred biela loptička. Najdokonalejší počítač sveta, ľudský mozog, už vyhodnotil, že všetko je tak, ako má byť. Loptička dopadne niekam na vykosenú trávu, asi 180 metrov ďaleko. Ešte si chvíľu poskáče a pobehá po ferveji, kým definitívne zastane. Spokojne vraciam driver do bagu, beriem vozík a kráčam vpred.
Golf je boj. Je to súboj človeka a ihriska. Najčastejšie pozostáva z 18 samostatných bitiek, ktoré môžu mať rozličný priebeh a víťaza. A po skončení poslednej osemnástej bitky sa vyhlási víťaz vojny. U mňa tu vojnu raz vyhráva ihrisko, raz ja. Ale nikdy nie som porazený. Ten pocit z hry, aj keď zavŕšenej prehrou, mi zostáva v hlave dlho. Škoda, že nehrávam golf často. Prečo vlastne?
Na golfové turnaje som prestal chodiť asi pred 5-6 rokmi. Zmenila sa vtedy klíma. Stalo sa módou a povinnosťou všetkých slovenských celebrít, pseudopodnikateľov a iných postavičiek zúčastňovať sa golfových aktivít. Parkoviská sa zapĺňali najdrahšími autami, len škoda, že často to boli predvádzačky od predajcov. Veď reklama. Účastníci si porovnávali výstroj a výzbroj. Kto má aké palice, samozrejme, že na mieru prispôsobené a čo najdrahšie. Kto bol hrať golf na exotickejšom mieste. Kto stretol zaujímavejšiu celebritu. Len škoda, že tá samotná hra sa stratila niekam do úzadia.
Loptička ma nedočkavo čaká na zastrihnutej tráve, žiarivo biela, akoby prosila o pokračovanie. Zapáčilo sa jej lietať, vidieť všetko z perspektívy vtáka. Do ohybu ferveje je to ešte asi 120 metrov, takže ju nečaká dlhý let. Beriem palicu, železo 8. Pravdepodobne moja najobľúbenejšia. Správny uhol hlavy, drážky už opotrebované strmým napriahnutím, aby som dosiahol spätný chod. Teraz je plán iný. Fade. To je tvarovaná rana, na ktorú som prišiel náhodou. Nie som profík, aby som tvaroval všetky rany, ale fejd ovládam. Zaujmem postoj, priložím palicu, a potom mierne posuniem zadnú pravú nohu bližšie k ťažisku, k loptičke. Tak sa stane, že loptička vyletí mierne vľavo, má rotáciu, ktorá ju navedie späť na stred. Dopadne presne predo mňa v požadovanej vzdialenosti. Akurát, že jej rotácia ju zabrzí a mierne pobehne doprava. A to teraz chcem, tam mi zatáča jamka. Moje čaptavé nohy, krivý chrbát a grambľavé ruky vedia zahrať takto tvarovanú ranu. Zlý postup, ale správny výsledok. Loptička je tam, kde som chcel. Palica osmička späť do bagu a kráčam ďalej. Dnes to bude dlhý boj.
Nezabudnem, ako som pred viac ako 10 rokmi prišiel na svoj prvý golfový turnaj. Ja mladé vyhúkané ucho, tréner ma vycepoval v etike a pravidlách, no zabudol mi z hlavy vyraziť rodičmi vštiepenú úctu k starším. Tak som im vo flajte vykal. Je pravidlo, že na turnaji si hráči, ktorí idú spolu niekoľko hodín v jednej partii, tykajú. Ale skúste tykať šesťdesiatnikovi, prednostovi kliniky. Skúste len tak tykať zrelej pani, ktorej vek začína päťkou, keď váš ešte len dvojkou. Dostal som trestnú ranu za radu. Áno, bolo to dobre myslené, ale proti pravidlám. Dostal som pár zaúch od starších hráčov a ihriska. Tu vojnu som vtedy prehral. Ale golf sa mi zaryl tak hlboko do srdca, že to bola tá najmilšia prehra v živote golfového hráča. Keď som o pár týždňov, mesiacov prišiel do toho mesta na ďalší turnaj, prekvapilo ma, že dvoch hráčov vo flajte poznám. Pán prednosta si ma vyžiadal. Osobne mi to povedal, že radšej so mnou akoby riskoval nejakého pseudopodnikateľa alebo nedajbože celebritu. Nechápal som. Čo môže byť zlé na tom, stráviť celý deň s hercom a nejakým bohatým podnikateľom? Golf je predsa o biznise, rodia sa tam kľúčové obchody. Ach jaj, bol som mladý a blbý. Dnes konečne chápem. A preto kráčam za loptičkou sám.
Konečne vidím cieľ. Ale len prvej jamky. A dnes ich musím pokoriť všetkých osemnásť. Vlajka tam smutne visí. A to som rád, nefúka vietor. Mám to k nej asi 110 metrov. Je tam tá najkrajšia, najdôležitejšia a najkrutejšia časť ihriska, grín. Tá dôkladne uhladená plocha, nakrátko zastrihnutá tráva, umelo vytvorené terénne vlny a centrom toho všetkého jamka. Diera v zemi, do ktorej je potrebné dostať loptičku. Na čo najkratší počet úderov. To je golf. Beriem teda palicu s vyrazeným písmenom P. Poznám ju, dá loptičke výšku a doletí asi 100 metrov. Dopadne niekde na okraj grínu, a pomaličky sa posunie o pár metrov dopredu. Taký je plán. Postavím sa trochu bokom a skúsim si niekoľko cvičných švihov. Hlava palice sa len tak zľahka dotkla trávy. Nebol by to zlý úder, ale chcem opäť niečo viac. Chcem vyhrať hneď prvú bitku nad ihriskom, zdolať jamku číslo jedna a veselo pokračovať k jej sestrám. Musím sa preto uvoľniť, žiadne pevné zovretie palice, ale práve to zapríčiní ten vyšší úder, keď trávu zľahka pohladkám. A ja chcem do nej kopnúť. Ani žiadna veľká sila, postačí len napriahnuť dozadu, pootočiť trupom a palica už sama urobí rýchly pohyb. Hlavne nebyť zvedavý. Ak zodvihnem hlavu priskoro, topnem ranu. Znamená to, že loptička poletí, ale nie vysoko, ale nízko rýchlo a niekam ďaleko. Takže teóriu som si v duchu zopakoval, postoj je, poďme poslať loptičku na grín.
Pamätám si presne svoj posledný turnaj. Bol som vo flajte s nejakým slovenským podnikateľom. Osoba, ktorá je pre mňa len biely kôň. Má kamaráta v štátnej inštitúcii a cez neho sa dostáva k zakázkám. Odvádza väčšinu zisku, ale tvári sa ako geroj. Prišiel na veľkom medveďovi, má nafitované palice a pičuje, prečo nemôže ísť na elektrickom vozíku. Bol s nami aj mladý chalan. Povolanie syn. Porovnávali si s podnikateľom, kto má väčšieho medveďa. Tretí do partie bol chalan Asshole. Robil niekde v obchodnej firme, myslím lízingovka, a prišiel dohadovať obchody. Lebo niekde počul, videl, čítal, zistil, že na golfe sa robia najlepšie obchody. Ja som vtedy urobil ten najlepší obchod vo svojom golfovom živote. Povedal som si, že už nikdy viac nepôjdem na turnaj.
Len moja vysoká postava, holá hlava, tvár s namosúreným výrazom a orlím nosom nás ochránila od bitky. Teda traja chlapi vs. ja. Ale keď zapisujem kokotovi pseudopodnikateľovi rany, a on si nahlási na druhej jamke o dve rany menej, čo som mal robiť? Zopakoval som mu to: drajv do rafu, druhá do vody, tretia trestná, štvrtá v bunkri, piata na grín, šiesta pat, siedma pat. Tak akých kurva päť?
Potom som si povedal, že oni mi nepokazia hru. Mne nejde o víťazstvá na turnaji, mne nejde o hendikep. Zapisoval mu ďalej Asshole. A klamali si pekne všetci traja. Etika v prdeli. Pravidlá nepoznali a tak len udierali do loptičky. Určite sa pochválili, ako super si zahrali a že mali nejakého kokota vo flajte, čo chcel dodržiavať nezmysly a hrať golf.
Grín prvej jamky je vcelku zákerný. Mám to asi päť metrov k jamke, kvázi rovná plocha bez výraznej vlny. Netrápi sa v tejto chvíli jamka. Má predpísaný počet úderov 5. A ja s mojím hendikepom ju mám zahrať na šesť. Ak to nepokazím, vyhrám. Pater je meno tej smiešnej palice, ktorá doráža loptičky do jamky. Moja finta je jednoduchá. Naučil som sa patovať z metra. Proste toľko som trénoval, až každú loptičku, ktorá je meter od jamky, bez ohľadu na terén a prekážky dostanem do jamky. Preto nasledujúci úder, putt, má za cieľ len priblížiť loptičku do tej pomyselnej dvojmetrovej kružnice.
Áno, oba putty vyšli a ja som dal jamku na päť úderov. Zatiaľ je skóre Oskar 1, Ihrisko 0. Viem však, že som tu sám a teda dnes vyhráme všetci, ihrisko, ja aj hra zvaná golf.
