Môj pohľad sa zastavil na ňom a v tej chvíli sa mi mierne podlomili kolená. Cítil som, ako sa mi z ničoho nič zrýchľuje tep, ako sa mi do prstov na rukách vkráda napätie, také jemné mravčenie, ktoré prechádza do kŕčov. Ruky sa mi automaticky zatvárajú do pästí, nie z hnevu, ale zo snahy zabrániť niečomu.

Nie,  nešlo o náhlu lásku. Ani o fyzickú nevoľnosť z tepla. Ani o panický atak pred dôležitým rozhovorom. Išlo o gombík.

Ten malý, pre niekoho nevinný, okrúhly objekt, bežne prehliadaný, pokrývajúci zástupy košieľ, kabátov a nohavíc, bol pre mňa spúšťačom čistej fyzickej a psychickej reakcie.

Volá sa to koumpounofóbia, iracionálny, prehnaný strach alebo odpor voči gombíkom. Tento druh fóbie síce nie je bežný, no pre človeka, ktorý ňou trpí, je úplne reálny a môže výrazne ovplyvňovať každodenný život. Reakcia môže byť rôzneho stupňa, od mierneho nepokoja až po panický záchvat. Už len jeho vyslovenie mi spustí kaskádu telesných symptómov: slabosť, napätie, potenie, búšenie srdca, napätie v rukách, kŕče v prstoch až pocit omdlievania. Problém pritom nie je len v dotyku. Stačí pomyslenie na gombík. Alebo obraz. Aj nakreslený gombík v katalógu, na etikete, v detskej ilustrácii mi vie spôsobiť fyzické reakcie. A to všetko bez toho, aby som sa musel čohokoľvek reálne dotknúť.

Niektorí ľudia dokážu s týmto stavom relatívne fungovať, ak sa vyhýbajú určitým látkam, tvarom alebo typom oblečenia. U iných sa fóbia môže prejaviť extrémnejšie, napr.  vyhýbaním sa spoločenským podujatiam, obchodom s oblečením, dokonca aj ľuďom, ktorí gombíky nosia.

Spoločenské udalosti sa tak menia na strategické únikové misie. Oslava? Svadba? Jednanie v práci? Bez košele to občas nejde. A tak sa deje to, čo by väčšinu ani nenapadlo, oblečenie mi pomáha zapínať niekto iný, ak je to naozaj nevyhnutné. Ak nie, radšej sa ospravedlním, neprídem alebo sa vyhovorím. Saká sa ešte dajú riešiť výmenou gombíkov. Kovové mne osobne nerobia problém, ak nie sú s dierkami. No košele sú peklo, ich gombíky sú malé, blízko pri tele a ak ich aj zapne niekto iný, cítim ich na hrudníku ako fyzickú hrozbu.

Niekedy si kladiem otázku, kde sa to vo mne vzalo. Nebola to nehoda, žiadna trauma, ktorú by som vedel presne identifikovať. Skôr len vývoj. Ako keď človeku niečo dlhodobo nesedí, znechucuje ho to čoraz viac, až sa to stane neznesiteľným. V mojom prípade sú to gombíky.  Odvtedy sú objektom, ktorý v mojom tele zapína celú reťazovú reakciu, bez zjavného logického dôvodu. Rodičia mi ešte ako malému chlapcovi dlho neverili že mám tento problém. Až raz mama, ešte za socíku, čítala v časopise Život príbeh o dievčati, ktoré malo tento istý problém.

Hoci je koumpounofóbia málo známa, existuje viac prípadov, než by sa mohlo zdať. Zaznamenané sú v psychologických učebniciach, blogoch i fórach, kde sa ozývajú ľudia, ktorí celé roky nevedeli, že majú meno pre to, čo ich desí.

Koumpounofóbia môže mať rôzne príčiny. V niektorých prípadoch to býva dôsledok senzibilnej povahy, zvýšenej citlivosti na dotyky, textúry, tvary. U iných to môže byť výsledok konkrétneho zážitku: nepríjemný školský deň, obliekanie pionierskej rovnošaty, alebo niečo, čo si človek ani nevie presne vybaviť. Psychika si to zapamätá, aj keď vedomie na to zabudne.

A áno, existujú možnosti, ako to riešiť. Psychoterapia. Kognitívno-behaviorálny prístup. Pomaly zvyšovaná tolerancia cez tzv. expozičnú terapiu. Všetko to znie rozumne. Ale popravde mne sa do toho nechce. Možno to nie je hrdinské. Ale nie je to výhra. Už tento článok bol na mňa dosť a musel som si pri ňom robiť prestávky.