Hlavu zvieram oboma rukami a snažím sa ju udržať pokope. Čelom tlačím do sedadla pred sebou, dýcham čo najplytšie, aby naftové výpary z rýchločlnu neprenikli do hĺbky pľúc. Žalúdok som už presvedčila, že prakticky neexistuje a aj keby existoval, nie je v ňom nič, čo by chcelo navštíviť palubu. Už dávno, veľmi dávno mi nebolo takto brutálne zle pri plavbe loďou. Ale zatiaľ neexistuje iné rýchle, než lodné spojenie medzi Hongkongom a Macaom (pozn.: v apríli 2018). Most, ktorý začali stavať v roku 2009 už síce fyzicky stojí, ale nie je otvorený. V chvíľkach, keď som schopná vnímať okolie, ho vidím*). Po nejakej hodinke tohto utrpenia pristávame a ja vyskakujem na pevnú zem.

Čaká ma jeden deň v Macau. Na tento pidi poloostrov, vytlačený z kontinentálnej Číny a dva priľahlé ostrovy je to akurát. Macao je historicky známe ako prenajaté územie, dočasne v správe Portugalska. Nikdy nebolo právne portugalskou kolóniou v pravom slova zmysle (aj keď existovala dohoda z roku 1887 o správe Portugalska nad týmto územím na večné časy).

V roku 1535, keď Portugalci, ako námorná veľmoc, hľadali nové obchodné trasy, objavili tento kúsok zeme a získali právo kotviť a obchodovať. Obchodovať mohli len na lodiach, nie na pevnine. Neskôr, po získaní dôvery od miestnych, v roku 1557 začalo osídľovanie pevniny prvými Portugalcami. Aj názov Macao je portugalskou verziou názvu miesta, kde došlo k prvému stretu medzi pôvodnými obyvateľmi a námorníkmi. Stalo sa to na mieste zasvätenom bohyni námorníkov A-Ma, Ama-gao, alebo Maa Gok. Z tohto názvu vniklo dnešné Macao. Obchodný úspech Macaa bol založený na biznise s čajom, santalovým drevom a inými exotickými komoditami. Svoju rolu zohralo aj na počiatku prvej ópiovej vojny. Na poloostrov sa stiahli Briti v čase, keď Číňania zastavili zásobovanie potravinami a začal prvý ópiový ping pong, na konci ktorého bolo okrem iného získanie Hongkongu, Šanghaja, otvorenie čínskych prístavov na obchodovanie, úprav ciel a mnoho ďalších výhod pre britskú korunu. Postupne však začalo strácať svoj vplyv a význam a to najmä v prospech pevninského Kantonu a taktiež v prospech oveľa väčšieho Hongkongu. Keď v Číne zvíťazila komunistická strana a bola založená Čínska ľudová republika, jej zámerom bolo znovuzískať všetky územia, medzi nimi aj Macao. Preto v roku 1987 boli podpísané vyhlásenia, v zmysle ktorých 20.12.1999 prešlo Macao pod čínsku správu, ale s uplatnením rovnakého princípu ako Hongkong, t.j. jedna krajina, dva systémy. Veľmi významne to Čína pripomína na vlajke Macaa, ktorá je od roku 1999 tvorená štylizovaným kvetom lotosu, s tromi lístkami, nad ktorým je 5 hviezd, prevzatých z čínskej vlajky.

Spomínaný chrám A-Ma, zasvätený bohyni námorníkov, bol založený už v roku 1488. Dnes je tvorený niekoľkými prepojenými priestormi, v ktorom si nájdu to svoje vyznávači budhizmu, konfuciánstva, taoizmu. Mňa zaujali obrovské špirálovité vonné tyčinky, ktoré postupne, po špirále horia. Celý chrámový komplex je taký, no, taký čínsky. Kolotočársky, s promenádou na more.

 

Macao má však nesporne koloniálny šmrnc, umocnený kopcovitým terénom, ktorý je ako stvorený na to, aby bol na každej vyvýšenine umiestnený kostol v barokovom slohu. A tých kostolov je tu naozaj požehnane. Paradoxne, ten najznámejší má len prednú fasádu a všetko ostatné mu chýba.

 

K ruine kostola s. Pavla kráčam uličkami starého mesta. Architektúra evokuje európsky dojem, len tváre okolo mňa mi stále pripomínajú, kde v skutočnosti som. Hore, nad schodmi, sa vznáša predná fasáda kostola, ktorý bol súčasťou kolégia sv. Pavla, založeného usilovnými jezuitmi, ktorí do Macaa prišli už v roku 1565 (8 rokov po vybudovaní prvého osídlenia). Toto kolégium sa stalo prvou európskou univerzitou na týchto územiach, na ďalekom východe. Fasáda pochádza z roku 1627 a zdobia ju mixnuté orientálne prvky spolu so symbolmi kresťanstva. Pozorné oko nájde aj japonské znaky, ktoré pripomínajú, že práve Macao sa stalo útočiskom pre japonských kresťanov, ktorí boli prenasledovaní a nútení opustiť krajinu. Títo utečenci sa priamo podieľali na stavbe kostola (tento historický fakt, prenasledovanie kresťanov v Japonsku opisuje film Martina Scorseseho https://www.csfd.cz/film/227578-mlceni/prehled/). Celý komplex vyhorel v roku 1835.

Kozmopolitnosť architektúry Macaa potvrdzuje aj budova Maurských kasární, z roku 1874 ktorá je pre zmenu postavená v štýle inšpirovanom magrebom a mám pocit, že som v Granade.

V prehliadke historických pamiatok pokračujem návštevou jedného z najväčších obytných domov v meste, s názvom Casa do Mandarim, alebo Mandarínov dom. S rozlohou 4000 m2 tvorí komplex budov, nádvorí, chodieb, záhrad, pavilónov a je skvelou ukážkou krásy bývania zámožných Číňanov v 19. Storočí. Súčasťou je aj výstava o histórii domu, ktorá dokumentuje úpadok, predchádzajúci požiaru. Dom bol totiž premenený na tzv. komunálne byty a žilo v ňom 1000 (!) obyvateľov, ktorí si poprerábali rozľahlé priestory pre svoje potreby, dobudovávali, prebudovávali, zmenšovali a úplne zmenili charakter pôvodnej stavby. Našťastie nanešťastie došlo k požiaru a k úplnému vybývaniu a následnej rekonštrukcii do podoby, ktorá zobrazuje pôvodný komplex tak, ako bol vybudovaný v 19. storočí.

 

 

Na Macau je ešte jedna zaujímavosť. Všade okolo seba na obytných domoc vidím mreže. Okná sú zamrežované, dvere, balkóny, všetko je zamrežované. Vôbec to však nesúvisí s kriminalitou. Číňania sú extrémne poverčiví a takto chránia svoje príbytky pred zlými duchmi. Zlý duch proste nevojde do baráku, kde sú mreže a pomedzi mreže, aj napriek tomu, že ide o astrálnu bytosť, to  nedokáže. Pre istotu si majitelia robia pri vchode do domov aj malé oltáriky, kde sú obetné dary na uzmierenie božstiev, sicher je proste sicher.

Stíham navštíviť divadlo, niekoľko ďalších kostolov, chrámov a pevnosť. Statočne odolávam street foodu. Čaká ma plavba späť, radšej sa prelievam colou, toto mi nemôže uškodiť. A pravdupovediac, miestna špecialita, mäsové pláty potreté medom, ktoré ponúkajú na každom krku ma nelákajú.

Okrem historického aspektu, s ktorým je prepojené Macao, je tu ešte fenomén kasín a herní. Casino Lisboa, jedna z povedzme, zaujímavejších budov, aké som kedy videla. Tento štýl 70-tych rokov mi vypálil sietnicu.

 A Grand Lisboa, ikonický lotosový kvet ma dorazil úplne.

 Pravdepodobne však čím väčší gýč, tým väčšmi zaplesá srdce gamblera. Inak si to neviem predstaviť, pretože takú esenciu nafúknutého pozlátka bežný konzument k životu nepotrebuje.

Číňania sú posadnutí hazardom. Vraj majú na to gén, ktorý spôsobuje ich veľmi rýchlu závislosť na hazarde. V každom prípade, podmienky na to v Macau majú vytvorené prvotriedne. Prvé kasíno bolo otvorené už v roku 1962. Za jeho vznikom stojí jeden z najbohatších ľudí Ázie, Stanley Ho, kráľ hazardu. Pochádza z Hongkongu a do Macaa sa dostal počas 2. svetovej vojny. Spočiatku podnikal v stavebníctve, no v 60-tych rokoch získal aj so spoločníkmi monopol na prevádzkovanie hazardných hier, k tomu všetkému, garantovaný štátom. Keď v roku 1999 prešlo Macao pod čínsku správu, bolo len otázkou času, kedy Čína otvorí trh s hazardom aj iným záujemcom.

Otvorenie trhu znamenalo rýchly nárast počtu kasín, s obrovskými rozmermi, väčšina z nich je vybudovaná na ostrove Taipa, kde vznikol Cotai strip po vzore Las Vegas. Mojim cieľom je kasíno The Venetian Macau. Chcem vojsť do jednej z tých naozaj väčších stavieb v celosvetovom rebríčku, nadýchnuť sa špeciálnej vône, vidieť herne plné gamblerov a vidieť plavbu gondol po umelom kanále. Na poradí nezáleží. Takže, naozaj som cítila pri vstupe do vestibulu nejakú vôňu, ale či to bola vôňa úspechu, peňazí, šťastia, ťažko povedať. Smerové tabule ma naviedli na Canal Grande, takže som sa poprechádzala po nábreží, vypočula gondolierov a v ilúzii denného svetla s modrou oblohou úplne zabudla, že je už neskorý večer a keď sa chcem vrátiť do Hongkongu, mala by som sa ísť čo najskôr pozrieť do herní. Bola som v štandardnej, poloprázdnej herni, s automatmi a hracími stolmi, kde znudené decká ťukali do mobilov a čakali na rodičov. Nič výnimočné, ani mimoriadne sa tam nedialo. Na zemi husté koberce, po obvode reštaurácie a sociálky. A všade samý Číňan. Nemám to s čím porovnať, lebo som ešte nikdy v žiadnom inom kasíne nebola, ale verím tomu, že obrat tu, v Macau je  vyšší ako vo Vegas a plynú z toho neuveriteľné zisky. Predsa len, hráčska základňa je pomerne početná, nejaká tá miliarda ľudí. A Číňania bohatnú, chcú si svoje vydreté peniaze užiť. Ak do toho patrí ich míňanie v herni, ich vec.

Cestou z kasína prechádzam okolo vysvietenej Eiffelovej veže. Ajfelovka vyzerá veľmi príťažlivo, presne tak kolotočársky, ako celý tento gamblerský biznis.

 

 

Stíham loď do HK a spiatočnú cestu prespím, prázdny žalúdok a únava urobili svoje.

 

*) Most, po dvojročnom predĺžení trvania stavby oproti pôvodnému termínu slávnostne otvorili 23.10.2018 a následne odovzdali do prevádzky. Meria 55 km a je to najväčšia infraštruktúrna konštrukcia cez more. Spája tri body: Hongkong,  Macao a čínsky Ču-Chaj.  Ide nielen o most ako taký, ale aj o podmorský tunel, v ktorý sa most mení medzi dvomi umelo vybudovanými ostrovmi (kvôli plavbe lodí) a privádzače v Macau a HK. Ekonomický prínos mosta je údajne diskutabilný. Nie je určený na bežnú prepravu osobných automobilov, na osobnú dopravu ho môžu využívať iba rezidenti troch miest, ktoré spája a aj to len s osobitným povolením. Vzhľadom na neustále rastúci prílev turistov z čínskej Číny, ktorí organizovane cestujú a presúvajú sa autobusmi, most podľa mňa bude využitý primerane, Hongkong, ale najmä Macao patria medzi top destinácie návštevníkov z Číny. A mimochodom, cenu autobusového lístka do Macaa bude hráčom vraj dotovať p. Ho.