Kde bolo, tam bolo, Matovič raz zavelil, že bude celoplošné testovanie na istú neexistujúcu chorobu. Hneď na to zistil, že na to nemá ani materiál, ani ľudí, tak to zvalil na armádu a samosprávy a ďalej sa moc nestaral. Armáda aj samosprávy sa z toho išli posrať a začali zháňať dobrovoľníkov na pomoc a ľudí na zapisovanie testovaných, pretože aj v 21. storočí takto krásne spoliehame na staré dobré papiere a perá. A na neplatenú pracovnú silu. Tu prichádzam na scénu ja. Čerstvo doma na dištančnej výuke, bez práce kvôli korone. Na stránke môjho nemenovaného mesta sa objavila výzva pre dobrovoľníkov a administratívu, aby sa prihlásili. V tom čase sa písalo o odmene 70 eur na deň. Oči mi trochu zasvietili, lebo predstava toľkých peňazí za 4 dni roboty mi prišla celkom dobrá. Ešte raz pripomínam, že som chudobný študent. Ale chcel som aj pomôcť pri tejto megalománii. Prebudilo sa vo mne hrdinstvo? Asi nie. Skôr z toho bude ppči historka a chcel som byť v centre diania. Tak som sa prihlásil, o dva dni prišiel mail. Skoro ma drblo, keď sa ukázalo, že sa bude testovať od 7:00 do 22:00. Začal som mať zajačie úmysly, lebo 16 hodín niekde v zime je moc na moju rozmaznanú prdel. Navyše som stále nevedel, či vôbec dostanem zaplatené.

Vo štvrtok dorazil mail, že ma vybrali ako pomocnú silu pre miesto kúsok od môjho domu. Najviac ma potešilo, že vďaka tomu dostanem zaplatené, ináč by som im tam ako dobrovoľník otročil len za stravu. Volali z mesta, volali z armády, všetci vystresovaní a keby im niekto čítal myšlienky, tak ich rovno odsúdia za niekoľkonásobnú urážku verejného činiteľa. V piatok som sa mal dať testovať, ale akosi na mňa pozabudli, tak som dostal len pár inštrukcií, čo v sobotu. Jedna z nich bola, že mám prísť na 6. Poviete si, čo je na tom, vstávať o piatej. S mojim spánkovým režimom 1-8 am kurevsky veľa. Trvalo mi hodinu, než som zaspal, vynervovaný, plný ktovieakých očakávaní.

Keď som tam ráno rozospatý dorazil, už tam stála menšia fronta ľudí. Spýtal som sa sám seba, či im nedrbe. Celý tím sme sa zoznámili a rozložili si veci. Bol som veľmi príjemne prekvapený, koľko vybavenia sme dostali. Čakal som, že tam budem pobehovať v obyčajnom rúšku, bez obleku a že si budeme posúvať jednu fľašu s dezinfekciou. Avšak ležalo tam niekoľko krabíc, naplnených dezinfekciou, oblekmi, respirátormi, rúškami, vrecami na odpad a ďalšou kopou všeličoho možného. Kombinovaná snaha mesta a armády a potecha pre oči. Nás pridelený vojak to vozil celú noc zo skladu. Stále som netušil, čo bude moja úloha. Prišiel som naobliekaný, keby som tam mal náhodou stáť v daždi vonku. Otestovali ma, prezliekli sme sa a už bolo takmer čas na čipovanie, pardon testovanie ovečiek, ktorých rad sa za tú hodinu poriadne rozrástol. Na nejaké presné inštrukcie o každom detaile nebol čas, veľa sa riešilo za pochodu. Dostal som na starosť priebežnú dezinfekciu povrchov, dopĺňanie zásob, kde ich potrebovali, zmývanie podlahy, upratovanie, vynášanie odpadu a nosenie výsledkov. Děfka pro všechno, či jak sa tomu nadáva. No a keďže naše odberné miesto bolo ako jedno z mála v meste otvorených od začiatku a bolo blízko dvoch sídlisk, tak sa rad na testy pomaly začal zlučovať s radom do obchodu, tak pol kilometra odtiaľ. A to znamenalo hovadsky veľa bordelu na podlahe, veľa výsledkov a veeeeeľa dezinfikovania. Behal som kade tade, striekal dezinfekciu na všetko, zmýval podlahu. Ale ako správnemu miernemu bakteriofóbovi mi to robilo aj trochu radosť. Malo to však aj svoju tienistú stránku. Neviem, či ste niekedy boli oblečení v tom obleku a dýchali cez FFP3, ale je to taká osobná prenosná sauna. Po chvíli som sa cítil, ako keby som skočil do bazéna. Takže ľudia, kým ste neboli 16 hodín v respirátore, nepičujte na rúška, že sa cez to nedá dýchať. Rúško bolo vykúpenie po tej dobe.

Veľmi rýchlo sme všetci našli správny rytmus a pásové čipovanie nabralo na obrátkach. Prakticky nonstop sme testovali a dezinfikovali až do obeda. Ľudia nadávali, že stáli tak tri hodiny na daždi, že Matovič je kokot, boli vystresovaní, lebo netušili, čo ich čaká a ako moc to bude bolieť, ale to neuberalo nášmu tímu na nálade. Ani keď im ľudia kašľali do ksichtu po tom teste (pretože načo si nasadiť rúško potom, však). Ale aj napriek tomu púšťali starých, imobilných či akokoľvek inak znevýhodnených ľudí pred seba, takže aspoň tá ľudskosť sa tam našla. Aj s nami občas prehodili pár slov a vyslovene na nás nepríjemní neboli. Možno som za tú náladu mohol aj ja, lebo vo vzduchu bolo toľko etanolových výparov z dezinfekcie, že by to bárskoho aspoň trochu priopilo.

Pozitívne výsledky boli samostatná kapitola. Vždy to spôsobilo trochu rozruch, nadšenie, napätie a menšie obavy. Aj keď som nevedel, o koho ide, pretože všetci mali len čísla a obálky zatvárali zdravotníci. Pre istotu som však všetko poriadne vydezinfikoval, ak sme tam nejakého pozitívneho mali. Veľa ich ale nebolo našťastie.

Veľkou oporou všetkým bol vojak, ktorý tam tomu velil. Vtipná kopa, staral sa o všetko, udržiaval morálku, vybavoval ďalšie pomôcky, pomáhal všetkým naokolo a to všetko po prebdenej noci. Má u mňa veľký rešpekt. Rovnako z mesta nám doniesli jedlo, pýtali sa, či nám niečo nechýba. No, chýbalo. Ešte tak ďalšie dva tímy. Fronta sa udržiavala na konštantnej dĺžke, aj napriek tomu, že hlásili cez rozhlas, ktoré miesta sú úplne prázdne a kam majú tí ľudia ísť. No, niektorým ľuďom to proste nevysvetlíš. Tak sme testovali až do večera. Postupne boli všetci už slušne unavení, ale tak to sa dalo čakať, po toľkých hodinách. Konečný počet testovaných bol za sobotu asi 450. Najviac v meste. Upratali sme, čo sa dalo a odtackal som sa domov. Zaspával som s ťaživým vedomím, že ma toto isté čaká na druhý deň znova.

Nečakalo. Ráno tam nebol nikto a celý deň chodili ľudia po jednom, maximálne po malých skupinkách. Rad sa tam nevytvoril ani počas prestávok. A takéto to bolo všade. Ani sa nečudujem, že vzniklo toľko videí, kde tancujú na všeličo. Úplne sme sa nenudili, ale za celý deň sme otestovali asi toľko ľudí, čo v sobotu do obeda.

Takže bilancia po víkende:

-takmer 666 testov (kokotleba approves)
-asi 20 pozitívnych
-stovky rovnakých otázok, vtipov, hlášok či už o teste, výsledkoch, matovičovi, hocičom

-jedna pesnička z rozhlasu

-žiaden potlesk z balkónov

-žiaden sused, ktorý by ma spoznal (našťastie)

Cítim sa ako hrdina? Vôbec. Bral som to ako bežnú prácu, ktorú bolo treba spraviť. Robil by som to zadarmo? Asi nie, dobrovoľníkov bolo veľa a ten risk by mi za to asi nestál. Malo to zmysel? Podľa mňa áno, ako z odborného (mám k tomu blízko), tak aj z laického hľadiska. Mal by za to Matovič zožať úspech? Nie. Zachránili mu prdel zdravotníci, ktorí už aj tak majú s koronou kopu roboty, dobrovoľníci, ktorí často nemali také šťastie ako ja a nedostanú za to nič, armáda, polícia a samosprávy, na ktoré to celé hodil. A všetci riskovali, že sa pritom nakazia. Aj napriek všetkým problémom, ktoré to celé sprevádzali, to dopadlo nakoniec celkom dobre, vďaka obrovskej snahe všetkých zúčastnených. Odberové miesta sa pootvárali takmer všetky, materiálu bolo relatívne dosť, otestovalo sa veľmi veľké množstvo ľudí a z ulíc sa vytratili tisíce nakazených. No ale pre veľký úspech nás to čaká znova. Aspoň budú peniažky.

A na záver si dovolím menšiu vložku pre konšpirátorov. Ak by mala byť korona fake, tak by ste do celého tohto zlého megalomanského plánu na ovládnutie ľudstva potrebovali zahrnúť niekoľko miliónov doktorov, vedcov, politikov a iných. Aká je pravdepodobnosť, že by to všetci udržali v tajnosti? Takmer nulová. Ale väčšinou sú to práve ľudia z vysokej školy života, ktorí na toto všetko majú nejaké alternatívne zaručené fakty. Ale chápem, je pekné veriť, že máš tak zaujímavý život, že ťa potrebujú ovládať/sledovať. Prekvapenie, stačí im na to mobil a alternatívne médiá, ktoré hlceš. Takže prosím, dôverujte vedcom, zdravotníkom, lekárom. Záchrana životov visí na ich pleciach. Skúste im nepridávať záťaž. Ďakujem všetkým, čo išli na testy a ešte viac, čo sa o celý tento cirkus postarali. Stay strong.