Vyrastal som na dedine, kde boli sliepky bežná súčasť takmer každého dvora. Nemal som ich rád. Ako malý som sa bál kohúta. Ako starší som videl najmä osrané všetko kde sa dostali, resp. kde ich vpustili. Argument babky a mamy bol, veď nech sa napasú na zelenom, budú mať lepšie vajíčka. Ak by sa motali tam kde mali, kašlať na ne, ale tie hlúpe tvory sa museli vždy dotrepať čo najbližšie k domu, až na terasu. Samozrejme poriadok po nich sme potom museli robiť my deti. Ešte aj to ich mäso mi nikdy extra nechutilo. Jediné čo som jedával, bola posledná časť krídla, tzv. „hokejka“, kde bola iba chrumkavá koža. Jedno z predsavzatí, ktoré som si preniesol do dospelosti bolo, že určite nikdy nebudem mať záhradu a chovať tieto blbé tvory.

Prestrih do roku 2020, kedy začala korona story.

Ako takmer väčšina ľudí na Slovensku sme sedeli doma a zvykali si na vynútený home office. Zrazu mal človek omnoho viac času ako dovtedy. Domácnosť sme vymaľovali, čo bolo potrebné okolo domu porobili a stále tá istá bublina. Jedného dňa manželka prišla s návrhom, aby sme si zaobstarali sliepky. Najprv som pozeral, že WTF? Sliepky? U nás? Nemožné. Ale musím uznať, že za tie roky čo sme spolu, už ma má dobre naštudovaného a vie čo na mňa zaberá. Sám som nechápal, keď som o pár dní vyslovil: „Poďme do toho.“

Stanovili sme si plán:

  1. Zabezpečiť bydlisko, t. j. niečo ako kurín
  2. Naštudovať čo súčasné sliepky konzumujú a kde to zohnať
  3. Kúpiť sliepky

Prehľadával som internety s cieľom nájsť info ako má taký kurín vlastne vyzerať. Z detstva som poznal najmä murované kuríny, ktoré boli súčasťou hospodárskych stavieb pri dome. Toto nebola naša predstava. Narazil som na návody ako si doma vyrobiť úžasné drevené kuríny, ale zase nič pre nás. Nakoniec som cez bazoš našiel drevený kurín, ktorý spĺňal našu predstavu o budúcom bydlisku našich sliepok. O pár dní kuriér priniesol balík nie veľkých rozmerov. Po dvojhodinovom majstrovaní bola stavba na svete. Ostal som na pochybách, či neprišlo k zámene zásielky, pretože sa dielo viac podobalo na domčekom pre bábiky Barbie ako na kurín. Podľa popisu bol určený pre 5-6 sliepok. Aby nás ochranári nezažalovali za obmedzovanie slepačích práv, rozhodli sme, že sliepky budú iba tri. Slepačiu ubytovňu sme umiestnili za plot na konci našej záhrady, kde majú rodičia nevyužívaný pozemok, ktorý už niekoľko rokov úspešne okupujeme.

Keď už bolo všetko pripravené, zostávalo len samotné sliepky zohnať. To čo sa mi na začiatku javilo ako najjednoduchšia záležitosť sa ukázalo byť najväčším problémom. Mladé sliepky nie sú v ponuke celý rok, ako som si naivne myslel. Jednou z prvých rád, ktoré sme dostali bolo, aby sme si zohnali mladé nosnice, ktoré sú tesne pred začiatkom znášania. Sliepka začína znášať vajíčka približne v 24 týždni života, preto sme sa zamerali na cca 20 týždňové, plus mínus 1-2 týždne. Ibaže zháňaj mladé sliepky na konci mája, keď boli v ponuke v marci a apríli. Nakoniec sa podarilo. Kamarát vybavil kontakt vo veľkofarme za Trnavou. V deň „D“ si ma prišiel na vrátnicu vyzdvihnúť priamo riaditeľ tej farmy. Zobral ma do obrovskej haly, kde muselo byť niekoľko desiatok tisíc sliepok. Hovorí mi: „vyber si ktoré chceš“. Čo si tu už navyberám, schytil som prvé tri, ktoré boli po ruke a už boli v krabici. Počas celej cesty ani nepípli, ako boli chudery v šoku. Druhý šok bol po príchode domov. Vypustili sme ich von a herečky skameneli. Len stali, pozerali na všetko okolo nich, báli sa pohnúť. My, plný očakávania neviem čoho, sme pozerali na ne. Najmenšia dcéra hovorí: „Im sa asi u nás nepáči“. Ubezpečoval som ju, že sa im u nás určite páči, len nechápu kam sa to dostali. Dovtedy boli v jednej hale bez okien, kde bolo iba umelé svetlo, natlačené boli jedna na druhej a tu zrazu výbeh viac ako 500 m2, tráva, slnko a nejakí noví, divní ľudia, čo ich stále pozorujú. My sme sa tešili asi viac ako tie sliepky. Dievčatá hneď každej začali dávať mená. Najmladšia ich pomenovala podľa svojich obľúbených rozprávkových postavičiek, ale zase oslovovať ich Ariel, Elza a Dory sa nám nezdalo ideálne. Nasledovali ďalšie návrhy, až sa to ustálilo na kompromise vo forme: Agapa, Fiona a Klára. Keďže boli zvyknuté sa tlačiť, ich nový mini domček nebol pre nich problém. Ale už vtedy mi bolo jasné, že toto môže byť iba letná verzia víkendového domu a nie niečo, v čom by mali prežiť svojich cca rok a pol života u nás.

Sliepka je celkom zaujímavý tvor. Okrem toho, že znáša vajíčka, je aj prítulná. Taktiež ma vynikajúci zrak a sluch. Mali sme pri nich malú drevenú lavičku na ktorej sme sedeli, pili kávu a kochali sa. Keď si už na nás zvykli, postupne prichádzali, dali sa pomojkať a do odchodu sa motali pri nás. Spomenul som dobrý sluch. Stačilo otvoriť dvere na dome smerom do dvora a sliepky už trielili k bráničke nás čakať. Počuť otvorenie dverí na vzdialenosť cca 50 m mi prišlo gut.

Od detstva som neznášal jesenné rýľovanie. Ale s „dievčatami“ to bol pre mňa zážitok. Ledva som stihol preklopiť hlinu z rýľa, už lovili dážďovky a všetko čo sa hýbalo. Dostal som sa do fázy, kedy som prišiel k ním a hovoril: „Baby poďme si dať 2-3 štichy“.

Po určitom čase už prestali znášať a bolo potrebné ich zužitkovať iným spôsobom. Je pravda, že ak tvor dostane meno, nedá sa zjesť. Tak ich otec dal pred Vianocami nejakej sociálne slabšej rodine, ktorá...

Pri plánovaní druhej várky sme sa dopredu dohodli, že nedostanú žiadne mená. Kúpili sme rovno šesť kusov. Čo budeme trocháriť. Je pravda, že som rátal aj s určitými stratami, čo sa aj potvrdilo. Ale stále ich bolo dosť na to, že sme vajíčka rozdávali priateľom. Keď išli naplno, tak to bolo vajec, že sa nedali doma zjesť. Najväčší problém s týmito druhými mal náš pes. Okolo Agapy, Fiony a Kláry chodil ako frajer, lebo sa ho báli. Ibaže chov č. 2 sa nebál a pes dostal niekoľkokrát nakladačku až pochopil, že týmto iba tak nemôže chodiť vyžierať krmivo. Odvtedy sme ich volali dogfajterky.

V súčasnosti máme tretiu várku. Po určitých stratách ostali štyri. Povedali sme si, že to stačí, budú znášať vajíčka presne pre našu spotrebu. No ale figu, tieto sú moc moderné a znášajú príležitostne. Ekonomicky sú to asi najdrahšie vajcia v strednej Európe. Zatiaľ sa im iba vyhrážame, občas spomeniem kolotoč, ukážem nôž, alebo kocku bujónu. Na chvíľu to zaberie, týždeň dva sekajú dobrotu a potom to zase flákajú.

Pokiaľ uvažujete o vlastných vajíčkach a neplánujete prepočítavať rentabilitu, tak smelo do toho. Deti budú mať radosť, manželky vajcia do kuchyne a muži sa môžu technicky realizovať pri vylepšovaní podmienok chovu.