Začalo to pichaním vysoko na stehne. Taká tupá, nevýrazná bolesť. Chvíľku som si vravel že to rozchodím. Keď však ani tretí deň neprechádzala, obrátil som sa na doktora Googla. Že čo by to asi tak mohlo byť. Z možností, čo na mňa vyskočili sa mi dáko často začal zjavovať pruh. Hmmm. Niekedy v čase keď bolesť začala som rezal a nosil drevo. No a to drevo som mohol nosiť asi 50 krát hore-dole v takej menšej prepravke alebo sa prejsť 20 krát s takou veľkou prepravkou a fučať pri tom ako debil. Ako správny chlap som si samozrejme zvolil druhú možnosť. Vravím si, či som si ja ten pruh neuhnal. Údajne sa prejavuje tak že si nahmatám čosi na bruchu alebo v rozkroku. Brucho v poho, zateplený sixpack. Rozkrok, jedno vajce v poho, druhé vajce v poho, tretie vaj... nooo do piči. Toto neni pruh, tam mám čosi naviac. Googel vraví nebuď chuj a choď k urológovi. Ta som nebol chuj a rozhodol sa hneď na druhý deň ísť. Tu ešte spomeniem jednu drobnosť. Tento príbeh sa stal v dobách predkoronových. To len ak by sa vám zdalo divné že som si len tak hore-dole pobehoval po lekároch.

Urobil som si prieskum, urológov máme u nás na konci sveta štyroch. Nejaké dobré hodnotenia som našiel k dvom. Pozrel som adresy a hneď na druhý deň ráno vyrazil. Pekne na ôsmu keď otvárajú. U prvého bolo o ôsmej predo mnou 15 ľudí. U druhého 30. Tak som sa vrátil k prvému a dopísal sa. Tempo bolo jeden pacient za polhoďku, nič moc. Zatiaľ čo v iných ambulanciách sa dôchodcovia pretekajú v tom, ktorý vymenuje viac diagnóz, tu všetci poctivo čumeli do podlahy a počítali dlaždičky. Tak som sa pridal. Asi po hodine ma z letargie vytrhol mladík, ktorý dokvitol do čakárne s melírom, kvietkovanou košeľou a v rifľových kraťasoch á la Habera za mladi. Keď vyliezla sestrička spýtal sa jej medovým hláskom či potrebuje výmenný lístok. Vraj hej. Tak som sa spýtal aj ja, či ho potrebujem. No kurva že hej. Vymenil som čakáreň za tú u všeobecného. Ďalšie tri hoďky a bol som dnu. Lekár sa pýta čo mi je. Vravím mu „nahmatal som si dáku hrču na guliach“. On mi na to „ta s tým musíš k urológovi“. „No nevrav, do piče“. Skoro ma jeblo. Ale aby sa nepovedalo, vzali mi vzorku krvi a dostal som lístok.

Deň dva. K urológovi som dorazil na siedmu. Predo mnou bolo 10 ľudí. Príliš som si skorším príchodom nepomohol. Tí tam kempovali snáď od piatej rána. Ďalšie doobedie strávené rátaním dlaždíc a tadá. Som dnu. Po vysvetlení čo tam chcem, som stiahol nohavice, lekár ma asi na sekundu chytil za gule a vyhlásil cysta. Padol mi balvan zo srdca, z netu som si pamätal vetu „cysta nie je rakovina“. Starý pán ale vyhlásil že to ešte skontrolujeme na sone. Naťahal mi na kreslo pod riť kopu papiera, rozčapil som sa tam ako modelka z playboya a zatiaľ čo ma jednou rukou držal za vajce, druhou mi tam vytláčal z plastovej fľaše dáku priesvitnú gebuzinu na štýl, asi ako keď si drbete kečup na burger. Natrieskal mi tam toho do rozkroku toľko, že kebyže nemám hrbu papiera pod riťou tak sa z toho kresla nastopro zošmyknem. Následne mi po guliach začal chodiť čítačkou čiarového kódu a vysvetľoval mi že čo vidíme na obrazovke a že je to cysta. Ja som síce videl len čiernu obrazovku so sivým fľakom ale prikyvoval som mu. Nebudem sa hádať s chlapom čo ma drží za gule. Odnavigoval ma nech na mašinke stlačím to modré tlačidlo so symbolom vagíny, že to urobím fotku a že on nemôže bo ma plné ruky. Sestra na urológii bola len hlasom z vedľajšej miestnosti. Následne mi začal kontrolovať mechúr, ľadviny a neviem čo ďalšie a popri tom mi dával lekcie urológie prvý ročník medicíny. Tak nejak mi docvaklo, prečo tam každé vyšetrenie trvá pol hodinu. Keď som finálne zliezol z kresla a začal sa obliekať, tak sa ma ešte starý pán spýtal či nechodím v noci často čúrať. Bleskovo zo mňa vyrazilo NIE. O takú kompletku som už fakt nestál. No a teda čo s tou cystou? Doktor vraví, je veľká, dajte si ju vyoperovať. OK. Spýtal sa ma kedy by mi to vyhovovalo. Tak čím skôr ne. Zdvihol telefón. O týždeň v pondelok v 60 km vzdialenom meste. Bežte zajtra za všeobecným, vysvetlí vám čo máte obehať. V ten deň som ešte zavolal do práce, že sa tam zo tri týždne neukážem lebo idem na operáciu. Šéf sa najprv zhrozeným hlasom spýtal čo mi je a keď som mu oznámil „urológia“ tak mi povedal, že som už starý chuj a mám si to vybaviť.

Deň tretí. Všeobecnému som zaniesol výsledok od urológa a on ma ďalej poslal na interné. Mám si vybrať dákeho internistu a tam mi povedia čo ďalej. Ako som zistil, internistu tu robí každý druhý špecialista, máme tu alergológa internistu, hematológa internistu, homeopata internistu a najbližšie ku mne, len dve ulice ďalej je geriatrointernista. Riskol som to teda na geriatriu. Keď vyšla sestra, zdal som sa jej hneď dáko podozrivý a vybafla na mňa čo tam chcem. Služby internistu. OK. Vzala kartu, po chvíľke si ma predvolala a vzala mi krv. Musím vám teda povedať, sestry na geriatrii vedia fakt dobre pichať. To nie jak u všeobecného, že som mal ruku pol dňa modrú, toto bolo fakt ako od komára. Vrcholná spokojnosť. Následne mi oznámila že si mám obehať röntgen pľúc a predanesteziologické a následne ma prijme pán doktor. Takže pingpongovačka pokračuje. Na röntgene ma chalani postavili pred takú kovovú mašinu, skryli sa do bunkra, nakázali nedýchať a dali mi papierik. Som čakal že dostanem takú tu čiernu fotečku s rebierkami a ono nie. Obyčajný zdrap papiera a na ňom napísané že mám pľúca v poriadku a nič tam nevidia. V tento deň som už viac nestihol, už som si len zistil že predanesteziologické sa robia u nás len jeden deň v týždni a to zajtra medzi 10 a 12-tou.

Deň štvrtý. Predanesteziologické. Stál som tam ako prvý ale lekárka meškala a keď finálne odomkla ordináciu, šmykli ma vo dverách dvaja dôchodcovia a natrepali sa predo mnou do ordinácie. Mrštní nemocnicou ostrieľaný zákeráci mi nedali šancu. Tak som stál na chodbičke a čítal si nástenku. Po anastéze je taká a taká šanca že vám bude blbo, že budete grcať, strpne vám to a to, šanca na infarkt, šanca na smrť. Tá nástenka mi veľmi na odvahe nepridala. Samotné vyšetrenie ma opäť zaskočilo. Pozostávalo z troch otázok. Či som alergik. Nie. Či fajčím. Už nie. Ako sa vám podarilo prestať? Aj ja by som chcela. No teda, predstavoval som si pod tým vyšetrením niečo viac sofistikované. Dostal som papier že ma môžu s kľudom uspať a mohol som vyraziť na interné. Tentokrát som si už na geriatrii pekne posedel a vypočul pár životných príbehov o skazenej mládeži. Keď som sa dostal dnu, uložila ma dobre pichajúca sestra na kreslo, napojili na mňa kopu hadičiek a chvíľku tam ta mašinka na meranie zemetrasení kreslila také krivoľaké čiarky. Potom ma finálne pustili za doktorom. Povedal mi vyzlečte sa. Zostal som trocha zaskočený. Ako, čo si mám vyzliecť? Už som začal rozopínať nohavice keď sa na mňa pozrel a vraj tričko si mám dať dole. Vyšetrenie vyzeralo tak že pohmkal nad tým záznamom zemetrasení, popočúval ma stetoskopom a následne ma jebol takým tým karate sekom dvakrát po rebrách a dvakrát na ľadviny. No a následne sa ma spýtal ako sa cítim. Povedal som mu že pred tým než ma jebol do ľadvín som sa cítil lepšie, ale že stále fajn. Pochopil to ako vtip a vystavil mi papiere k operácii.

Deň piaty (+/- víkend). Vybavil som si odvoz a dotrepal som sa do nemocnice v neďalekom okresnom mestečku. Hodinka pred ordináciou než mi sestra vzala papiere, vrátila papiere a odnavigovala ma na lôžkové. Tam som fasol izbičku s tromi posteľami, tromi skriňami a tromi stolíkmi. Nič moc. Prezliekol som sa do kraťasov a vyrazil obzrieť toalety. Žiadne pisoáre, len úzka chodbička a okachličkovaná stena ktorá mala na dne zospádovaný válovček. Keď sa tam človek pokúšal vyšťať tak mu to tak osviežujúco prskalo na nohy. Ustúpiť nebolo kam, takže ako najefektivnejšia metóda ako sa vyšťať a neoprskať bolo postaviť sa do dverí a šťať krížom cez miestnosť. Keby sa tam ale stretlo viac ľudí tak si tú piss párty ani nechcem predstaviť. Na konci chodbičky som objavil zákrutu a v nej normálny porcelánový hajzlík. Pozrel som sa doň a skoro som hodil tyčku. Predchádzajúci návštevník bol asi leprák. A tu krvavú vec čo z neho odpadla nešlo spláchnuť. Hneď vedľa porcelánového trónu bol aj vchod do sprchy. Bez dverí, bez závesu. Keď ste sa sprchovali a prišiel niekto srať, mohli ste si bez zábran pokecať. Paráda. Na oddelení to zatiaľ vyzeralo dosť skapato a tak som sa rozhodol využiť sprchu skôr než dorazia ďalší ľudia. Už doma som rozmýšľal ako asi vyzerajú sprchy na urológií a zvažoval či si vezmem gumáky. Povedal som si ale že nebudem citlivka, kúpim si kroksy a pri odchode z nemocnice ich jebnem do koša. Mal som si vziať gumáky. Ako som sa tak sprchoval, všimol som si že voda neodteká. Bližšia obhliadka odhalila odtok upchatý gučou chlpov. A stúpajúca hladina ich začala vyplavovať. Kuuuurva. Vystačím si s umývadlom. Zvažoval som aj možnosť zájsť si do spŕch o poschodie nižšie. Spýtal som sa sestry čo je pod nami. Infekčné, hnačkári. Tak nič.

Vrátil som sa na izbu a sledovanie klientely som striedal s čítaním nejakej Pratchetovky. Klientelu tvorili skrz naskrz zombíci. Pohybovali sa po chodbe ako tí z Walking death, namiesto mozgov ale zháňali nikotín. Z rôznych častí tela im trčali hadičky ktoré končili v sáčku prevažne hnedo-bordovej farby. Pred obedom mi dvaja zombíci pribudli aj na izbe. Najprv prišiel taký ukecaný dedo. Z ničoho nič do izby vrazilo komando sestier a doktorov, deda obkľúčili, a zatiaľ čo mu väčšina z nich držala ruky a nohy doktor mu cez brucho do močového mechúra narval hadičku. Popritom na deda vrieska nech nenapína brucho. Dedo vydával zvuky ako keď niekto vrieska so zaťatými zubami a ja som vedľa na posteli pozeral do stropu a pokúšal sa vypnúť sluch. Ufff. Ďalší kolega na izbe bol mladý chalan. Už z vonku prišiel oblečený v tričku a trenírkach. Prišlo mi to trocha divné, promenádovať sa po nemocnici len tak v trenírkach. Ukázalo sa ale že nemal moc na výber, chytil zápal do gulí a tie mu tak opuchli že si nemohol nič iné obliecť. Ufff. Zrazu mi ta moja diagnóza prišla dáko lightová.

Na obed nám prišla sestra oznámiť že s nami nerátali, ale vraj nám vybavila polievku. Paradajkovú. Pri jej jedení som si všimol že má rovnakú farbu ako sáčok, čo trčal dedovi na vedľajšej posteli z boku. Ňák ma prešla chuť. Z ďalšieho vyvaľovania sa na posteli nás vyrušila vizita. Počas nej som si spomenul na jeden špecifický jav. Presnejšie na to, že môj vysokoškolský titul mi bol v živote dobrý na dvoch miestach. Vrátnice – hej, mladý poď sem a ukáž mi občiansky. Á, pán inžinier, tadeto pôjdete a prajem príjemný deň. Lekári – to ste si nemohol vybaviť u svojho zubára? Aha, ste z opačného konca Slovenska, no aj tak, no, dajte kartičku poistenca. Á, pán inžinier čože vás privádza do nášho mestečka. Tu som tento jav znova pozoroval. Prišiel primár, doktori, sestry, všetci strašne milí, za sekundu ma vyšetrili, keď som sa spýtal z čoho to mám tak mi primár vysvetlil že pri mojom type postavy tzv. šľachovitý hajzelpavúk je to najbežnejšia urologická diagnóza, ničoho sa nemám báť. Fakt všetko super ľudia, super prístup. No a potom šli k dedovi a zjebali ho ako psa. „To šťanie krvi nie je dostatočný dôvod ísť k doktorovi, to treba čakať kým už ani ta krv nepôjde?“ Dedo ani nepípol. Potom šli k mladému s obrími guľami a ukázalo sa že ani on nemá titul. Keď sa ich spýtal z čoho to má, dostal pojeb či oni žijú jeho život a ako to asi žije.

Ďalšie povaľovanie na posteli, na večeru krajec chleba s rastlinnou náhradou masla, meh, podvečer pokus zaspať. Nebolo to jednoduché. Pľantajúci sa zombíci, sestra bliaka na zombies kde sa to zas serú, sestra bliaka na zombies nech nehulia na záchode, dotrepe sa doktor s tým že nás ráno berú pod nôž, od polnoci nič nejesť a nepiť, zombíci sa drbú húliť na balkón, sestra vletí na izbu a bliaka po nich či im nejebe. A ja skúšam zaspať.

Deň šiesty. Päť hodín ráno, po asi troch hodinách nie veľmi kvalitného spánku ma zobudila sympatická mladá sestra s ponukou ktorá sa neodmieta. Že mi prišla oholiť gule. Teda ja už vo svojom veku moc nie som zvyknutý, aby za mnou chodili baby s takýmito ponukami. Asi dobrá zdravotná poisťovňa. Tento rok im zaplatím bez frfľania. V skutočnosti má ale predstava cudzej osoby s žiletkou v rukách pri mojom nádobičku až tak nelákala. Oznámil som jej že to zvládnem aj sám, len nech mi požičia vybavenie. Dostal som tácku a storočný holiaci strojček. Taký drevený hríbik s napevno prilepenými čepeľami na krajoch klobúčika. Pamätal som si z detstva svojho deda používať tento nástroj pri holení brady. No nič, nahodiť polohu slimák v ulite, oholiť sa a dúfať že bola táto historická relikvia dobre dezinfikovaná. K dedovi vedľa prišla taká robustná stopäťdesiatkilová sestra s rovnakou ponukou. Asi horšia zdravotka. S pičovaním jej zobral holiaci strojček a išiel sa holiť do sprchy. Kurva, zase sa neosprchujem. Následne dorazila upratovačka, ktorá upratovala štýlom „keď ja nespím ani vy nebudete“. Po nej ma zobudila sestra ktorá mi s obväzmi poobväzovala nohy, aby som vyzeral ako potkan z mladých ninja korytnačiek, nakreslila mi x-ko na ľavý bok a spýtala sa či nechcem oholiť gule. Kriste pane, už mi dajte pokoj ženské. No a hneď ďalší pokus o spánok mi zrušilo duo pani učiteľka a študentík. Mladý mi prišiel pichnúť konskú injekciu antibiotík a učiteľka stála oproti nemu so zápisníčkom a robila si poznámky. Takú bolestivú injekciu som v živote nedostal. On mi ju do boku doslova našruboval a následne saaaakra pomaly vyťahoval. Pani učiteľka zatínala zuby len z toho ako sa na mňa dívala. Ak dostal mladý známku podľa toho ako som sa ksichtil, tak mu koncoročné známky nezávidím. Finálne dorazila sestra-vodička, odparkovala posteľ a odtlačila ma do výťahu a takej tej garáže postelí. Doniesla mi tabletku, vodu a vraj mám skúsiť zaspať. Oni ma celú noc nenechali spať asi kvôli tomu aby ušetrili na anestéze.

Zostal som v tej garáži sám. Ležal som, čumel do stropu, hovoril si „musíš zaspať, musíš zaspať, musíš zaspať“ keď v tom sa pri mojej posteli zjavila doktorka s Einsteinovským účesom a spýtala sa „vy idete na tú operáciu žlčníka?“. „Nie, nie“. Neverila mi a obšmietala sa okolo konca postele čítajúc si visačku na posteli. Ja som čumel do stropu a hovoril si „nesmieš zaspať, nesmieš zaspať, nesmieš zaspať“. Našťastie sa zjavila pre mňa známa sestra a odtiahla ma na URO. Lekári tam mali iné plášte. Také tyrkysové. Jedná tyrkysová pani mi zaviedla kanylu a napojila ma na taký DJ-ský pult, čo som mal za hlavou. Bol tam ešte párik s iným odtieňom modrej. Z rozhovoru týchto inak modrých som pochopil že ide o učiteľku a študentku. Tak na mojich guliach sa bude učiť nová generácia urológov. No toto. A to som sa smial žene keď mi rozprával ako hodinu pred pôrodom dostala na izbu výpravu mladých doktorov študujúcich mušličky a ako im starý pôrodník začal vysvetľovať ako vyzerá správne otvorená brána. Z rozjímania nad tým koľko čurákov uvidí v živote mladá doktorka urológie má vytrhol pár doktorov urológie. Jeden sa postavil ku mojej posteli zľava, jeden zprava a začali debatiť na tému kto bude operovať. Vraj na koho strane x-ko, ten operuje. Nevedel som ako sa prideľujú doktori na operácie ale toto som nečakal. Zahlásil som tomu vľavo že vyhral. Nato zareagovala baba od DJ-pultu slovami „A vy ešte nespíte?“, zakrútila gombičkou a zhasla ma ako žiarovku.

Otvoril som oči. Dve myšlienky. Ja som sa TÁK dobre vyspal a gule som mal asi vo zveráku. Pri rozhliadnutí som zistil že som v garáži postelí a naokolo mňa kopa uspatých ľudí. Dáka sestra sa ma spýtal či sa zvládnem obliecť. Jasne. Otvoril som oči. Teleportoval som sa na izbu. Bol som polooblečený. Z vedľajšej postele mi mával dedo. Tiež už po operácii. Zamával som mu a zaspal som. Ach tá kvalita spánku. To bolo niečo úžasné. Tak dobre som sa v živote nevyspal. Okolo obeda ma zobudili. Pocit vyspatia aký musí mať Drakula keď vylezie po sto rokoch z truhly. Na obed bola univerzálna sivobiela polievka, chutila ako teplá voda zahustená niečím bez chuti. Druhý chod boli pásiky kartónu posypané polystyrénom. Kebyže nemám chuťové bunky odprisahal by som podľa optického vnemu že sú to rezance s tvarohom. Potom som zaspal. Parádny neskutočný spánok. Zobudili ma na vizitu. Milý usmievavý kolektív, príjemne sme si pokecali, akurát mi odmietli prezradiť čím ma uspali. Asi kvôli môjmu komentáru že si to zoženiem a budem to čmuchať každý večer. Potom išli k dedovi a štandardne ho zjebali. Opovážil sa totiž zdvihnúť obočie keď mu diktovali diétu ktorú ma dodržiavať. Čakal som začo dodrbú tentokrát mladého. Na moje prekvapenie boli k nemu ale milí, len tak tíško okolo neho postávali a potom padla otázka. „Plánujete mať deti?“. Uf, uf, uf. V 25-ke pri jeho diagnóze dostať takúto otázku. Deti, kurva, hovorím vám, neseďte na tých studených schodoch! Viac si z tohto dňa nepamätám, snaď už len večeru, kúsok podrážky s kockou nasladlej vazelíny, inak len ten nekonečne kvalitný spánok. Žiaden zombie nemal moc ma zobudiť.

Deň siedmy. Zobudil som sa na to že mi odniesli raňajky. Sral ich pes. Aj tak jediné čo má zaujímalo bol level mojej vyspatosti. Ach ten spánok, dodnes naň s láskou spomínam. Ranná vizita, milá partička doktorova a sestier, sekundová kontrola jazvy, podebatili sme s doktormi o chlaste, sľúbili mi prepúšťaciu správu a nakázali týždeň si neumývať gule a potom prísť na kontrolu. Dosť hardcore, ale tak som ja doktor? Následne šli dojebať zvyšných dvoch spolubývajúcich. Deda za neležanie a vykecávanie sa po nemocnici, nemal sa s kým porozprávať lebo ja som spal a mladý mal slúchadlá, tak si nič nerobil z čerstvo zošitého mechúra a dával tour de URO, mladého zas za cigaretový smrad. Klasika. Ani nie hodinka na to a mal som prepúšťaciu správu v rukách. Spýtal som sa sestry ako rýchlo mám vypadnúť. Povedala že sa nemusím ponáhľať, vraj ak chcem, tak mi vybaví aj obed. Táto vyhrážka zabrala. Expresne som obtelefonoval celú rodinu, rozlúčil sa so zombíkmi a personálom, zohnal odvoz a vypadol.

Dozvuky operácie som istú dobu pociťoval v podobe meteosenzitívneho rozkroku. Mohol som chodiť do miestnej televízie hlásiť „Svrbia ma gule, bude pršať“. O túto superschopnosť som ale časom prišiel, takže v najnovších Avengeroch ma neuvidíte. No čo múdre vám ešte napísať na záver. Nebojte sa ísť k urológovi, penis vám neodreže (aspoň by nemal).