William Marshal - legenda

Takže v minulých dieloch sme si už stihli povedať, ako sa z Williama stal slávny rytier aj bohatý šľachtic, teraz si ešte povieme, ako sa z neho stala legenda. Keďže tu zas mám postáv ako na orloji, tak tu radšej napíšem, kto je kto:

William Marshal – titulná postava článku, stal sa regentom (presnejšie strážcom) Anglicka v dobe, keď bolo na pokraji priepasti, t.j. v roku 1216.

Ján Bezzemok – anglický kráľ, ktorý svojou neschopnosťou priviedol Anglicko na pokraj priepasti.

Henry III. – ako 9 ročný nastúpil na trón. V tom čase bolo Anglicko na pokraji priepasti.

Princ Ľudovít – kandidát na anglický trón podporovaný povstalcami. Bol syn francúzskeho kráľa Filipa Augusta. Nárok na trón odvodil od svojej manželky – vnučky Henryho II. Paradoxne svadba bola uzavretá, aby spečatila mier medzi Anglickom a Francúzskom. Pod jeho vedením dotlačili rebeli Anglicko až na okraj priepasti.

Longsword – nevlastný brat Jána Bezzemka (pre jeho neúspechy niekedy prezývaného aj Softsword). Verný prívrženec až do času, kým sa Anglicko neocitlo na okraji priepasti.

V roku 1215 už ťahalo Williamovi na 70. To začína byť vek, keď človeka najviac baví listovanie akciovými letákmi z Kauflandu a nadávanie na nevychovanú mládež. William by asi sa tiež rád utiahol na dôchodok, užíval si svoje majetky a díval sa na poddaných, ako spokojne robotujú na jeho poliach. Bohužiaľ pre neho, Anglicko ho znova potrebovalo. Tentokrát viac ako kedykoľvek predtým.

Nespokojnosť s Jánom narástla až do takej miery, že šľachta začala uvažovať nad novým kráľom. Mali iba jediné kritérium, aby to nebol Bezzemok. Ale vhodní kandidáti na anglický trón nerastú na stromoch. Nakoniec tým, koho si šľachta vybrala, bol francúzsky princ Ľudovít.

V roku 1216 Ján smrteľne ochorel a jeho dedičom bol 9 ročný syn Henry III. Väčšina barónov bola na strane povstalcov, a rebelov podporovali aj Francúzsko a Škótsko. A aby toho nebolo málo, kráľovská pokladnica bola po rokoch nepretržitých bojov s Francúzmi prázdna. Toto je situácia, ktorú by mal problém vyriešiť aj ten najschopnejší vládca, nieto ešte malé dieťa.

Ján Bezzemok na smrteľnej posteli vedel, že situáciu môže zachrániť iba jeden muž – William Marshal. Možno to znie trochu melodramaticky, ale zas na druhej strane nemal príliš na výber. Kto mohol, prešiel na víťaziacu stranu. Ešte aj Longsword, ktorý inak Jána skoro celý život podporoval, prebehol k rebelom.

Hŕstka posledných verných varovala Williama Marshala pred bremenom, ktoré na seba berie. Toto by bolo priveľa aj na chlapa v najlepších rokoch, nie na starca pred hrobom. Ale William sa nenechal odradiť. Prehlásil, že novému kráľovi ostane verný, aj keby ho mali všetci opustiť a on by mal ako posledný chudák žobrať o krajec chleba.

William teda prijal titul strážcu kráľovstva a začal podnikať prvé kroky na jeho záchranu. Začal rozpredávať kráľovské šperky, aby mohol zaplatiť žoldnierom. Aby si získal sympatie šľachty, znovu vydal upravenú verziu Magny Charty Libertatum.

Tiež sa mu podarilo narýchlo dojednať s Ľudovítom krátke prímerie. Francúzi sa spoliehali, že počas prestávky v bojoch privedú z kontinentu posily. Prímerie sa ale nakoniec ukázalo výhodnejšie pre Angličanov. Časť anglickej nobility bola nespokojná s tým, že v ich krajine sa rozťahujú ich tradiční nepriatelia. Ďalší šľachtici boli nespokojní s tým, že Francúzi získavajú vysoké a prestížne funkcie na ich úkor. A hlavne, pre mnohých šľachticov pominul dôvod na vzburu, keď zomrel zlomyseľný a krutý kráľ Ján a vládcom Anglicka sa (de facto) stal rešpektovaný William Marshal. Do tábora lojalistov sa vrátili Longsword aj William Marshal. Ak sa Vám toto meno zdá povedomé, tak je to syn Williama Marshala.

Po skončení prímeria Francúzi a ich spojenci začali ofenzívu na dvoch frontoch. Touto dobou rebeli ovládali juh, východ aj sever krajiny, kráľ kontroloval len západ a juhozápad Anglicka a časti Írska. Na západe rebeli obľahli Dover, na východe hrad Lincoln. Lojalisti sa zhromaždili v Newarku, 25 míľ juhovýchodne od Lincolnu. Ich armáda mala 406 rytierov, 317 strelcov z kuše a okolo 200 zbrojnošov. Nepriatelia mali približne 600 rytierov a 1000 pešiakov. A toto bola bitka, ktorá mala rozhodnúť o osude Anglicka. Ak aj zarátame hradnú posádku, zúčastnilo sa jej ani len okolo 3.000 vojakov. To len tak na margo, že ak niekedy kronikári spomínajú stredoveké armády presahujúce 10.000 vojakov, tieto čísla môžu byť niekedy (nie vždy), trochu prehnané.

Lojalisti sa nevydali z Newarku priamo k Lincolnu. Ak by totiž útočili z juhu, museli by najskôr prekonať rieku a potom útočiť do kopca. Namiesto toho obišli mesto a priblížili sa k nemu zo severu.

Rebeli sa rozhodovali medzi dvomi alternatívami – buď sa stretnú s lojalistami ešte pred mestom a tam s nimi vybojujú rozhodujúcu bitku alebo sa stiahnu za mestské hradby, počkajú si, kým padne hrad a potom sa vyporiadajú aj s Marshalovou armádou. Rebeli s nakoniec vybrali druhú možnosť.

Tu ešte jedna poznámka. Už len to, že lojalisti sa rozhodli vybojovať rozhodujúcu bitku, svedčilo o ich zúfalstve. Čitateľ si možno všimol, že napriek tomu, že William žil v období neustálych vojen, nebojoval skoro v žiadnej veľkej bitke. Podľa stredovekých veliteľov boli bitky nepredvídateľné a radšej preferovali iné taktiky – obliehanie, manévrovanie, chevauché a podobne. K vybojovaniu rozhodujúcej bitky sa velitelia odhodlávali, len ak mali drvivú prevahu ako Francúzi pri Agincourte. Alebo ak nemali na výber ako Angličania pri Lincolne, ktorým dochádzali prostriedky, aby mohli udržiavať svoju armádu v poli.

Bitke predchádzala tradičná motivačná reč. William pripomenul vojakom, že majú šancu oslobodiť svoju krajinu a nájsť nekonečnú slávu a aby sa nebáli, pretože tí, ktorí padnú, sa čoskoro ocitnú v raji. Aby som nezabudol, lojalistov podporoval pápež, ktorý Ľudovíta exkomunikoval. Paradoxne vojsko, ktoré podporovalo tohto človeka vyobcovaného z lona matky cirkvi, sa volalo Armáda Boha a svätej cirkvi.

Aby mohli lojalisti vybojovať bitku, museli prekonať mestské hradby. Do hradu sa síce dalo vstúpiť od západu aj bez toho, aby človek musel ísť cez mesto, ale William nechcel poslať do pevnosti všetky svoje sily. Do citadely preto vstúpili len kušiari, ktorí následne zaujali miesta na hradbách, strechách a iných vyvýšených miestach, odkiaľ mohli ostreľovať Francúzov.

Do mesta viedli ešte ďalšie dve brány, ktoré mohli lojalisti použiť. Jedna od severu bola bránená rebelmi. Druhá od severozápadu bola zatarasená a povstalci verili, že Marshalova armáda cez ňu nebude môcť prejsť. Oddiel pod vedením Ranulfa z Chesteru[1] mal podniknúť klamlivý útok na severnú bránu a zatiaľ hlavné sily pod velením Williama Marshala sa mali pokúsiť odblokovať severozápadnú bránu a podniknúť hlavný útok. Plán vyšiel dokonale, niektorí rebeli si dokonca ani len nevšimli, že ich nepriatelia vošli do mesta. Kronikári spomínajú príbeh obsluhy katapultu, ktorá si všimla, že sa ku nej blížia jazdci, ale považovala ich za vlastných vojakov. Svoj omyl si uvedomili, až keď na zem začali padať prvé hlavy.

Nepýtajte sa ma, ako sa Angličanom podarilo prejsť cez tú severozápadnú bránu bez toho, aby si ich všimli, ale je tu aspoň táto mapka, aby ste si vedeli predstaviť, ako to tam vtedy vyzeralo.

William bol na čele hlavného voja, počas boja dokonca dostal do hlavy tri rany palcátom od veliteľa povstalcov, kým ho nezabili. To podlomilo morálku vzbúrencov, takže na konci dňa to boli lojalisti, kto ovládol bojisko a rebeli utiekli z mesta južnou bránou.

Ale aby sme to skrátili, povstalecká frakcia sa rozpadla. Do týždňa ku kráľovi prebehlo 60 šľachticov a ďalších 100 prebehlo do konca leta. Lojalistom sa podarilo vyhrať dve námorné bitky, ktoré nasledovali po Lincolne, ale aby si William poistil podporu šľachty, na jeseň 1217 vydal Charter of Forest a Magnu Cartu Libertatum. Ak sa Vám zdá, že už ste o MCL niekedy čítali, máte pravdu. Vydali ju už Ján v roku 1215 a Henry III. v roku 1216. A pre istotu ju ešte Henry III. vydal aj v roku 1225.

Takže občianska vojna sa skončila a pomaly končí aj príbeh Williama Marshala. Pol druha roka po skončení občianskej vojny ochorel a uvedomil si, že jeho pozemská púť sa končí. Na záver ešte povedal kráľovi, že dúfa, že z neho vyrastie vznešený muž, ale zároveň ho varoval, že ak bude nasledovať príklad istého svojho nemenovaného skazeného predchodcu (kto by to tak asi mohol byť?), modlí sa, aby ho Pán nepožehnal dlhým životom. Nakoniec Henry III. skončil ako 4. najdlhšie vládnuci anglický monarcha (ak rátame len mužov, tak druhý), ale nedá sa povedať, že by jeho vláda bola veľmi úspešná.

Čo sa týka osudov Marshalovej rodiny po jeho smrti, ani tieto neboli nejako veľmi oslnivé. William II. zdedil väčšinu majetkov svojho otca a dokonca si vzal za ženu sestru Henryho III., čo bola celkom pocta, ale nemali spolu žiadne deti, takže majetky po ňom zdedil jeho brat Richard. Ten sa veľmi nepotatil a zapojil sa do vzbury proti Henrymu III. Neskôr sa, podobne ako jeho otec, dostal do konfliktu s justiciárom v Írsku. Počas mierových rokovaní ho justiciár zradil a zabil. Podobne ako jeho brat bol bezdetný a preto po ňom dedil jeho tretí brat Gilbert Marshal. Pôvodne mu bola určená kariéra mnícha, ale po prevzatí rodinných panstiev odišiel z kláštora. Ironicky zomrel na rytierskom turnaji. Ako jediný z Marshalových synov mal dieťa – nelegitímnu dcéru, ktorú splodil v čase, keď mal dodržiavať celibát. Tá sa neskôr zasnúbila so synom jedného walesských kniežat, ale nenašiel som žiadne jej dieťa.

Znamená to, že dnes už medzi nami nie sú žiadni Marshalovi potomkovia? Našťastie Marshalove dcéry mali dostatok detí. Jedno z jeho vnučiek (Izabela de Clare) si vzala škótskeho baróna Roberta Brucea. Jeho vnuk sa neskôr stal škótskym kráľom. A skrz ďalšiu dcéru – Evu a jej potomkov sa William stal predkom všetkých anglických kráľov počnúc Henrym VIII. Takže až najbližšie v TV uvidíte Alžbetu II., je to Williamova praprapraprapraprapraprapraprapraprapraprapraprapraprapraprapraprapraprapra vnučka.