Určite ste to už zažili.

Ak máte dieťa, tak určite na tisíc percent.
Ak nemáte dieťa, podľa mňa poznáte v okolí niekoho, kto ho má, zažil to a povedal vám o tom určite tiež.

„Dobré ráno pani Nezodpovedná,“ pozdravila školská vychovávateľka prichádzajúcu Matku s dieťaťom.
„Dobré,“ odpovedala Matka, očividne rozrušená predošlými udalosťami.
„Ako sa má náš malý nezbedník?“ slušne predniesla otázku do škôlkarskej chodbičky dynamická vychovávateľka.
„Malý sa má fajn,“ úsečne zodpovedala jej neurčenú otázku všetečná Matka. „Síce cestou do škôlky v aute dva-krát vracal, no to nie je nič vážne. Pýtala som sa ho.“

Nasledovala sekunda ticha.

Tak maj pekný deň, Otec pre teba príde o pol piatej. Pá,“ a ako trojhviezdičkový gáfor jej nebolo.

Nech dá ruku do ohňa ten, kto vie, čo pani Matka, za slobodna Nedbajská, urobila nesprávne? 

Jeden by povedal, asi hneď to, že svetlo sveta uzrel jej bezočivý pohľad. Práve to muselo byť semeno všetkých problémov. Ale nebuďme príliš negatívna ekipa ľudí a poďme sa na to pozrieť bližšie. Zaujíma ma najmä príčina, prečo relatívne príčetný človek nehľadí na faktické okolnosti a vedome, v kontraste so svojím vedomím a svedomím potiera nielenže základy slušného správania, ale ľudskej ohľaduplnosti vo všeobecnosti.

Najprv teda pomenujme problém.

Máme dieťa, vyznačujúce sa neodškriepiteľnými príznakmi choroby a pošleme ho do edukatívneho zariadenia. Môže ísť o škôlku, školu, detský tábor, komunitné centrum, predstavivosti sa medze nekladú.

Začnime teraz s popisom, čo sa vlastne vo vnútri takéhoto človeka deje.

Vychádzame z predpokladu, že dieťa už N predchádzajúcich dní disponuje a navonok prezentuje viditeľné príznaky (vracia, hnačkuje, kašle ako Braňo Mojsej za mladi) a my ako rodič o tomto máme vedomosť. Ak si tieto symptómy rodič nevšimne, to už je debata na inú tému, najmä v prítomnosti ústavu sociálnych služieb a dobrých mravov.

 

Krok Prvý - Zľahčovanie


Nech hodí kameňom do okna suseda neustále sledujúceho, ako kto parkuje na sídliskovom parkovisku ten, kto ešte nikdy nezľahčoval žiadnu situáciu. Nech už to bolo spojené s vašim osobným zdravotným stavom, alebo podvádzajúcou partnerkou. Tak či onak, zľahčovanie je nášmu srdcu veľmi blízke.

Avšak naozaj je práve toto preferovaný spôsob správania sa pri našich neplnoletých klonoch? To je naozaj to, čo chceme, aby sa už od útleho veku učili a videli v našich očiach? Nemalo by byť naším najdôležitejším záujmom tieto samovražedné poklady vychovávať k tomu, aby z nich boli dobrí ľudia a mali návyky, na ktoré by sme mohli byť hrdí?

Veď uznajte, čo takéto správanie o vás hovorí.

Mám rád moje dieťa, ale len do okamihu, kým nezasahuje do môjho životného štýlu lomeno pohodlia lomeno hladiny otravovania vo všeobecnosti?

To je ako keby ste si z útulku zobrali psa a onedlho u neho odhalili hyperaktivitu spôsobenú audiovizuálnymi vplyvmi vyvolávanú prítomnosťou iných psov. Samozrejme, mohli by ste mu v rámci prevencie vypichnúť oči a uši, ale čo by ste to boli za majiteľa, ak by ste sa uchýlili k implementácii takéhoto činu? 

Ako by bolo možné po tomto uvidieť svoj obraz v spätnom zrkadle auta, fujazdiaceho stovkou od psej škôlky preč skôr, ako si niečo všimnú psie učiteľky? 

 

Krok Druhý - Vyhováranie


Presne tak ako u každého dvanásťročného stvoreniatka, práve výhovorky sú základom našej ľudskej a práveže tak aj slovenskej nátury. Mnoho činov bežného života vedome skrývame za bohapusté vyhováranie sa. 

Nechce sa mi vyniesť smetie? Veď som celý deň v práci tvrdo makal a už som predsa prezlečený do teplákov. Nevyzdvihol som deti zo školy? Veď nech sa prejdú, pobyt na čerstvom vzduchu im len prospeje, lebo v poslednej dobe dosť pribrali. Podviedol som manželku s kolegyňou? Veď ona ma už určite podviedla tiež, len si na to dala sakramentský pozor a ešte sa to neprevalilo.

Hneď tu vás dôrazne varujem, aby ste si výhovorku, musím ísť do práce, lebo sa tam bezo mňa všetko zrúti ako karty z domčeka, strčili na miesta, kam mesiac nechodí a lekár nesvieti. Stále to bude len práca a hádajte čo? Ak vás vyhodia, aspoň si so svojimi neposlušnými škvŕňatami konečne vybudujete normálny vzťah a nebudú vás verejne nenávidieť a brať len ako zdroj finančných príjmov, či schvaľovania času, ktorý môžu stráviť na mobilnom telefóne hraním Robloxu. Teda aspoň, kým si nájdete novú prácu.

Teda aj pri našich anjelských špuntoch platí rovnaká poučka. Choré deti predsa do zariadení posielali rodičia (normálni, či starí, ba aj prastarí) už po dlhočizné tisícročia. Takisto už aj v starovekom Egypte zástupcovia faraónov doslova kašľali na pravidlá a takto s pomocou krpáňskych fafrnkov rozsievali všakovaké choroby po celej škole, v prestávkach počas participácie na divokých pyramídových hrách.

Takže som Vám teraz dal do arzenálu ďalšiu výhovorku.

Zlý Michal.
Zlý.

 

Krok Tretí - Vyjednávanie


„Ale veď to mi predsa nemôžete urobiť?!“ zarazene povedala Matka. „Ja mám doma ďalšie dieťa, no a to mi v OC Galéria do detského kútika zoberú až o deviatej a čo ja mám s nimi dovtedy robiť? Veď sa z nich doma zošaliem,“ vzlykala viac, ako keď Anne Frankovej došlo miesto v denníku.

Alebo.

„Určite to robíte len preto, lebo sme z Gyňova. Ak by sme boli rodičia z centra Košíc, tak si ku nám takéto niečo nedovolíte. Veď sa len pozrite, aj hentento a hententá majú sople a podľa mňa potajme na záchodoch aj kašlú. To vám nevadí?“ použila ďalšieho žolíka z repertoáru Matka.

Poviem vám novinku. To, či ste idiot nemá absolútne žiaden súvis s tým, odkiaľ ste. Veď sa len pozrite na tie zástupy dobrých ľudí z Giraltoviec, ktorí si s obľubou v reštaurácii Chlista deň čo deň dopriavajú tú najlepšiu pizzu v okolí. Rovnako tak ak si kontrolu STK s vaším autom nechávate na posledný deň, nemôžem pre Vás mať žiadne pochopenie. A je mi veru úplne jedno, odkiaľ ste.

 

Krok Štvrtý - Vyhrážanie


„Tak ja toto len tak nenechám. Ešte o mne budete počuť a to vám hovorím, ako že sa volám Bezočivá,“ nahlas kričala Matka.

V jednej ruke stískala to najcennejšie a najdôležitejšie, čo na tomto svete mala. Dávala na to pozor ako na oko v hlave, lebo len vďaka tomu vedela, že jej život má zmysel a smeruje niekam. Keď už mala istotu, že jej mobil je v teplučkom bezpečí, tak do druhej ruky nasilu zobrala svoju v delíriu a teplotách sa krútiacu ratolesť.

A tá malá tam len stála, očami vnímala všetko a nerozumela.

„Prečo je Mamka taká hluchá a nepočúva ma? Veď som jej ráno jasne vravelo, ako veľmi ma reže v krku, štípu oči, zalieva pot od horúčky, ale tak čo ja viem. Som len dieťa a ona vie predsa najviac a chce pre mňa to najlepšie.“

Alebo, žeby, snáď, azda?

 

Krok Piaty - Zdieľanie


Čo je na tomto celom úplne najlepšie prichádza až na úplný koniec. Nutnosť posťažovať sa celému svetu, ako tie zlé učiteľky zneužívajú svoju moc a s diktátorsky cielenou snahou vedome útočia práve na ich potomkov a potomkyne. Iba tak dosiahnu skupinovú validáciu a nakoľko krava ku krave si sadá, s pomocou spoločných názorov sa na dobré všetko obráti.

No odpovedzte, keby vás kedysi chytili v obchode kradnúť, vyhodia Vás z neho a vy so sklopenými ušami odídete domov. V dnešnej dobe už ani takáto relatívne jednostranne jasná záležitosť nie je čo bývala. Ono sa totiž môže úplne reálne stať, že kradnúci človek sa identifikuje ako letný vánok a v skutkovej podstate sa mu do jeho nešikovných veterných dlaní ten ukradnutý tovar len letmo priplietol, keď si nenútene a s ľahkosťou poletoval po Freshi. A nakoniec by sa ešte aj ten chudák obchod musel ospravedlniť. To je podľa mňa práve ten najhlavnejší dôvod, prečo existujú takíto rodičia a sú, presne tak ako môj krvný tlak, na neustálom vzostupe.

Pamätám na časy, keď bola na rodičovských internetoch horúca diskusia o tom, ako keď dieťa v škole prejaví príznaky covidu, tak ho odizolujú od ostatných kričiacich loptošov a zavrú do tej najhoršej temnice spomedzi temníc. Presne do takej, kde pán školník chodí odkladať pokazené kružidlá, neumyteľné tabule a všetky vyhorené učiteľky po šesťdesiatpäťke. Presne do takej, kde slnko nikdy nesvieti, a namiesto hudby tam ako ambientné pozadie hrajú audioknihy Borisa Filana načítané samotnou Ivetou Malachovskou.

Tie komentáre nemali chybu.

Bolo veľmi jednoduché obviňovať kohokoľvek iného, než si jednoducho zaupratovať pred svojím vlastným prahom. Nie som žiaden lekár, avšak silno pochybujem, že stopercentne zdravé dieťa o 8:00 začne o 8:15 vykazovať šantivé príznaky choroby hodné davu, ktorý zjedol vianočnú kapustnicu posypanú ebolou niekedy v marci. Odhliadnuc od toho, že dĺžku pobytu nášho vyvoleného záchrancu všetkého máme predsa v rukách my. Ak teda nechcem, aby tam môj požehnaný zmysel života kvasil a mal chuť odtrhnúť všetkým motýľom krídla a spravilo z nich sekanú, môžem predsa zobrať čas do hrsti, ísť tam poňho a odveziem ho domov. Tam môžem urobiť všetko preto, aby sa uzdravilo a nič horšie, ako to, že má rodičov s prístupom na facebook, sa mu nemohlo stať.

O čom sa tu vôbec bavíme?

Každému totiž záleží len a iba na sebe a na jeho osobnom prospechu a pohodlí. Nič ma nepresvedčí o opaku, ak rodič vedome chce svoje choré dieťa hodiť na krk komusi inému len preto, lebo musí ísť do práce po nejaké peniaze. Koľko peňazí ste ochotní obetovať na to, aby vaše dieťa ochorelo ešte viac? Kde je tá hranica, kedy si poviete dobre, ide mu už krv z úst a uší, tak asi by som s ním mal ostať doma? Majú vôbec niektorí ľudia túto hranicu?

Ono s deťmi je to ťažké. Nemôžeš ich vymeniť ako rúž a to aj napriek tomu, že existuje sekcia Deti na bazoši. Na všeobecné počudovanie ich tam ako zánovné kúsky neviete nielenže predať a už absolútne nie kúpiť. Neskúšal som to ja osobne, ale kolegyňa vraveli.

Za peniaze si samozrejme môžete kúpiť všetko a už vonkoncom nie len šťastie, ako tomu bývalo kedysi. Tak si spoločne predstavme, ako by vyzeral taký inzerát na predaj dieťaťa. Predám osem ročného chlapca v TOP stave. Veľa toho nezje, v škole dosahuje dobré výsledky, má už prvé sväté prijímanie. Dôvod predaja, stále je chorý a nás už nebaví byť s ním zavretý doma, pretože ovláda len dva vtipy a ešte aj tie nie sú až tak zábavné. Cena dohodou, prípadne vymením za Iphone 16 BLT Super Delukse. Na dobierku posielam len pri úhrade poštovného lístka na MHD vopred.

Podtrhnuté a spočítané, máme to tu čierne na bielom. Kto chce byť idiotský rodič, nech sa páči, nemôžem Vám v tom všetkým zabrániť. Nemám totiž vaše adresy a úprimne, až toľko slín na pravidelné opľúvanie predných skiel vašich áut rozhodne vyprodukovať nedokážem.

Ak ste sa v tomto článku našli a hovoríte si, ten predsa nevie o čom hovorí a celé je to blbosť vedzte jednu vec. To vaše malé požehnanie z nebies raz vyrastie a ak chcete aby bolo ako vy a malo rado lomeno nerado veci čo vy, zdedí po vás aj tie zlé charakterové vlastnosti. Plus Vás odnesie do dôchodcovského stacionára aj keď Vám ráno nebude najlepšie a s pocitom dobre odkonanej práce vám tam veselo nechá napospas hnačke, či srdcovej arytmii.

A v tom okamihu sa kruh uzavrie.

Tak si rozmyslite, keď nabudúce vedome nakazíte svojou hlúposťou celú školu. Pretože vedzte jednu vec. Božie míny ležia pomaly a čakajú. Keď potom o mnoho rokov nejaká tá vybuchne do povetria aj s vaším obočím či mozgom, vedzte jedno: to je tá odplata za vašu nezodpovednosť, vďaka ktorej je moja dcéra za prvý školský polrok už štvrtý krát doma s antibiotikami.

A jedno mi môžete veriť.

Mám vás už plné zuby.