Kráčam dolu ulicou  a zrazu čosi zapraští. O chvíľu mi je jasné, že ma čaká sviežich 10 minút hudby, oznamov a hlásení. Čakám, ktorú to pustia teraz. Dedinka v údolí. No, tak tú majú v repertoári novú. Ja tieto vysielania dedinského rozhlasu milujem. Zanôtim si, podozvedám sa, čo nového sa kde predáva, ako a kedy správne ostrihať vinič, no najmä stretnem starenky, ktoré utekajú na ulicu čo im sily stačia, aby nič nepremeškali. Je to taká ich istota dňa, postretajú sa so susedami, porečujú, posedia si pri predzáhradkách a potom sa zase rozídu. Mám rada tieto cesty domov.

Ako dieťa, keď som trávila letné prázdniny u babky, boli veci, ktoré boli pre mňa v nedeľu istotou. Domáce slížičky a vynikajúca slepačia polievka, osúch...cesnakový, alebo syrový (tvarohový, pozn.) s jahodami. A k tomu pieseň z rozhlasu – Zelená je tráva, fodbal to je hra. Ten rozhlas tak vrešťal, že ho bolo iste počuť aj v ďalšej dedine. Nuž čo, fodbal bol centrom spoločenského života dediny. Nehráš fodbal, nie si. Samozrejme, počas roka to boli aj iné slávnosti, ako napríklad hody. To bol vždy deň! Stretla sa vždy celá rodina, vyštafírovaní, v najlepších kostýmoch a oblekoch. My, drobizg, sme si konečne mohli obliecť šaty, ktoré boli do školy príliš slávnostné a iba by sme si ich „zabrindali“. Bratranci sa ošívali, bolo im trápne byť v tých oblekoch, lebo v nich nemohli správne vystrájať. Ale na kolotočoch sme si to užili. Najmä na hojdačkách - loďkách – hojdali sme sa tak silno, že občas sme mali pocit, že z tej loďky vypadneme, alebo sa obtočíme durchom durch. Rodičia boli bez seba od strachu a my v siedmom nebi. A potom prišla cukrová vata, alebo lízatko z páleného cukru a naše krásne šaty, alebo obleky boli ty tam. Tak, ale budete riešiť oblečenie? Aj tak to bola iba predzvesť toho, čo vždy prišlo po návrate domov. Útok na koláčky, pocheraje, ako vraví môj tato. Asi 15 druhov. Špajza, aj keď dnes už zíva prázdnotou, mi ešte dnes pripomína tie neuveriteľné, všakovaké vône. Čokoládu sme mali doslova až za ušami, krémy aj vo vlasoch a naši rodičia sa dušovali, že na budúci rok pôjdeme v zástere. A čo myslíte, ako to bolo? Nové šaty, nové vyžehlené obleky. Krásne to bolo.

Kým sa dospelí podgurážovali a štrngali si 10x na zdravie, lebo veď na hody, ako inak. to sa mosí, my sme mali voľné pole pôsobenia. Jeden rok to skončilo zborenou stodolou, aj keď nie úplne našou vinou, ale skrátka sme boli v nesprávnu chvíľu na nesprávnom mieste. Tak sme sa vešali na trámy a tá staručká stodola to nejako nezvládla. Našťastie, my sme už boli dávno preč. Dnes, keď si na to spomeniem, ma aj studený pot obleje, ale vtedy to bola hrozná sranda.

Kadibudka je taktiež skvelým objektom. My sme zvykli znepríjemňovať pobyt človeku sediacemu vo vnútri, nič netušiacemu tak, že sme do  žumpy pod jeho zadkom hádzali najväčšie šutre, čo sme našli v humne. No hej, hnusné to bolo, ale strašná sranda...najmä to hlasité čľupnutie...škodoradosť, najväčšia radosť. Tie výkriky zvnútra a následné vyhrážky také vtipné neboli, ale aj tak sme si najbližšie našli ďalšiu obeť. A to ešte keď fúkalo....

Keď som mala asi 10, alebo 11 rokov, dávali v televízii Angeliku. Áno, tú Angeliku, nešťastnú, prítulnú a hľadajúcu svojho manžela v 5tich častiach. Všetci o nej rozprávali, všetci ju čítali. Bola to pre mňa romantická krásna hrdinka. Dnes by som ju nazvala inak, ale pekná bola. Nuž, tak ja som ju nemohla pozerať, lebo veď to bol film označený hviezdičkou. Ale raz ju mali dávať v televízii práve v čase, keď som bola u babky na prázdninách. No a aké sú babky? Tie pre svoje vnúčatá spravia všetko na svete a samozrejme ak niečo, tak mama a tato sa to nedozviedzá, rybénko moja. Tak mi babka vravievala. A ja som sa celý deň tešila ako konečne uvidím TÚ Angeliku. Asi mi hviezdy neboli naklonené, lebo prišla taká búrka, že vypadla elektrika v celej dedine asi 20 minút pre začatím filmu. A bolo. Moje sklamanie sa nedá opísať. Bolo mi jedno, že si nedovidím na špičku nosa a že chladnička prestala chladiť a my pravdepodobne prídeme o jedlo v nej. Ležala som na gauči, počúvala hlasno tikajúce hodiny a dokola som si opakovala, aké to je nefér a že mám pokazený život. Nuž, mládí je mládí. Nakoniec som predsa len videla jednu scénu. Neviem, či to nazvať vtipné dèja vu. Pozerali sme raz večer Slunce seno jahody a tam Ružičková pozerala rozcítene Angeliku, v slzách a nádejou v očiach čo sa stane, či ju Nikolas pobozká alebo nie ...a vypadla im elektrika. Presne som vedela, ako sa cítila.

Mojím obľúbeným miestom bola húra. Viedli k nej drevené labilné schody, a navyše pod nimi bol nekrytý otvor do pivnice. Takže sme mali zakázané, čo i len vkročiť tam. Dlho som si len predstavovala, čo tam asi všetko je. Keď prišiel ten deň, keď sa zľutovali (alebo už chceli mať všetci pokoj od mojich nekonečných otázok a otravovania) a dovolili mi so sprievodcom – starším bratrancom, vyjsť hore, zostala som užasnuto stáť a zízať na ten obrovský priestor. Teda. Nevidela som nič konkrétne, lebo sme svojou prítomnosťou zvírili strašné haldy prachu. Iba na konci bol lúč svetla z okna. A potom zadržiavajúc dych, za snahy nevšímať si pavúky a pavučiny, som vykročila dopredu. Podlaha vŕzgala a ja som len dúfala, že sa neprepadnem rovno do kuchyne. Keď som sa rozhliadla, našla som tam staré kufre, kolovrátok, staré náčinie, cepy.. skrátka veci, ktoré už mali za sebou najlepšie časy. No mňa zaujal jeden veľký kufor. Kožený. Keď som ho otvorila, našla som v ňom staré časopisy a komiksy, zápisky. Možno už v tej dobe mali nejakú hodnotu a mohla som byť za vodou už v mládí, ale to sa už nedozviem. Ich listovaním som tam strávila hodiny. Pamätám si, že tam boli noviny ešte z 50tych a 60tych rokov, módne časopisy plné obrázkov. Keď som sa vrátila dolu spokojná a s úsmevom na tvári, moje zuby bolo asi to jediné, čo na mne bolo biele/čisté. Celá som bola od prachu a pavučín. Moje pľúca iste kričali o pomoc, ale ten pocit, že som našla niečo, čo roky ležalo nedotknuté, ten bol úžasný. Keď som sa neskôr na výške prekusávala archívnymi dokumentami a listinami, vždy som si spomenula na tie chvíle strávené na húre, a pocit, keď som niečo našla, sa opäť vrátil. Len teraz to už bolo v bielych rukavičkách.

Dnes nám hrajú už druhú pieseň. Oznamy ešte neboli. Premýšľam, či sa pozabudli, alebo má niekto na obecnom úrade dobrú náladu. Stále vyhrávajú. Je to fajn. Mám chuť si zatancovať.