Opekačky, grilovačky, čundre. Ruky a tváre čierne od sadzí, ústa zamastené až za ušami, vyúdení od ohňa. Osmahnuté obočie a zarezaná trieska v prste. Klasický scenár našich výletov do lesa.

Taký čunder, aký mi opisovali moji rodičia, kde vzali na chrbát „tela“ s ešusmi, stanom, spacákom, náhradnými spoďármi, so sieťkovanou taškou s fľaškami piva na jednom pleci a s gitarou na druhom pleci a odfrčali niekam do lesa k potoku na pinďákoch... som žiaľ nezažila. Ale neprestane ma baviť o nich počúvať.  A najmä prezerať si fotky z tej doby. Usmiate tváre mladých ľudí ležiacich na dekách, alebo v lehátku, s pivkom v ruke, s gitarami opretými o strom. Kukaj jakús mjeua postavičku ftedy... jak lusk. A hen, Joja, jaká byua vuasatá, teďka to furt enem strihat a strihat šecko. A to pivo! To né jak fčíl... patoky. Bezstarostné chvíle.

Pre mňa chvíle bezstarostnosti a radosti znamenali naše celodenné výlety do neďalekého lesa pri menšej priehrade, tzv. stavje. Len čo sa natoľko oteplilo, aby sa dalo celý deň vysedávať/vylihovať na rozloženej deke, a nemodrali nám prsty z behania po potoku, ktorý pokračoval z priehrady cez les, už sa plánovalo kedy pôjdeme ku stavu.

Bolo sa treba náležite pripraviť. Ja ako intelektuálka rodiny, som si zabalila so sebou v dobrom úmysle knihu. Čítala som ju tam za celú dobu presne nula krát, ale v baťúžku nemohla nikdy chýbať. Plavky, nejaký ten repelent na komáre, aby tý svine cicavé mja nežraui. A samozrejme nemohla chýbať nožík rybička. Každý dostal vlastnú palicu/papek na opekanie a ako tato nakázal, koneček si zastrúhat, aby špekaček sa dobre napicheu a do ohňa nespadeu. Bratranci si nabrali kopec hračiek, formičiek, kýblikov a lopatiek, aby sa s blatkom z potoka mohli zadrbať hrať. Stará mama naplnila hranatú plechovú nádobu s uškom bublaninou, alebo mrežovníkom, do chlebníka nabalila cibuľu, slaninku, špekačky, horčicu a chren. Pobalili sa deky. Nezapomeň na uciráky, šak budú mokrý jak myš z teho potoka jak ich znám. A šiltofky též, nech úpal nedostanú. Stará mama nikdy nezabudla na podstatné veci. A tak sme neskôr na deke videli rozložené aj už vopred nakrájané jabĺčka, papriky a rajčiny, a ušli sa nám aj čokoládky a keksíky.

Nasadli sme do embéčky, jednej aj druhej, posadali si na kolená a hor sa na výlet. To boli jazdy. Dnes by sa mi asi zježili všetky chlpy ešte aj v nose, ale tak vtedy... ten kúsek to vydržíme a policájti snád nebudú kontrolovat. No pásy iste nie.

Zastavili sme na konci asfaltky v lese za dedinou. A potom už pekne peši. Borovicový les nádherne voňal, cez vysoké stromy zhora sa snažilo predrať slnko a na ceste pred nami vytváralo svetelnú mozaiku. Vtáky sa predháňali vo výškach svojich tónov, bolo počuť občasné prasknutie konárikov, niekde obďaleč neúmorne pracoval ďateľ. To bolo ticho. Bolo by to dokonalé, keby najmenší bratranec nemal práve svoju chvíľku otázok. Starý tato, a kedy tam budeme? Jak daleko to ešte je? A budeme sa kúpat? A stará mama zebrauas mi tý moje brýle potapačské? A sú tu medvjedzi? Mischlenkaa, pújdeš se mnú do vody? Ukážu ti jaké ryby tam sú, ano? Ak tam nejaký medveď bol, tak si želal, aby sa mohol vrátiť k zimnému spánku.

Keď sme vyšli na čistinku, už som vedela že sme tam. Utekali sme skontrolovať koľko vody je v priehrade. Stará mama, mama a teta zatiaľ našli miesto v polochládku pod stromami poniže pri potoku. S bratrancami sme už hútali čo kde ako, ale zastavila nás teta. Bježte sem, nech vás natrem, šak sa spálíte. A dajte si tý šiltofky na huavy, nech vás nevidzím bjehat bez nich. Nasadila som si teda svoj slamák (obdobie šiltoviek ma ešte len čakalo), natrela sa a pooblievala sa repelentom, ktorý tak smrdel, že som dúfala, že komáre zemrú skôr, ako sa ku mne vôbec priblížia. 

O chvíľu sme už so sestrou hľadali vo vysokej tráve správne široký „list“ na ktorom by sa dalo dobre pískať. Vždy to skončilo tým, že po prvotnom úspešnom písknutí, som si akurát porezala hubu. A nikdy som sa nepoučila. Za to jedno úspešné písknutie mi to stálo. Prvá starosť mužského osadenstva bola, aby sa všetky fľašky piva dostali do potoka a teda získali tu správnu teplotu. Pekne ich priviazali na špagátiky a upevnili na brehu, aby im ich, nedajbože, prúd neodniesol. Bratranci si už našli svoje blatko pri potoku, tato so starým tatom hľadali správne konáre, ktoré by sa dali použiť na opekanie a ujo sa snažil pripraviť ohnisko. Stará mama si vytiahla krížovky a mama s tetou si užívali na deke slnečné lúče. Vzduch naokolo voňal borovicami a lesnými kvetmi a hmyz si zvesela bzučal nad hlavami. Ešte mohol, ešte nebol vydymený.

Zábavné bolo vždy zakladanie ohňa. Starí čundráci to zobrali do rúk a mladí to dokonali. Predbiehali sa, kto bude viac fúkať do ohňa. To bolo začmudencov, to bolo opálených obočí. Bratranec to vždy bral veľmi vážne. Tak strašne silno fúkal, až do toho ohňa pľul a skoro ho zahasil. Ale snaha sa vždy cenila. Každý, kto mal na to už vek a schopnosti, potom dostal do ruky palicu a pekne si hrot vystružlikal. Niekto lepšie, niekto horšie. A potom začal obrad. Striedanie. Špekačka, slaninka, cibuľa, špekačka, slaninka, cibuľa. A šupom nad ohník. Do ruky sme dostali veľký krajec chleba, na ktorý sme si odkvapkali stekajúcu masť. Tá vôňa. Niekedy som bola tak nedočkavá, že by som to aj polosurové zjedla. Ale ako vravel tato, to mosíš tak mat, že suanina bude prúsvitná, cibula sa vyzleče na jednotlivé krúžky a konec palice ti začne pomály horat. Akonáhle som splnila všetky pokyny, prsty aj hubu som si popálila, mastná som bola až za ušami, mama len so smiechom krútila hlavou a už v duchu otvárala indulonu, ako mi s ňou večer bude čemer roztierať. Na tanier som si naložila horčicu a trochu chrenu. Až mi slzy vyhŕkli. O chvíľu bolo počuť aj hlasné noooo doooo riiiiciiiiiiiii!!!!! ale neeeeeeeeeeeeeeeeee!!!! S tou mastnou a plnou hubou som sa ani nemohla smiať. Sestra totiž bod „pomály horat“, čiže skoro horieť, neustriehla, a naozaj jej vzbĺkol koniec palice a dobroty pri konci palice chytili čiernu farbu a spadli do ohňa. Nie, vážne som sa nesmiala. Chvíľu. Mne to raz zhoralo durch šecko. Zostal mi len ten mastný chleba.

Po špekačke a slaninke prišlo na rad dobre vychladené pivko z potoka. Nebolo šťastnejších ľudí. Nikdy nekončiaca reklama na zlatý mok. Tssssss... aaaaa... to je dobrota!! Je nám svjeta žit, ne e? Co dzífčence, už len ten stan tu chybuje, de by sme sa natáhli a dali šlofíka. Co nám chybuje? Nic. Vzduch čistý, ftáci zpívajú, sunko svící, cicho tu je... Podme si zaspívat. Co vy na to? ...Když jsem byl mlád, bývala Ascaloooonaaa, nejhezčíí ooosadooou, kterou jsem znal....

Tieto chvíle, obyčajné, no pre mňa zázračné, sa mi pripomenú s každou opekačkou, s každou trampskou piesňou, ktorú počujem.

Opekačky v lese sa dnes stali príležitostnými, čas ubieha akosi rýchlejšie. Ale stále sú to chvíle strávené s rodinou a priateľmi. Často je opekačka v prírode nemožná, z dôvodu zákazu kladenia ohňa, a tak sa dnes presunuli na záhrady a terasy a pridali sa grilovačky. Je to iné, „modernejšie“, ale stále je to o dobrotách a radosti so spoločnosti blízkych. A smrdíme voníme furt rovnako. Vyúdene.

Opekajme, grilujme, gulášujme. Vraví sa, že je to nezdravé. A teraz si predstavme slaninu s čerstvým chrenom a čerstvým chrumkavým chlebom. Ha! Enem nech si ňekdo trúfne mi vytrhnút tú suaninu z ruky!