Večer: Co to tam robíš Mischlénečko? Kimáky si tu dávam pjekne na kopičku stará mama, kukaj jaké veliké, vúbec sa mja neboja. Hen jaké oči majú.  Ráno: Dee súú mojeeee kimákýýý??

 

Detstvo na dedine sa spája, verím, že každému, s domácimi a inými zvieratami. Ak nerátam mačky -prietrtníčky a psov, mali sme králikáreň plnú krásnych králikov, sliepky, husi a kačky. Občas kozu od susedov a plnú riť fúru krtkov v záhrade. A slimáky. Pre mňa z nejakého dôvodu kimáky. Tie veľké, hnedé, s domčekom a s vejúcimi očami. Dobre, tak neviali, ale pre mňa to boli ozajstní kamoši. Ich bezdomoveckých kamarátov som nemala rada, a tak, keď popršalo a slimákov bolo všade veľa, mala som neskutočnú potrebu ich všetkých pozbierať a dať nakopu. Aby im nebolo smutno a vzájomne sa porozprávali. A tie sviňuchy slizké vždy zdrhli. Ale..napršalo znova. De stééé? Ukážte sááá! Dodnes keď vidím kamaráta s očami na paličke uprostred chodníka, alebo cesty, pekne sa mu prihovorím, neboj, nic ti neurobím, enem ťa pjekne zeberem hen na trávu, nech nemosíš daleko ít.

To bolo radosti, keď sa nám narodili malé králiky. Chlpaté malinké guľky, noha väčšia ako hlava. Každý musel mať meno. Najradšej som mala čierneho. Nechápala som, ako môže byť čierny, keď má bielych rodičov. Nazvala som ho Uhlík. Bol taká čierna ovca králičej rodiny. Samozrejme, že časom vyrástol, už nebol taký ňuňu, ale Uhlík nebol taký ten šialený, neustále poskakujúci králik, nechal sa pohladkať, nakŕmiť. Jeho osud nemusím popisovať. Viackrát mi tato vravel, Mischlénko nedávaj im ména, budeš puakat.  Aj som puakaua, keď som dostala prvú králičiu packu pre šťastie od starého tatu. Z Bielej labky.

Keďže chtiac nechtiac, tato bol ten, koho králiky zdravili morituri te salutant, králičie mäso mu nešlo dolu krkom. Dodnes sa bavím na tom, keď si spomeniem, ako si ho stará mama doberala. Keď sa varil perkelt, rozvoniaval po celej kuchyni a ja som starej mame pomáhala robiť halušky.  Tatova prvá otázka nad tanierom ešte horúceho perkeltu bola „A z čeho to je? Dúfam, že ne-é z králika“. Odpoveď starej mamy bola vždy rovnaká „Jasné že ne-é, to je kurací maso.“ Pri umývaní riadu mi to nedalo. „Stará mama a to fakt byu kurací perkélt? Též mi to chuciuo jako králik.“  Stará mama na mňa žmurkla a usmiala sa „Pochuciu si? Pochuciu. To je dúležité.“ 

Kačky boli zábavný spoločník, najmä v lete. Mali v ohrádke takú väčšiu nádobu na vodu, kde sa mohli čvachtať a ja som ich rada pozorovala. Nešlo mi do hlavy ako sa môžu naraz kúpať a vypiť polovicu vody zo svojho „bazéna“. Keď sa vyliahli malé káčatká, to ich bolo všade plno. Pískali, klbčili sa a v tej nádobe sa potápali. Tatovi napadlo, že má odloženú v garáži starú benzínovú nádrž a spravil z nej bazén pre kačky. Tú sme im dali doprostred záhrady a tak sme ich potom každý deň sledovali, ako krásne v zástupe za mamou pochodujú do veľkého bazéna. Tam si plávali a polovicu vyčľapkali, alebo vypili. Ja som si hore hovela v mojej vaničke, vodu som si z nej nevypila, samozrejme.

S husami som veru kamarátka nebola, svine jedny sykavé, tie keď ma zbadali, začali sipieť a mávať krídlami. Ja vlastne ani neviem, čo proti mne mali. So starou mamou sme ich kŕmili kukuricou. Asi im vadilo, že ich štopala, alebo čo. Ale tie pečienky čo z nich boli...krásne veľké, žlté, a tá masť.. no hej, nemuseli ma mať rady. Ja som ich mala nakoniec celkom rada.

Raz som na narodeniny od kamarátky dostala morča. Bolo krásne snehobiele s ružovými ušami a s ryšavým fľakom na chrbáte. Chlapec. Dumala som nad menom. Ná pomenujem ho Igor? Není to pjekné méno? Ceuý Igor. Hen jak na mja kuká, lúbi sa mu. Chodili sme spolu von, Igor si postupne zvykol na svoj žltý kýbel, v ktorom som ho nosila von a v ktorom som mu nosila domov čerstvo natrhanú trávu. Zdalo sa mi, že nejako rýchlo priberá, ale tak, apetít mal dobrý. Mosí vícej bjehat. Asi po dvoch týždňoch som sa zobudila na strašný randál, ktorý vychádzal z jeho bydlišťa. Dobehla som k jeho bedničke a zasvietila svetlo.. Panenkomariapodprsenská. Mja šibne! Miesto jedného morčaťa som mala tri. Tak chuapec hmmm...no nepovjec.  Z Igora teda bola Gerda a jej potomkovia Filmárik a Filmuška. Časom, keď už si súrodenci začínali byť až príliš blízki, si ich adoptovali kamaráti. Pokiaľ mi je známe, mali krásne, šťastné a dlhé životy. Keď som Gerdu prvý krát zobrala starej mame, tak som už vo dverách (stískajúc Gerdu v rukách) kričala stará mama, starý tato kukájte co ja máám, to je Gerda! Stará mama sa zadívala na tú guľu, ktorú som jej otočila bruchom k tvári a skonštatovala To je potkan ne-é?   Vitaj v našej rodine. Starý tato mi ponúkol, že má v králikárni voľné miesto, že ju tam kľudne môžem dať a bude mať všetok komfort. Dostávala prídel spolu s králikmi a tak sa jej ušlo vždy kopec dobrôt. Na granule si ani nespomenula. Až neskôr som sa dozvedela, že je dobré mať morča pri králikoch, lebo keď by mala nejaká choroba prísť na nich, morča odíde do večných lovíšť ako prvé. Sladká detská nevedomosť.  Gerdu som nechala u starých rodičov na hoteli aj keď sme šli na dovolenku. Keď sme sa vrátili, Gerdy nebolo. Odišla. Dodnes vlastne neviem, čo sa stalo a ani to vedieť nepotrebujem. Bola som smutná, ale na to malé stvoreníčko, s ktorým som chodila v žltom kýbli po vonku, ktoré dokázalo s tými malinkými nohami tak strašne rýchlo utekať a prehrýzť všetky káble v dome, nikdy nezabudnem. Ani nemôžem, jeden z tých káblov mám stále pred sebou. Predlžovačka s dvoma malými hryzmi.