V dnešnej dobe sa v mojom okolí rozmohlo rodenie detí. Neviem, čím to je. Možno si ľudia konečne uvedomili, že pes im v starobe nepodá ani pohár veľkonočných vajec. Nie, že by nechcel, beťár jeden, no kým príde veľkonočný štvrtok, bude už bohužiaľ zdochnutý. A možno je za tým len viac lockdownových vĺn, než koľko rožkov kúpite za jedno euro. Tak, či onak, po narodení dieťaťa sa okrem nadváhy otca natískajú hneď všakovaké iné problémy. Jeden z nich je ako v tejto neistej dobe neodvrátiť od tradícií a v duchu starého a dobrého nepodľahnúť pokušeniu a ostať verný nášmu mnohorokému dedičstvu. 

Čo presne sú teda tie najelementárnejšie znalosti, ktoré z vášho (a trochu aj nášho) dieťaťa urobia dokonalého Slováka/Slovenku?

Čítajte ďalej a dozviete sa moje súkromné názory na túto problematiku a to sa predsa oplatí!

Nad Tatrou sa blýska, nech to iný spíska.
Otec mi vždy hovorievali, ako vo svete bude vždy niekto, kto za vás urobí to, čo je vám proti svetonázorovému vyznaniu. Dokonalý príklad zažijeme pri poruche vody v paneláku. Poruchu nenahlásime, lebo to predsa nie je náš problém a čo ak ju dajú preplatiť práve nám? Vodu si vo vedrách od cisterny musíme bohužiaľ nanosiť sami, no na lámanie banánového chlebíka dôjde, keď vodu opäť pustia. Nikdy a opakujem nikdy, nepúšťajme vodu my ako prvý. Správny občan SR musí trpezlivo čakať, kým si špinavou vodou svoje trúbky a kohútiky zanesú ostatní susedia. Aj keby bolo pol ôsmej večer a vy by ste si chceli ísť osprchovať vašu kolekciu, od pilín zanesených fotografií bývalých predsedov NRSR.

Hromy divo bijú, všetkých odsudzujú odhadujú.
Ohováranie. Domýšľanie si. Odsúdenie bez kontextu. To predsa musí ovládať každý jeden z nás. Stačí, aby okolo prešiel človek s dobrou náladou oblečený počas januára v letných nohaviciach a hneď to začne. Istotne to bude nejaký pomätenec, ktorý je možno bezdomovec, exhibicionista, či nebodaj čosi horšie - volič tej inej politickej strany, než ktorej slepo verím ja. Alebo je možno ešte aj zdroguvaný! naháňa sa nám mysľou. Z jedného pohľadu vydedukujeme úplne všetko a s pocitom dobre odvedenej práce ale zďaleka nekončíme. Ešte len začíname. Spomenieme ho všetkým blízkym aj vzdialeným známym a následne do hĺbky rozoberáme naše výmysly tak, aby na nás naše prababky z horného konca boli hrdé. Kto to kedy videl, aby naše dohady neboli založené na pravde?

Zastavme ich, bratia. Kým za nich, neplatia.
Každý správny Slovák nemá mieru v prípadoch, ak ide o čosi zadarmo. Bude to asi rokmi, keď ničoho nebol dostatok a preto si podvedome musíme vytvárať zásoby na horšie časy. Ak niekde uvidíme nebezpečne veľkú kopu servítok, alebo také ceruzkové cukre, či všetko-čo-môžete zjesť raňajky, naša genetická výbava nám automaticky povie, ako sa zachovať. 

Napríklad u mňa táto výbava zafungovala na služobnej ceste v Chicagu. Presnejšie v hotelovej hale, kde sa podávala káva. A zadarmo. Ja síce kávu nepijem, no presne ako sa ľudia v Kauflande bijú o jahody, aj u mňa zafungoval ten najzákladnejší z inštinktov a bolo. Pekne pol litra hneď putovalo do pripraveného plastového pohára a po vzore ostatných kolegov ju doplnil cukor, mlieko, škorica a skrátka všetko čo tam bolo. Chutila úplne otrasne, no ten Štefánikov hlas vo mne bol na mňa hrdý. Z toľkej hrdosti sa mi srdce rozbúchalo ako keď vybehnem schody pri Bielom dome, a ja som už dumal nad neodvrátiteľnou cestou do nemocnice. Za tú sa v Amerike ale platí, takže to neprichádzalo do úvahy. 

Z rovnakého súdka prichádza aj ďalší, vôbec nie kazateľský príbeh. Počas volebnej kampane u nás zazvonili dobrovoľníci, rozdávajúci perá a kľúčenky zadarmo. Otec sa potešili, darčeky zobrali a po očku si všimli, že tým, ktorí nie sú doma, tieto podarúnky umiestnili na prah bytu. Úplne v duchu so zažitými tradíciami teda pán Otec počkali na ich odchod a vyzbierali ich spred všetkých bytov v osemposchodovom bloku. Veď čo ak náhodou bude celosvetový nedostatok pier a kľúčeniek?

Veď sa ony stratia, a domov navrátia.
Keď som mal asi desať rokov, deti sa mi v škole smiali. Nie len preto, lebo moju tučnučkú tvár zdobili okuliare, ale skôr preto, lebo som ostatných presviedčal, že máme v obývačke čarovný gauč. Stačilo ho totiž otvoriť a bola v ňom na pohľad nekonečná zásoba školských zošitov. Čistých, s riadkami, ba dokonca aj so štvorčekmi. Našli ste ich tam viac, než koľko má priemerný dôchodca vernostných kariet do Jednoty, čiže mnoho. Nik mi ale neveril, pretože to samozrejme nebola skutočná pravda. To mi ale na moju obranu rodičia vysvetlili oveľa neskôr. Kto “nepremiestňuje”, ten okráda rodinu, vraveli. A tak bežným životom prechádzame s očami otvorenými a sledujeme príležitosti. Môže to byť len taký osamelý pivový pohár v krčme, či smutný balík kancelárskych papierov, alebo aj neobyčajné baterky v ovládači na hotelovej izbe. Táto vlastnosť sa každému uvedomelému Slovákovi zíde viac, ako slovenskému katolíkovi rebrík do neba. 

Nezabúdajme ani náznakom na statky, ktoré považujeme za preplatené, ergo boli by sme hlúpi, ak by sme si ich neprivlastnili. Napríklad je bytostne normálne, zobrať si po rodinnej oslave v reštaurácii domov všetky kvety vo vázach na stoloch. Veď je to predsa v cene, všakáno. 

Slováci ožijú, a hádať sa idú,
Slovák, ktorý nemá názor na všetko, nie je úplný. Ako keby mu voľačo chýbalo. Nech už je to politika, hokej, akcie v Bille, alebo recept na ich rodinný zemiakový šalát, ku všetkému je nutné sa vyjadriť a presadzovať svoj špecifický hlas. Zabudnite na také tie odporúčania. Musíte ísť tvrdo za svojím a ak nebodaj druhá strana neurobí ako chcete vy, počastujeme ich poznámkami a tak. Začíname slovným spojením, keby som to robil ja, tak … a potom pokračujete úplne voľnoštýlovo. Totiž nerobíte to vy a nikdy nebudete, čiže si vymyslite čo len chcete. Kto denne neposkytne iným aspoň tucet nevyžiadaných rád, ten si môže o dvojkríži na trojkopci nechať len zdať. 

Na záver ešte jedna anekdota. 

“Ako sa máš?” pýta sa Slovák Slováka. 
“Dobre,” odpovie prvý Slovák. 
“Ty sviňa,” zakončí druhý Slovák.
 
Nabudúce sa naučíme ako u doktora zaklopať a povedať - veď ja idem len pre … a vyžívať sa vo vraživých pohľadoch ostatných, ktorých sme predbehli. A samozrejme povieme si aj o tom, ako sú všetky lotérie zmanipulované a bežní ľudia nikdy nič nemôžu vyhrať, lebo to je dopredu rozdelené pre rodinných príslušníkov jednotlivých organizátorov.

Alebo viete čo? 

Keď si to tak po sebe čítam, najdôležitejšie je vychovať deti tak, aby z nich boli slušní ľudia. Ako to docielite je už úplne na Vás, tak na to dbajte. Možno by nebolo odveci trošku zrenovovať naše tradície, nakoľko evolúcia je nevyhnutná a nechceme predsa stagnovať a prešľapovať na mieste. 

Ale to už nechám plne na Vás s veľkým V.