Tento príbeh sa stal už dávno. A hlavne je celý vymyslený a hlavná postava vlastne ani neexistuje. Možno si tam niekto povšimne nejaké drobné porušenia návštevného poriadku TANAPu. V takom prípade by som bol rád, aby ste to brali ako príbeh odstrašujúci, a nie inšpirujúci. Bol by som smutný, keby som sa dozvedel, že niekoho som podnietil k tomu, aby si opekal mäso z kamzíka na masti zo svišťa. A keby si chcel niekto pozrieť, kade presne som chodil, tu je mapka
* * *
To som sa tak jedno leto inšpiroval výzvou Doby Západné Tatry a povedal si, že skúsim dať za 3 dni všetky kopce, ktoré boli vo výzve. Takže som sa jeden pekný podvečer vybral hore na Bobroveckú vápenicu, aby som zrealizoval svoj výlet. Na odchode ma ešte mama varovala, aby som si dal pozor, že na Vápenici sú medvede. Na Vápenici sa ma pre zmenu nejakí ľudia sediaci v aute opýtali, či som nevidel medveďa. A keď okolo mňa prefrčalo auto zásahového tímu pre medveďa hnedého, tak som pojal podozrenie, že na Vápenici tie medvede asi naozaj žijú.
Našťastie, som nespal na Vápenici, ale trochu vyššie na mieste, ktoré budem z nešpecifikovaných dôvodov volať Červenec. Došiel som tam už za tmy, ale bolo tam nádherne. Dole podo mnou bolo vidieť vysvietený Liptov, hore nado mnou vysvietené hviezdy, ďalej na sever a východ bolo vidno siluety západotatranských štítov. Rozložil som si karimatku a spacák a šiel spať. Jediné, čo ma vyrušovalo, bol vietor, ktorý prefukoval cez môj letný spacák. Našťastie sa po chvíli utíšil a ja som mohol nerušene odpočívať. A to až do doby, kým okolo druhej ráno nezačala padať rosa. Potom som sa zobudil asi každú pol hodinu, len aby som si utrel spacák. Pôvodne som chcel vstávať okolo pol šiestej, ale nad ránom som konečne zaspal a zobudil sa až o siedmej. Už takto skoro ráno je hnusne horúco.
Našťastie z miesta môjho nočného odpočinku, je to na Babky len na skok. Babky dostali meno podľa troch dôchodkýň, ktoré bačovi na salaši ukradli nožnice, ten ich preklial a ony skameneli. Podobný príbeh som počul aj o Cigánke nad Púchovom, ale tam samozrejme neskameneli babky, ale osoba z kultúrne znevýhodneného prostredia. Očividne stredovekí penológovia neboli moc originálni, keď došlo na vymýšľanie sankcií za majetkovú trestnú činnosť.
Z Babiek vedú moje kroky na Sivý vrch. Nie je to veľmi náročná cesta, jediné, čo mi vadí, je tá nešťastná rosa. Už po chvíli mám mokré topánky. Aby som to nenaťahoval, tak za Sivým bola Brestová, za ňou Salatín a za ňou Pachoľa. Kombinácia zlej kondičky, tepla a ťažkého ruksaku urobila svoje a vrch Pachoľa som radšej len obišiel. Aj keď vlastne ani neviem, či môžem hovoriť o ťažkom batohu. Doteraz som nikdy a nikde nečítal žiaden článok o turistike, kde by mal niekto batoh ľahší ako 25 kg. Ja neviem, či si ostatní ľudia na turistiku zvyknú pribaliť aj pár zlatých tehličiek alebo svoj obľúbený klavír alebo prečo majú tie ruksaky také ťažké. Môj plecniak má slabých 10 kg aj s vodou a už tak sa mi zdá nielen ťažký, ale zároveň mám pocit, že mám ťažisko nezvyčajne vysoko a tak si na exponovanejších úsekoch radšej dávam ešte väčší pozor.
Pod vrchom Pachoľa sa nachádza sedlo Parichvost. Asi neexistuje miestopisný názov, ktorý by mi znel lepšie ako tento. V sedle Parichvost si robím asi najdlhšiu pauzu prvého dňa. Dochádza mi voda a toto je jediné miesto široko ďaleko, kde si ju môžem nabrať. Dokonca zhora aj vidím koryto, kde očakávam potok. Pomaly tam schádzam po strmom svahu a šmykľavej tráve, len aby som zistil, že celé koryto je vyschnuté. Horko-ťažko sa mi tam nakoniec podarí nájsť maličký cícerok a pomaly si napustím fľašu. Keď som hotový a vraciam sa nazad, zisťujem, že kúsok vedľa mňa tečie bystrinka, ku ktorej dokonca aj viedol chodník. Ale čo už, z neba nik múdry nespadol.
Deň je už celkom pokročilý. Na Baníkove ešte stretávam nejakých ľudí, ale postupne sa to prerieďuje a väčšina ľudí sa už vracia dole do dolín. To mi celkom vyhovuje, lebo konečne mám súkromie na to, čo som celý deň odkladal. Na Hrubej kope schádzam z chodníka tak ďaleko, ako sa dá bez toho, aby som sa zrúbal z hrebeňa, sťahujem nohavice... Keď už je dielo dokonané, som najmenej o 2 kilá ľahší a mám chuť si zaspievať Aj belív aj ken flááj...
Ale radšej si nespievam, lebo neviem, ako to pokračuje. Okrem toho ma ešte čakajú Tri kopy a keďže je to najexponovanejší úsek hrebeňa, tak hrozí, že tu zletím naozaj. Inak vedeli ste, že väčšina smrteľných úrazov sa stáva na konci túr? Je to preto, lebo väčšina ľudí, keď zomrie, tak už v túre nepokračuje.
Môj pôvodný plán bol za Tromi kopami pokračovať až do Žiarskeho sedla potom zísť dole do Jamníckej doliny a prespať na Kolibe pod Smrekom. Ale nakoniec si cestu skrátim a za treťou Kopou schádzam dole na Žiarsku chatu. Tej som sa chcel pôvodne vyhnúť, lebo chatár tam sa mi zdal mierne osobitný, keď som tam bol naposledy. Dávam si pivo a pýtam sa, či majú voľný nejaký nocľah. S odpoveďou si dávajú načas, akoby vyhlasovali víťaza Oscarov, ale nakoniec mi predsa len povedia, že niečo voľné majú. Podľa môjho odhadu majú voľnú asi polovicu nocľahárne, ale z nejakého dôvodu potrebovali hrať chrumkavých. Ešte sa ma pýtajú, či chcem raňajky. Tie sa servírujú o siedmej a v mojich plánoch budem tou dobou už dávno na ceste, čiže ich odmietam.
Namiesto raňajok si objednávam večeru, len aby som zistil, že už nevaria. Tak si dávam ešte jedno pivo a idem do sprchy. Hoci si pamätám, že mi chatár dával žetón, absolútne ho neviem nájsť. Teda žetón, nie chatára. Toho nájdem bez problémov, aby som zistil, že ďalší si už kúpiť nemôžem. Nechce sa mi ísť do spacáku takému lepkavému. Ešteže hneď vedľa chaty tečie Smrečianka. Beriem teda uterák a čelovku a idem.
Strašne mi smrdia topánky, tak ich spolu s ponožkami nechávam pred chatou a spolieham sa, že niečo tak páchnuce nik kradnúť nebude. Ale ráno na moje prekvapenie mi jedna ponožka chýba. Asi niekomu ušiel z práčky ponožkožrút a teraz sa voľne preháňa po tatranských stráňach a loví bezbranné fusakle. Našťastie moja ponožka sa mu ubránila a podarilo sa mi ju nájsť pár metrov od topánok.
Vyrážam na cestu. Na dnes mám geniálny plán, ako sa vyhnúť smädu a zároveň nenosiť veľa vody. Keď budem nad chatou križovať potok, tak nielenže si naberiem dva a pol litra vody do fliaš, ale ešte vypijem liter vody priamo na mieste. Takže dokopy to bude, akoby som mal tri a pol litra vody a to je skoro raz toľko, ako je odporúčaný denný pitný režim. Ibaže zabudnem, že je to odporúčané množstvo pre korpotrotlov sediacich v klimatizovaných kanceláriách.
Cestou do Žiarskeho sedla vidím svišťa, ako stráži svoje stádo pred orlami. Keďže vo výzve je aj Baranec, nechávam si v sedle batoh aj palice, beriem len menšiu fľašu s vodou a nejakú dobošku a vydávam sa bočným hrebeňom na tretí najvyšší vrch Západných Tatier. Už som raz tadiaľto šiel. Bolo to v júni a pamätám si len, že snežilo a že hrebeň nebol ktovieako náročný. Lenže teraz je teplo a aj ten hrebeň sa mi zdá nejaký ťažší ako kedysi, ale aspoň tu vidím prvé kamzíky.
Neľutujem, že som sem šiel. Na jednej strane stadeto vidno Liptovskú kotlinu, na druhej štíty, ktoré som včera prešiel a na tretej tie, ktoré prejdem dnes. Odchytávam si nejakého nešťastníka a chcem, aby mi spravil fotku s Tromi kopami a Baníkovom v pozadí. V mojej hlave to vyzeralo úžasne, ale chlapík to akosi nezvládol odfotiť.
Do Žiarskeho sedla sa vraciam až okolo poludnia. Našťastie sa medzičasom zamračilo, takže už nie je až tak teplo, ako keď som sem prišiel prvýkrát pred tromi hodinami. Nasleduje Plačlivô a za ním Ostrý Roháč aj s reťazami. Moje unavené nohy sa už necítia práve najistejšie. Už cestou nahor mám mierne problémy a cestou nadol som značne nervózny. Keď som konečne dole, tak som fakt spokojný. Nasleduje Volovec, čo je štít podľa môjho gusta, pretože konečne je tu nejaký kopček, ktorý nie je hnusne strmý.
Ale za ním nasleduje Hrubý vrch. Vidím ho už od rána a celý čas sa ukľudňujem, že nemôže byť až taký strmý, ako sa zdiaľky zdá. A mal som pravdu. Bol totiž oveľa strmší. Cesta hore je utrpenie. Musím si dať aspoň dve dlhé pauzy, postupne zisťujem, že mi dochádza voda, ale nakoniec sa predsa len vytrepem hore. Teraz by som mal napísať niečo motivačné, ako „Výhľady stáli to za to...“ ale keď som vyšiel hore, tak som sa len zvalil, oprel o nejaký kameň a odpočíval. Možno tam aj sú pekné výhľady, ale už behám po kopcoch druhý deň a pomaly ma prestáva baviť dívať sa v kuse na nejaké kopce, doliny alebo plesá. Jediný výhľad, po ktorom teraz túžim, je orosený pollitrák nesený obdarenou čašníčkou.
Zrazu zaregistrujem za sebou nejaký pohyb. Ani nemám silu sa otáčať. Ale čoskoro zisťujem, že to nie halucinácia, ale stádo kamzíkov. Očividne si myslia, že zomieram a už sa stavajú do radu, aby si mohli pochutiť na mojich šťavnatých a sladkých očných buľvách. Vlastne nie, to si ich mýlim s krkavcami. Kamzíky sa tu len pokojne špacírujú nejakých 5 metrov odo mňa. Keď som bol mladý, tak som si myslel, že je to plaché zviera, ale zisťujem, že priemerný kamzík je asi rovnako plachý ako priemerná ovca. Zvečerieva sa, kamzíky odišli kamsi preč a pomaly sa teda poberám aj ja. Nasleduje krátka pasáž po hrebeni, ktorý je tu našťastie relatívne rovný a potom už začínam zostupovať do Račkovej doliny. Kým zídem dole ku kolibke, ktorá tu stojí, je už šero. Dúfal som, že tu budem sám, ale spí tu nejaký pár.
Ale podarí sa mi uložiť sa na spanie bez toho, aby som ich zobudil. Za to ja som sa v noci zobudil na to, ako chalan stojí asi 5 centimetrov od mojej hlavy a po niečom šmátra. Mierne desivé prebudenie, ale zasvietil som mu čelovkou a nakoniec našiel, čo hľadal. Ach, keby sme tak žili v dobe, keď bude mať každý človek mobil s baterkou, aby nemusel desiť poctivých turistov. Chalan sa šiel von vysrať a ja som mohol ďalej spať.
Ráno sa mi konečne podarí sa zobudiť v rozumnom čase. Môj dnešný plán je jednoduchý. Cez miesto poeticky nazvaté Gáborov zadok vyjdem na Bystrú a potom sa po červenej vrátim na Hrubý vrch (to je ten, kde som včera skoro skapal), tam zabočím na juh a zídem dole hrebeňom Otrhancov. Ale netrvá dlho, kým si uvedomím, že tento plán je nereálny. Som rád, že vyjdem aspoň na Bystrú. O tom, že by som šiel po hrebeni na Klin a Hrubý vrch, nemôže byť ani reči. Ostáva mi len rozhodnúť sa, kadiaľ zídem dole. Nakoniec sa rozhodujem, že pôjdem cez Pyšné sedlo a Kamenistú dolinu. Na jar som stade videl asi trojminútové video. Asi dve a pol minúty z toho boli zábery, ako medveď trhá kameramana, ale tú zvyšnú polminútu to tam vyzeralo naozaj pekne.
Po tých pár dňoch som rád, že som vôbec tou dolinkou zišiel. Aspoň tam je výdatný potok, takže ma konečne netrápi nedostatok vody. Dokonca som sa v ňom ešte raz zahral na Ramonu, nech moji spolucestujúci v hromadnej doprave netrpia. Nasleduje ešte trochu šaškovania, keď sa snažím zistiť, odkiaľ mi vlastne pôjde nejaký autobus, ale nakoniec sa dostanem do Mikuláša. Tam si kupujem to, po čo túži každý gaučový povaľač – kolu a čipsy a idem domov.
