Najdôležitejšia činnosť mladého vojaka: čistenie. Okrem vrecúšok na príbor sme najviac čistili kanady. Minimálne hodinu denne.

Čistota všeobecne sa udržiavala hlavne podľa už známeho pravidla: treba dlhodobo zamestnať ľudí. Nie je dôležité, či bude niečo po čistení skutočne čisté, dôležité je len, aby sa čistilo. Bol som v zmene v jedálni. Kapacita 200 ľudí. Pridelená úloha: podlahy. Na čistenie sa používalo mazľavé mydlo. Neviem, čo to je, nikdy predtým ani nikdy potom mimo ZVS som mazľavé mydlo nevidel. Malo sa to zmiešať s vodou vo vedre, a potom používať ako saponát. Vždy nám to ale v „správnom“ pomere naliali do vody slobodníci. Spotreba mazľavého mydla bola enormná. Jediný povolený postup čistenia podlahy bol: necháme tam všetku hrubú špinu, blato ležať na podlahe, slobodník mi vylial vedro s mega množstvom mazľavého mydla na podlahu, moja úloha bola roztrieť to po celej ploche, a patrične zmiešať s tým blatom. Na to sa zalialo niekoľko vedier vody, do ruky handra nevalnej kvality, a postupne zbierať tú blato-mydlo-vodnatú masu späť do vedra.

Začal som hneď po raňajkách, ako posledná noha opustila jedáleň. Skončil som 10 minút pred obedom, ešte to bolo mokré, keď tam vošlo 100 párov zablatených kanád z dvora. Po obede, opakovanie I., po večeri opakovanie II., o 22:30 som bol hotový. Trikrát štyri hodiny práce, vojenský čas bol patrične využitý. Profík by to zvládol spolu za 3 hodiny so zodpovedajúcim vybavením. Ale ako som už spomenul: Neupratuje sa, aby bolo upratané, ale aby sa upratovalo.

Stravovanie a stolovanie záviselo od prítomnosti dôstojníka. Keď tam nebol, zvyčajne pri večeri, mohlo sa stať, že porcie neboli pre všetkých úplne zhodné. Variácia mäso – zemiaky, sa pre niektorých zmenila na mäso – mäso, a pre iných na zemiaky – zemiaky. Videl som aj pekáč mäsa odnesený z jedálne priamo do ubytovacieho priestoru výkonného práporčíka, kde sa potom uskutočňovali hody do pozdných nočných hodín.

Po ukončení prijímača sa niektoré „pravidlá“ vytratili a nové vznikli. Už sme nemuseli skladať veci v skrinke „na nožík“. Najvyššia povinnosť bola: mať cigaretu.

–      Daj cigaretu.

–      Nemám.

–      Tak zožeň.

Tí, čo sa pohybovali na takticky nesprávnych miestach, museli rozdávať 1-2 krabičky cigariet denne. Ja som si dával pozor v ktorých lokalitách a v ktorých časoch sa nesmiem objaviť (zašíval som sa) a tak som vystačil s rozdávaním zhruba 1-2 krabičky cigariet týždenne. A to som nefajčiar. Kúpil som si cigarety, aby som mal. Lebo keď nedáš – máš problém, väčší ako predtým. Za cigarety som si kúpil „pokoj“, aspoň do určitej miery. Nemal som záujem denne umývať záchody.

Vtipné boli hocijaké kontroly. Vždy sa vedelo, že bude kontrola, a tak sa všetko správne naaranžovalo. Pred pridelením na rotu nám skontrolovali výstroj. Všetko v poriadku. Nič nechýba. Prišli sme z prijímača na rotu, pol skrinky mi hneď vyrabovali. Čo chýbalo „starým“, to si od nás „mladých“ pokradli. „Nesťažuj sa, tak sa to robí. Aj ty si potom ukradni, keď budeš starý.“ Nie, neukradol som, bolo mi to odporné. Zohnal som potom všetko veľmi lacno od pomocníka výstrojného skladu, on chcel len na pivo.

Všade boli telefóny, a kde sa pohyboval ľubovoľný „nebezpečný“ človek, linka to hneď hlásila ďalej: „Už od nás odišiel, ide smerom k vám.“ To je jedno, čo sa dialo na rote, či tam pili, terorizovali práve niekoho, v priebehu 5 minút sa všetko patrične skrylo, predviedlo sa divadlo, aké sa v danom momente podarilo čo najkvalitnejšie realizovať, a kontrola bola v poriadku. Ja som raz mal službu (nie so samopalom) pred skladom, dostal som telefonické echo, mal som chuť na nejakú srandu, oprel som si na plece stavbársku výtyčku, takú červeno-bielu tyč, a pochodoval som pred dverami skladu napravo a naľavo ako cínový vojačik. Napochodoval som, buchol výtyčkou o zem, podal som hlásenie, a ešte som bol aj pochválený, ako pekne strážim. Ten človek ani nepochopil, že to bol fór. Na druhý deň bolo v hlásení, že bola vzorná služba na sklade. Pritom to bolo presne 5 minút môjho divadla za 24 hodín.

Často som počul, keď som bol malý: „Veď oni ťa na vojne naučia!“

Takže, čo ma vlastne naučili?

Naučil som sa perfektne čistiť a leštiť topánky. To som predtým fakt nevedel. Museli sme tie staré kanady čistiť v prijímači až do zblbnutia. Dobrý tréning. Len škoda, že čierne topánky nosím len na pohreby, tak to moc nevyužívam.

Čo som sa ešte naučil? Premýšľam, premýšľam. Aha. Nič. Len tie topánky. To myslím vážne!

Iné veci som už predtým vedel, nové som sa nenaučil. Aj strieľať som vedel. U nás na vojne by sa aj tak nikto strieľať nenaučil. Streľby boli presne jedenkrát. Samopal vzor 58. Tri náboje jednotlivo. Šesť nábojov krátke dávky, tie sa dali šetrne spustiť na trikrát dve salvy. Kto chápal techniku streľby už predtým, mal radosť, že si mohol vystreliť svojich 9 projektilov. Kto nevedel strieľať predtým, tu sa to isto nenaučil, lebo po streľbách mu už nikto nevysvetlil, prečo nastrieľal 0 bodov. Iné zbrane sme nevideli. Dokonca, plynovú masku som mal naposledy nasadenú na brannom cvičení na strednej škole.

Dlhšie sme tie samopaly čistili ako z nich strieľali. Celá tá vojna bola akosi len o čistení. O 4. hodine sa čistili zemiaky, potom sa čistili riady, kuchyňa, jedáleň, vnútorné priestory, vonkajšie priestory, vozidlá, vozový park, výstroj, celé dni stále dookola. Na čistenie všetkého dozerala sada „dozorných“. Dozorný kuchyne, dozorný roty, dozorný parku, atď., bol aj dozorný kina. Dozorní sa dozerali aj navzájom. Chlapci sediaci 24 hodín kdesi na stoličke, prežívajúci väčšinou úžasnú nudu, kde po polnoci pozeráš na hodinky a o hodinu zistíš, že prešlo len 10 minút.

Kopa zabitého času. Zabitého nezmyselnou nudou, alebo nezmyselnou činnosťou, alebo simulovaním nezmyselnej činnosti, alebo nezmyselným stresom, keď na rote je „povstanie“ ožranov, ktorí sa vrátili z večernej vychádzky, a ty čakáš aká drbnutá udalosť sa udeje o 5 minút.

Aha, ešte dačo som sa naučil: Naučil som sa tam zašívať. Lebo len tak sa dalo vyhnúť nezmyselnej činnosti, simulácii nezmyselnej činnosti, alebo nezmyselnému stresu. Zmizni „z radaru“, zaši sa niekde, kde ťa nevidno a maj svätý pokoj. A to sa týka všetkých: náčelník štábu, náčelníci oddelení, náčelníci rôt sa zašívajú pred veliteľom útvaru, náčelníci čiat sa zašívajú pred náčelníkom roty a vojaci sa zašívajú pred náčelníkom čaty. Lebo každý z nich musí vymýšľať a vykazovať nejakú činnosť, ak nemajú reálne úlohy, vymýšľajú nezmysly, aby aspoň trochu obhájili svoje nadpriemerné platy. Neviem ako je to teraz, ale vtedy to tak nejak bolo. Ako som napísal na začiatku, názory sú subjektívne.

Ak by môj syn mal dostať dnes povolávací rozkaz do takej armády, ako som zažil ja, urobil by som všetko, aby tam nemusel ísť. Vy sa samozrejme môžete rozhodnúť sami.