Boli tu už všelijaké hejty na zdravotníctvo, rôzne šarlatánstvo a iné so zdravím súvisiace témy. Ale ešte tu nebol výlev z druhej strany barikády od frustrovanej lekárničky.

Minule som niekde na internete zahliadla reklamu na jednu nemenovanú sieť lekární, ktorá pojednávala o tom, že povolanie lekárnika je z každého rožka Zdeněk troška.

 

Ako prvé ma zaujalo, že hlavný hrdina je chalanisko - lekárnik s bradou. Je mi jasné, že brady teraz fičia, ale ako často vidíte v lekárni chlapa za okienkom? Kde sú tie istoty, že pekná ženská v reklame je zárukou kvality? Nechcem tu riešiť diskrimináciu žien, ale už na strednej bolo zloženie našej farmaceutickej triedy 20 dievčat a 3 chalani. Na vysokej škole sa to trošku zlepšilo, ale stále prevažovali ženy. Ak chceli urobiť reprezentačný typ do reklamy, tak sa trošku sekli, chalanisko by sa hodil najskôr do nejakej bratislavskej kaviarne. A DM osadenstvo by sa určite radšej pozeralo na krásnu slečnu v bielych minišatách.

 

Mimo reality sú aj tí milí ľudia - pacienti.

Namiesto milej blond maminky a zlatého chlapčaťa si predstavte otrávenú mamičku na pokraji zrútenia zo svojej chorej ratolesti, ktorá nezbedne pobehuje po priestore a snaží sa zdemolovať lekáreň. V lepšom prípade sa rýchlo zdekujú, v tom horšom začne pri platení vyjednávanie o hroznový cukor, ktoré plynule prejde do vydierania a skončí vzdorovitým plačom. Je vám určite jasné, kto vyhrá.

 

Ďalej je tam milý deduško. To je oxymoron samo o sebe. Pojem príďte sa poradiť so svojim lekárnikom si niektorí postarší ľudia predstavujú ako príležitosť nájsť si skvelého parťáka na pokec. Ja mám vtedy pocit, že náš rozhovor prebieha v dvoch paralelných svetoch súčasne. Ja mu kladiem typické otázky na štýl:

  • poznáte dávkovanie

  • dám vám ešte niečo

  • chcete veľké alebo malé balenie

Druhá sa strana väčšinou ignoruje, čo hovorím a skáče mi do reči, akoby som tam ani nebola. Dozviem sa, že:

  • vnučka ide teraz študovať na vysokú za nejakú doktorku

  • že v potravinách zlacneli jej obľúbené banány a to je dobré, lebo to trávenie už nie je, čo bývalo, ťažko sa jej chodí na veľkú a aj jej lekár na to nejaký sirup predpísal, ale sa ho bojí piť, aby sa nepotento na verejnosti - šak chápete

  • že kocúr jej minule zhodil vázu aj s kvetmi, ale našťastie sa nerozbila a aj tie kvety jej rastú po celej záhradke, natrhá si ďalšie.

 

Minule sme mali staručkého deduška, čo ledva chodil, ale napriek tomu, hneď ako sa dostal k okienku, nie a nie odísť. Prerozprával nám svoje zážitky z vojny a z kasární, čo všetko povyvádzal a kde všade bojoval, kolegyňa už nevedela, kam sa má pozerať, uja vôbec netankovalo, že si medzitým už začala aj tovar vykladať do poličky. A ako na potvoru je vtedy lekáreň úplne prázdna, žiadni nerváci tam nestoja, aby ste mali dôvod popohnať ukecálka domov, lebo je vám ho ľúto, chudáka.

 

Veľkým omylom je, že lekárnička je tu preto, aby pacientom predala čokoľvek, čo si zmyslia. Ak by to tak naozaj bolo, tak by ste lieky na tlak, prostatu alebo antibiotiká nemuseli zháňať v lekárni, ale v Tescu v uličke vedľa eko/ bio/ raw produktov pre vaše zdravie.

Jedna pacoška na mňa vybuchla, že som bezcitná, lebo som jej odmietla predať lieky, aj keď na ne nemala predpis. Vraj ako lekárnička mám ľuďom pomáhať a všetko je to len o ochote a dobrom srdiečku. Až na to, že nie. Je to celé tak trochu aj o zákonoch a povinnostiach samotného pacienta, ktorý keď vie, že užíva lieky na nejaké vážne chronické ochorenie, mal by zodpovedne pristupovať k liečbe a pravidelne chodiť k svojmu doktorovi.

 

Nefunguje ani formulka, veď ja si to celé zaplatím, aj tak mi tam poisťovňa skoro nič neprepláca a ja to užívam už roky. Alebo ako mi raz jeden pán povedal:

- Nerobte zo seba dôležitú, veď ja nie som feťák.

Medzi obľúbené metódy patrí aj citové vydieranie na spôsob, vy budete na vine, keď odpadnem/ kvôli vám nebudem teraz môcť zaspať/ máte ma na svedomí, keď preto zomriem! - vykrikované na celé okolie, aby všetci počuli, aká beštia v tom okienku pracuje.

 

Po rezignácii a pochopení, že to nikam nepovedie, sa dostaneme ku klasickej otázke:

  • A čo mám akože podľa vás teraz robiť, keď tie lieky potrebujem?

Ten výraz tváre, čo im nabehne, keď odpoviem jednoducho:

- Choďte na pohotovosť, ak je to naozaj súrne.

- To nemyslíte vážne, viete, koľko je tam ľudí?

Raz sa mi dokonca stalo, že do takéhoto rozhovoru vstúpila pani, trpezlivo stojaca v rade za vydieračom, ktorá mu schladila hlavu:

- Viem, idem práve odtiaľ a nie je to také zlé, bol tam jeden človek.

 

Moje pevné nervy sú skúšané ešte aj na nezmyselne adresované sťažnosti. Ľudia mi pravidelne nadávajú, aké sú lieky drahé a ako na nich zarábam (Tesne vedľa! Zarábajú farmafirmy, nám pri pohľade na výplatnú pásku behá mráz po chrbte tak, ako väčšine slovenských zamestnancov). A vôbec, oni celý život dreli a poisťovňa by im všetky lieky mala preplácať. Celkom by ma zaujímalo, ako si títo ľudia predstavujú, že funguje cenotvorba tovaru. Keď by mi aj sto mamičiek na materskej a dvesto dôchodcov vyplakávalo denne, že je to drahé, ja to zlacnenie neovplyvním. To je ako keby som ja prišla do parfumérie a začala tete nadávať, že to tam majú strašne predražené a či sa nehanbia takto zarábať na ľuďoch. Ona by sa len usmiala, poľutovala ma a zo súcitu by mi to dala so zľavou 50 percent, lebo veď mám pravdu a na gélové nechty si našetrí budúci mesiac. Najväčší gól je, keď sa sťažujú na drahé lieky, ale oblečené majú značkové handry a zo svojich LV kabeliek vyťahujú najnovšie jablko.

 

Samostatná kapitola patrí aj reklame. Presne tej, ktorú nik nesleduje, lebo sú to somariny a aj tak tam len klamú a zavádzajú. Niekoľkokrát denne zažívam situácie, ktoré ma utvrdzujú o opaku.

Začína to obyčajnou nevinnou prosbou o radu:

  • Dajte mi niečo na kašeľ/ na chrípku…

Nasleduje niekoľko minút mojich otázok, aby som vedela zhodnotiť, čo by bolo najlepšie a keď sa konečne dotrápim so spoveďou, vezmem jeden-dva produkty, ktoré mu ponúknem na výber.

  • No, hmmm, ja neviem. Nepoznám to. Ste si istá, že to zaberie? Lebo toto som ešte nevidel, ale v reklame dávali XYZ a to je vraj dobré, a to poznám.

Na kerú Máriu odo mňa chce poradiť, nechá ma tam 10 minút šaškovať a potom spochybní moju odbornosť, lebo som jej neporadila niečo, čo pozná z reklamy! Keď idem nakúpiť niečo, v čom sa nevyznám, tiež si nechám poradiť, nekupujem si práčku alebo mixér podľa toho, čo som videla v reklame, ale podľa toho, aké atribúty by mali spĺňať. Ak pacient vie, resp. má overené lieky, ktoré mu vždy zaberajú, prečo si ich rovno nevypýta, ale nechá ma zavariť si mozog premýšľaním, aby mi potom šplechol do tváre, že on chce aj tak niečo iné ako mu ja odporučím. A veľakrát je to aj niečo, čo nie je práve vhodné na daný problém, ale čo už ja o tom viem, veď ja aj tak na pacientoch iba zarábam.

 

Trochu som sa rozpísala, tak snáď to niekto dočíta aj celé. Poprípade môžem nabudúce napísať podrobnejší hejt o jednotlivých typoch pacientov, ak by bol záujem.

Na záver ešte moje vyhlásenie, ktoré stále používam:

Táto práca ma baví. Chcem pomáhať pacientom, napriek tomu, že sa tomu urputne bránia.