Zvoní zvonček.
Nedošlo mi, že som ho odpojil už pred rokmi, pretože jediní, čo na ňom kedy zvonili, boli jehovisti. Idem otvoriť.
Vonku stojí Gréta a mračí sa. Niet divu - nemohla si nevšimnúť, že strechu nemám pokrytú solárnymi panelmi. Zdá sa mi však nevhodné zahájiť rozhovor diskusiou o tom, či tie panely skutočne dokážu za svoju životnosť vyrobiť viac užitočne spotrebovanej energie, než bolo vynaložené na ich výrobu, montáž, a na výrobu a prevádzkovanie zariadení potrebných na distribúciu a využitie vygenerovanej elektriny. Navyše, toto neviem presvedčivo podať len tak, na priedomí, bez toho, aby som bol vyzbrojený tabuľkami s aktuálnymi údajmi.
Ale rozhovor zajahuje aj tak Gréta. Pohľadom hodí smerom na garáž a so šarmom untersturmführera vyslovuje otázku, pri ktorej mi zamrzne krv:
„Auto?“
Podvedome sa prikrčím ako pred dopadajúcim úderom, a špitnem:
„Spaľovacie...“
Uvažujem, či mám alebo nemám spomenúť fakt, že je benzínové. Veď si snáď uvedomuje, že vlna dieselových motorov v osobných autách bola učebnicová ukážka zlyhania naivnej prvoplánovej ekológie: po prvotnom nadšení z nižšej spotreby nasledovalo vytriezvenie zo zvýšenia mikročastíc v ovzduší miest, zo zložitej a pritom pochybnej metódy zbierania „odpadu“ a jeho občasného „vypálenia“, zo zháňania močoviny; no a napokon z dieselgateu, ktorý bol vyprovokovaný nerealistickými emisnými kvótami a asi aj nie najčistejším konkurenčným bojom. Ale usudzujem, že to by nebol dobrý nápad, a tak radšej len ticho dodám:
„... ale malé...“
Gréta sa však aj naďalej mračí, a tak ju pozývam ďalej. Možno nad spoločne skonzumovanou plechovkou surströmmingu nájdeme spoločnú reč. Vlastne radšej nie, lebo neviem, či tie ryby neboli predtým nejako týrané.
V chodbe si Gréta prezerá svietidlá. Sám seba pochválim za to, že som v nich halogénové žiarovky typu G9 už vymenil za LEDkové náhražky. Sú síce nevzhľadné, lebo sú výrazne väčšie ako tie elegantné halogénky a trčia von z pôvodných svietidiel, majú otrasnú farbu svetla a svietia slabo; ale zato sú drahé, zle sa zháňajú a vzhľadom na zlý odvod tepla majú krátku životnosť. Dúfam len, že sa nerozhodne ísť na WC a tam odmontovať kryt svetla, lebo tam mám stále edizonku, keďže nenachádzam žiadne rozumné odôvodnenie na to, aby som ju na mieste, kde sa svieti málo, vymieňal. I keď, uvedomujem si náhle, tu predsa nebudeme siliť nejaké rácio, keď je trend jasne daný...
Aby som zachránil situáciu, vediem Grétu do kuchyne a ukazujem jej nádoby na separovaný zber. Všimol som si, že už nevyzerá tak nahnevane. A tak vyťahujem tromf, ktorý mám prichystaný priamo pre ňu: prázdnu plechovku od nápoja, do ktorej zbieram poskladané viečka od jogurtov. Dúfam, že nepozná legendu o vzťahu olizovaného hliníka s Alzheimerom a s očkovaním.
Keď odchádza, zdá sa, že už má dobrú náladu, dokonca sa jemne usmieva. Ale keď už je za bránou, náhle sa otočí a varovne zdvihne ukazovák:
„A polepší sa!“
