„Nie je dôležité vyhrať, ale stihnúť sa zúčastniť a neposrať to.“ Ja.
V živote každého človeka nastane občas situácia, keď si jeho organizmus povie: „Je čas, aby som ti vrátil aj s úrokmi to, že ma zanedbávaš, žiješ nezdravo a ani nepraktizuješ crossfit, ty mrzák!“ Zošle na vás mocnú črevnú chrípku. No táto je šampión a šampióni sa musia prekonávať, ako by povedal cyklista Lens. V ťažkých chvíľach si človek uvedomí, čoho je jeho telo schopné. Prebehnúť trasu hajzeľ – posteľ za 2,5 sekundy sa stáva bežnou rutinou. Napriek tomu sa to pokladá za malé víťazstvo, porovnateľné s tým, keď lekár vylúči potrebu hospitalizácie na infekčnom oddelení. Postačí nasadenie antibiotík a „dobrotky“ na obnovenie vnútorného prostredia. A DIÉTA KUA! DIÉTA!
Leták od antibiotík si samozrejme nečítame, nevieme, či nášho otca sestry švagrov strýko nebol hypochonder a nejakým spôsobom sa to cez rodokmeň nedostalo aj k našej generácii. A nastupuje prvý kameň úrazu. Na druhý deň ráno sa zobudíte a namiesto nohy máte papuču, ale celkovo sa cítite mierne lepšie, len tá noha vyzerá ako Hulkova (keď sa na ňu postavíte, tak zo seba vydáte aj jeho rev) a pôsobí znepokojujúco. O ďalšie dva dni prestane byť pôvodná príčina akútnou. Hovno ešte nie je síce úplne hovnom, ale vás rozbolia kĺby a chodenie je ťažšie ako nájsť dôvod voliť Smer. Je čas siahnuť po príbalovom letáku od lieku. V ňom sa dočítate, že je to bežné a ak vás to veľmi neobťažuje, tak na to máte jebať. Ak vás to obťažuje, tak to prekonzultujte s lekárom alebo lekárnikom. Ešte šťastie, že pôvodná príčina a vedľajšie účinky neskoordinovali svoj útok. Noha sa časom zmenší na pôvodnú veľkosť a prestane bolieť.
Čo sa týka stravy, dostanete do seba nejaké tie sucháre s čiernym čajom a postupne aj varenú ryžu, ktorá chutí úplne božsky, lebo máte prečistené chuťové poháriky, ak teda zvládate prijímať veľa tekutín. Keď prvotné problémy opadnú a vy v sebe cítite, že sa vraciate do normálu (máte hovno skoro ako obvykle), začnete experimentovať so šmakocinkami ako je varené kuracie mäso na vode so suchou ryžou (ktorá stále chutí božsky, ale mäsu sa nevyrovná). Také klasické študentské meničko.
Takto to pokračuje nejakú dobu, až kým sa nedostanete do bodu, keď sa cítite ako nový človek a váš organizmus sa usiluje o návrat k pôvodnému životnému štýlu, v ktorom má enormné zastúpenie pečené mäso, vyprážané mäso, tvrdý syr a všetky tie veci, čo jedia bežní smrteľníci a teda aj vy v dávnych časoch, keď boli starí bohovia malicherní a krutí... ale to som odbočil. Táto potreba sa prejavuje pocitom hladu, ktorý exponenciálne rastie ako frekvencia opakovania Golonkových historiek z mladosti. Popritom ešte hlad stihne upozorniť facebooky, že ste si pred piatimi mesiacmi pozerali burgerovne. Kedy inokedy je lepší čas tam jebnúť reklamu na taký dobrý prepečený hambáč, ak nie práve teraz? A ešte môže vzniknúť aj potreba zmeniť svoj hoperský image a vydať nejaké motivačné "epečko", ale to sa objavilo iba v pár prípadoch, u mňa našťastie nie.
Navštívite špajzu, kde sa usmieva čokoláda, chipsy a strongbow. Siahnete tam, ale asi dva centimetre pred nimi sa vytvorí pevná vzduchová prekážka, hromový hlas rečie vášmu podvedomiu: „Ešte nie je tvoj čas, neprešiel si celú cestu pokánia, ešte si slabý kus!“ Nemotorne sa obzriem za seba a vidím, ako na mňa čumí Vinea, tak radšej zdrhám preč. A vyrábam si trhací kalendár.
Ten končí konzultačnou kontrolou. Celý nesvoj kráčam do ambulancie, ktorá sa mojím príchodom mení na staroveké rímske koloseum. Cítim históriu stoviek duší, ktoré sa tu predo mnou zapísali do piesku. Z najvyššieho balkóna na mňa hľadí lekár ako stelesnenie moci, vystrie ruku zaťatú v päsť s vystrčeným palcom, zatiaľ vo vodorovnej polohe.
Diváci prestanú dýchať, počuť každé zrnko piesku, ktoré je nadnášané vetrom, každý povzdych z hľadiska. Zrazu sa palec vztýči smerom k nebu (v rýchlosti ešte kontrolujem, či to náhodou nie je prostredník), pokloním sa a so slzami šťastia v očiach opúšťam arénu. Som zachránený, prežil som, hor sa na ten hambáč z facebooku! A pokračovanie? Dúfam, že nikdy.
