Moja druhá jazda bola vcelku pamätihodná, keď som šla z parkoviska domov, rozrevala som sa od pretlaku emócií a doma som si uvalila pol deci 70% Tatranského čaju na upokojenie nervov. Čo sa stalo?

Týpek ma na druhej jazde prezieravo na konci dotiahol k (podľa mňa) neprehľadnej zákrute v dedine, do ktorej ústila vedľajšia cesta a ja na nej. S minimálnym odhadom rýchlosti približujúcich sa vozidiel, s dvoma autami za zadkom. Zakaždým, kým som poskladala spojku, plyn a pomaly sa rozbehla do mierneho kopčeka, zo zákruty vyšlo ďalšie auto. Stres stúpal, tak som to riskla. Doteraz vidím pred očami to tmavozelené SUV, ktoré mohlo byť tiež tá posedná vec, ktorú by som v živote videla, ale auto sa zaseklo tesne pred výjazdom na cestu – týpek dupol na svoje záložné brzdy.

„Co to děláte?!“ ryčal nepríčetne týpek (tá veta sa neskôr stala jeho catch phrase),  „Chcete nás zabít? To nevidíte to auto?“

„...Myslela som, že to stihnem.“ Zareagovala som len na poslednú otázku, pretože tie prvé dve mi pripadali rečnícke. Cestou nazad do mesta som mala ruky ešte studenšie a volant som zvierala ešte pevnejšie než inokedy.

Odvtedy som stále rozmýšľala, aké blahodarné účinky by mal alkohol na moje šoférovanie.  Tlak a kortizol mi pred každou ďalšou jazdou stúpal ako pred zoskokom padákom, ktorý si človek po prvýkrát balil sám.

Pred ďalšou jazdou som s obavami sledovala, ako od rána padá sniežik a pridáva vrstvičku za vrstvičkou k snehu, čo napadal v noci. V aute mi týpek povedal, že super, že sneží, aspoň sa naučím šoférovať v snehu. Jeho nadšenie som nezdieľala.

Počas jazdy sa ma snažil urputne odučiť prechytávať volant, a tak ma vzal na nejaké spletité serpentíny za mestom s rozjazdeným snehom a potom po krátkom telefonáte povedal, že musíme skočiť k nemu, že syn si zabudol kľúče, nemôže sa dostať domov a čaká naňho. Kuul.

Týpek býval na malom predmestí a do jeho ulice sa odbočovalo z hlavného ťahu pod kopcom po ľavotočivej mierne sa zvažujúcej zákrute prudko doprava. 

„Směrovka doprava, přibrzďte, podřaďte si, točte doprava, točte doprava...!“ Natiahol sa po volante a začal ho ťahať vydesene k sebe: „Co to děláte!?“

No, každopádne na tom nesiem istú vinu.

Nestihla som akosi spracovať to množstvo verbálnych informácií, príliš som sa sústredila na estetický dojem z krútenia volantom, na nepozeranie na radiacu páku a odbočka do jeho ulice bola komplet zasnežená, takže som vo veľkom štýle rezla zákrutu tak, že som obdrela pneumatiku a puklicu o zasnežený obrubník v protismere. 

Ako, mala som mierny pocit straty kontroly nad vozidlom, ale zas nejaký extra pocit kontroly nad autom som jazdami nezískala. Pre mňa to bol oveľa menší šok ako pre týpka, ktorému v momente dopli možné škody. Bola som celkom prekvapená, ako málo na mňa jačal a hysáčil, keď mi objasňoval možné škody od prerazeného kolesa až po podrbanú prednú nápravu. Trošku som sa podesila, ako sa dostanem domov, ale aj tak som nevedela, či sa mám smiať alebo plakať.

Keď som po pár metroch zastala pred jeho domom, vystúpil z vykúreného auta vo flanelke von na čerstvý zimný vzduch. Najprv si zapálil jednu cigu a vyfajčil ju pred kapotou. Evidentne zabrala, pretože nabral sily pozrieť sa na stav zasiahnutého kolesa. Kopol párkrát do pneumatiky, rukami sa pokúšal koleso urvať a keď to nešlo, zapálil si ďalšiu cigu. Tu som nabrala odvahu aj ja a vyšla som sa pozrieť, čo som spôsobila. Nepodarilo sa mi ani plášť prederaviť a z puklice sa odlomili len tri kúsky. Bola som spokojná, domov pôjdem na Fabii. Týpek pindal, že mal auto v perfektnom stave, že kde teraz zoženie novú puklicu – héj! Tá puklica ani neodpadla a na Fabiu ju v Čechách zoženie všade – to som mu samozrejme nepovedala, ale ponúkla som sa, že ju cvaknem. Trošku sa spamätal a odmietol to.

Ďalšie jazdy boli sprevádzané rečníckymi otázkami, na ktoré som buď nemala odpoveď,

„Co to děláte?“ (Ja som bola presvedčená, že šoférujem auto, ale keď sa to inštruktor pýta pravidelne, človek zneistie.),

alebo nemala čas elaborovať sofistikované odpovede popri multitaskovaní nohami a rukami za volantom:

„Proč nejedeme středem silnice, když jsou tady díry, v protisměru nic nejede!?“

„Proč jedeme padesát, když je mimo město devadesátka!?“

„Proč jedeme tak blízko zaparkovaných aut, chcete jim ulomit zrcátka!?“

„Proč pořád cukáte volantem!?“

„Proč nesvítíme!?“

 „Proč nemáte zapnutý pás?!“

(na križovatke) „Proč stojíte vlevo, když odbočujeme doprava?“ (To sa pýtal aj napriek tomu, že som mu objasnila, že také arbitrárne koncepty ako vľavo a vpravo neuznávam a mám problém rozlišovať – musím si zasimulovať rukou písanie, aby som vedela, kde je vpravo.)

A jeho úplne najobľúbenejšie: „Proč se pořád díváte při řazení na páku?“ Tak som mu to nechtiac na jednej frekventovanej križovatke ukázala. Zaplavená hormónom šťastia, že sa mi na predposlednej jazde podarilo na križovatke zastaviť a rozbehnúť sa bez toho, aby mi skapal motor, som sebavedome zaradila bez pozerania dvojku, pridala poriadne plyn (aby som nezdržovala autá za mnou) a potom s úsmevom a istou rukou zaradila trojku bez pozerania, ale auto „cuklo“ a prudko spomalilo.

Ups.

Tak to predsa nebola trojka, ale jednotka. Ešte že sa na mňa týpek v aute za mnou nelepil. Nasledovalo obligátne: „Co to děláte!?“, na ktoré som mu celkom výnimočne odpovedala: „Radím bez pozerania sa.“ Nepoučil sa, a naďalej s tým nepozeraním sa na páku otravoval aj počas poslednej jazdy.

 

Aká bola skúška a ako sa šoféruje s priateľom na sedadle spolujazdca nabudúce.