Čo s týka cenotvorby, tak to bola rovnaká bieda ako u nás, veci dennej spotreby sa predávali hlboko pod cenu, veci ako elektronika, biela technika boli zas neuveriteľne drahé.

Na to, aby sa veci dennej spotreby dali predávať lacno, bolo nutné ich subvencovať. Taký bežný občan býval v paneláku za smiešnu cenu (ale to bol ten šťastnejší bežný občan, veľa ich bývalo ešte v predvojnových budovách so spoločnou kúpeľnou a WC), sprchoval sa lacnou teplou vodou, kúril lacným teplom, vyrobeným z nekvalitného hnedého uhlia, obúval si lacné topánky a zjedol žemľu za  5 pfennigov, cena ktorej sa nezmenila, odkedy ostmarka bola ostmarkou. Podobné to bolo v každej krajine Ostblocku, ale Nemci so svojou typickou dôslednosťou to doviedli ad absurdum. NDR bola známa lacnými topánkami. No bodaj by nie, keď každý pár bol dotovaný priemerne 25,- Ostmark. Celkovo tak v roku 1988 len na dotovanie obutia išla viac ako 1 miliarda Ostmark. Spotrebný kôš v hodnote 100,- Ostmark bol dotovaný sumou 85,- Ostmark. Na dotácie vydala ekonomika NDR v roku 1960 1,1 miliardy Ostmark, v roku 1971 to bolo už 9,1 miliardy a v roku 1989 až 60 (!) miliárd Ostmark, čo bolo takmer 20% HDP.

Balíčky, ktoré posielali západniari svojim rodinám, tvorili 4% spotreby. V prípade textilu to bolo viac ako 15%, káva z balíčkov tvorila vyše 20% východonemeckej spotreby.

A teraz si uvedomte, že dostavba valcovacích stolíc bola vypočítaná na zhruba 8 miliárd. Ale na to neboli peniaze. Rovnako napr. uvedenie  nového modelu Wartburgu so štvortaktným motorom vlastnej konštrukcie do výroby, sa odhadovalo na 7 miliárd Ostmark. Súdruhovia ale radšej kúpili licenciu na VW motory (za devízy) a tie potom prácne osadzovali do starých karosérií. Celkové náklady boli okolo 10 miliárd Ostmark.

Dochádzalo ku skutočne absurdným situáciam, aké by ani Monty Python nevymysleli. Napr. 90%  vyrobených práčiek išlo na predaj do BRD, lebo devízy. A aby sa aspoň nejako nasýtil domáci trh, tak namiesto nich sa doviezli podstatne menej kvalitné z Bulharska.

Východní Nemci stvorili dokonca aj celý úrad, ktorý mal obstarať devízy za každú cenu. Jeho názov bolo „KoKo“ (nerobím si prdel, naozaj je to skratka od Kommerzielle Koordinierung), jeho šéfom bol Alexander Schalck-Golodkowski. Celý úrad fungoval v podstate ako Kali s Bašternákom dokopy. Niekde niečo našli (napr. už spomínané historické lampy v Lipsku), predali za akúkoľvek cenu na západ, zisk odviedli a niečo im zostalo medzi prstami. Schalck-Golodkowski bol osobným chránencom Honeckera, čo však neznamenalo, že by nemal nepriateľov. Ešte v roku 1988 stalinisti na  ústrednom výbore SED napísali do Moskvy, že „ponuka pochádzajúca od Ericha Honeckera a realizovaná KoKo, aby sa BRD stalo akýmsi garantom a zdrojom financovania pre DDR, je oportunistická a prieči sa zásadám marxizmu-leninizmu. Táto pozícia Ericha Honeckera je antikomunistická a musí byť príhodným spôsobom zničená. Jediná možnosť, ako zbaviť DDR závislosti od BRD je úplné primknutie sa k ZSSR.“ A toto prosím písali vtedy, ked už aj Rusom bolo jasné, v akých sračkách sú. Odpoveď z Moskvy neprišla, Gorbi mal úplne iné starosti.

Po páde múru sa v podstate zrútila Ostmark ako mena. Všetci chceli platiť a byť platení len a len DM. Udalosti valcovali jedna druhú a celé to bolo viac ako spontánne. Nad celou vecou ešte práskol bičom vtedajší spolkový kancelár Helmut Kohl, ktorý chcel vstúpiť do dejín ako kancelár-zjednotiteľ.

1.7.1990 sa vytvorila menová únia. Všetky úspory boli stiahnuté do bánk a 4000 Ostmark sa menilo kurzom 1:1 zvyšok 1:2. Peniaze sa rozvážali obyčajnými LIAZkami v sprievode VoPo. Ľudia, keď videli, že do banky prišli DM, tlieskali. Predstavte si, že doteraz ste v banke mali akurát tak bezcenné papiere, ktoré sa polnocou zmenili na jednu z najhodnotnejších mien sveta. Nastali orgie konzumu. Všetci chceli všetko, ale najmä autá. Akýkoľvek vrak mal zrazu na východe x-násobnú hodnotu. Opustené trabanty a wartburgy stáli na uliciach a nik ich nechcel ani zadarmo.  Medzitým v pozadí prebiehali rozhovory o znovuzjednotení Nemecka vo formáte 2+4 (oba nemecké štáty, plus USA, ZSSR, Francúzsko a UK) Spočiatku sa do rozhovorov snažilo zaradiť aj Poľsko, ktoré malo obavy o svoju územnú celistvosť a bezpečnosť. Predsa len, Poliaci mali svoje skúsenosti s oboma svojimi susedmi, ktorí sa im už párkrát cez obývačku prehnali.

Ani jedno Nemecko nebolo na znovuzjednotenie pripravené. Politici na oboch stranách boli však skôr vo vleku udalostí, než by ich vytvárali. Každopádne, spojiť dve tak ekonomicky rôznorodé krajiny bolo skoro nemožné. Nemci vsadili na terapiu šokom. Zriadili organizáciu s názvom Treuhand, ktorá mala privatizovať východonemecké hospodárstvo. Každý, kto mal do prdele dieru a 10 DM na kolok, si mohol podať privatizačný projekt. Predávali sa celé fabriky, noví majitelia ich často okamžite zatvárali, alebo aspoň podstatne znižovali stavy pracujúcich. Po krajine sa presúvali húfy expertov, ktorých jediná odbornosť spočívala v tom, že prišli zo západu. Všetok „ľudovo vlastnený majetok“ bol sprivatizovaný, pričom 95% majiteľov bolo zo západu. Ossies sa začali prebúdzať z veľkej party a prišiel hlavybôľ. Nezamestnanosť medzi rokmi 1991 a 2004 sa zdvojnásobila z 10,2 na 20.1%, napriek obrovským investíciám do infraštruktúry. DDR sa vlastne kompletne stavala odznova. Pokračoval odliv hláv. Wessies  začali frflať na zvýšené dane ako dôsledky zjednotenia, Ossies frfľali, že sú bez práce a zatvárajú im fabriky (ono až komicky pôsobia napríklad ľudia plačúci pri výrobe posledného Wartburgu, tvrdiac, že stačilo len málo zainvestovať a Wartburg by sa predával ďalej, pritom tá fabrika vyzerala, že aj mladoboleslavská škodovka pôsobila ako z iného vesmíru, na ukážku výstupná kontrola pri výrobe Trabantov), Wessies nadávali, že Ossies sú leniví a nič nevedia, Ossies frfľali, že Wessies sú arogantní a nechápu miestne špecifiká. Začala blbá nálada, debaty, kto dopláca na koho, koľko fabrík sa dalo zachrániť a podobne... čo mi to tak pripomína...

Náklady na znovuzjednotenie sa dodnes nedajú dobre odhadnúť, ale ak by sme zarátali investície do infraštrukúry, sanovanie dlhu DDR, sociálne služby (len na ilustráciu, do konca roku 1989 bolo vyplácané tzv. Begrüßunsgsgeld, niečo ako peniaze na privítanie. Bolo to 100 DM a patrilo to raz ročne každému občanovi DDR, ktorý bol na návšteve v BRD a predložil buď pas, alebo občiansky preukaz. Toto sa zastavilo až koncom roku 1989, do tej doby boli vyplatené takmer 4 miliardy DM. DDR mala 16,5 milióna obyvateľov... to mi nejako nevychádza, čím to asi bude...)  a podobne, tak sa to šplhá do stoviek miliárd.

Rozdelenie na východ a západ pretrváva dodnes. Stačí sa pozrieť na mapu výsledkov volieb do spolkového parlamentu v roku 2017 a volebné zisky strany „die linke“ a pravicovej „Alternative für Deutschland“, ktoré až neuveriteľne kopírujú hranice bývalej DDR a dokonca sú viditeľné aj hranice Západného Berlína. Strašidelná ukážka, čo dokáže 40 rokov socializmu.

Zdráham sa označiť zjednotenie Nemecka ako success story. Keď si len porovnáme, koľko peňazí natieklo do Slovenska (a koľko ujebali naši ľudia) a porovnáme to s Nemeckom, tak sú to len odrobinky, ale úroveň je po všetkých stránkach zhruba rovnaká.

Existencia rozdeleného Nemecka a jeho následky boli však také absurdné, že súčasná existencia sa jednoducho nedá označiť inak ako normálna a jediná správna.