Ihr Völker der Welt, schaut auf diese Stadt!
Emotívna reč Ernsta Reutera, vtedajšieho starostu Západného Berlína, prednesená v roku 1948, nech nám je úvodom do krátkej a neautorizovanej histórie tohto mesta. Článok som chcel napísať už dlho, ale až pri zbieraní materiálu som pochopil, ako je jeho história zviazaná nielen so svetovými dejinami, ale napríklad aj s históriou ľavicovej teroristickej skupiny RAF. Preto sa teraz skúsim koncentrovať na život v rozdelenom Berlíne a RAF necháme na potom.
O Západnom Berlíne sme si už čo-to povedali, vieme ako vznikol, vieme, že sa ho Stalin neúspešne pokúsil vyhladovať, vieme o existencii múru, aj o tom, ako sa do Berlína dalo dostať.
Každopádne, existenciu Západného Berlína ako takú, garantovali Spojené štáty. Na čele Berlína stál „regierender Bürgemeister“ (vládnúci starosta), ktorý bol volený v komunálnych voľbách, ale mal podstatne väčšie právomoci, než starostovia miest v BRD. Ozajstným vládcom Berlína bol však v skutočnosti americký veľvyslanec, so sídlom v Bonne. Američania mali v súlade so spojeneckými dohodami v Berlíne stacionovanú tankovú brigádu o sile 6 000 mužov (menšie jednotky mali aj UK a Francúzsko). Práve oni, a nik iný, garantovali existenciu slobodného Berlína. Spomínal som, že DDR a ani BRD neboli úplne 100% zvrchované štáty. Existovali napríklad MVM (militärische Verbindungsmissionen - vojenské spojovacie misie). Tie dávali právo každému z bývalých spojencov kontrolovať územie a vojenskú pripravenosť druhej strany. Takže stretnúť vo východnom Berlíne príslušníkov SAS v typických baretoch, alebo príslušníkov US Army nebolo nič nemožné, rovnako ako v Západnom Berlíne stretnúť Rusov s ich typickými taniermi na hlavách. Samozrejme, obe strany to využívali na špionáž. Problémom bolo, že príslušníkov MVM mohli zatknúť zasa len príslušníci MVM. To znamená, že aj keď východní Nemci objavili nejakú špionáž (často sa jednalo o filmovanie vojenských základní), tak museli upovedomiť Rusov a až tí mohli napr. Američanov zatknúť. V 99,99% prípadov to však skončilo priateľským rozhovorom, pretože druhá strana robila to isté a nik nemal záujem na nejakom drastickom zhoršení situácie. Koho to zaujíma, tu je celkom dobrá reportáž v nemčine aj s originálnymi zábermi, natočenými Stasi.
Samozrejme, Západný Berlín si ako symbol pre svoju návštevu zvolila napr. anglická kráľovná, ale asi najvýznamnejšou návštevou bol JFK, ktorý tu zhruba 6 mesiacov pred svojou smrťou v Dallase predniesol reč, ktorú zakončil oným ikonickým „Ich bin ein Berliner“.
Západný Berlín sa medzitým menil na výkladnú skriňu kapitalizmu. Vždy navoňaný vysvietený Kurfürstendamm, skrátene Kudamm, sa mení na jednu z najvychytenejších nákupných ulíc sveta. A hádajte, čo bolo základom tohto zázraku? Ako inak - subvencie. V Západnom Berlíne neexistoval priemysel. V obave pred Rusmi sa všetko vysťahovalo do BRD. Lenže tento ostrov demokracie bolo nutné uchovať za každú cenu. Doslova. Celková suma dotácii za dobu trvania existencie Berlína sa odhaduje na 180 Mld DM. Ale pod týmto navoňaným pozlátkom prebiehal konflikt generácií. Nemecká spoločnosť bola pred vojnou prísne štrukturovaná a usporiadaná. Heslo „Ordnung muss sein“ nevzniklo len tak. Pre ženy platilo heslo KKK: "Kinder, Küche, Kirche" (deti, kuchyňa, kostol), ktoré sa možno v nedeľu poobede zmenilo na „Kirche, Kaffe, Kuchen" (kostol, káva, koláčik). Na základe toho, že v Berlíne nesmela existovať nemecká branná moc, nebola tu ani všeobecná branná povinnosť, čo priťahovalo mladých ľudí z celého BRD. A rovnako tu neexistovala tzv. „Sperrstunde“ (záverečná pre krčmy, bary a pod.). Jednoducho - kto chcel, mohol naozaj flámovať celé noci a dni, na rozdiel od zvyšku Nemecka, ktoré väčšinou o 22:00 pripomínalo mestá duchov. Takže na jednej strane skoro až malomeštiacka spoločnosť, kde najväčším povyrazením boli dostihy, korzovanie po Kudamm a Schlagerparade a na strane druhej mladí ľudia, ktorí chceli všetko ostatné. Konflikt bol akosi naprogramovaný. K prvým väčším nepokojom dochádza po koncerte Rolling Stones v roku 1965. Waldbühne ostala zdevastovaná, nepokoje sa preliali do mesta, kde zasiahla polícia. Treba povedať, že veľa príslušníkov polície bolo bývalými členmi NSDAP a „Ordnung“ je nadovšetko A buď teda budete poslúchať, alebo dostanete pelendrekom.
Vzniká Sozialistischer Deutscher Studentenbund (nemecký socialistický zväz študentov sic!). Na jeho čelo sa postavil profesionálny burič a revolucionár Rudi Dutschke, vraj charizmatický líder a rečník, posúďte sami. Protestuje sa hlavne proti vietnamskej vojne, proti prítomnosti vojsk USA (pričom tie jediné garantovali existenciu Západného Berlína). Dutsie neodmietal násilie, lebo podľa neho „Wir dürfen von vornehin nicht auf eigene Gewalt zu verzichten, denn das wäre grünes Licht für das organisierte Gewalt der System bedeuten. (FunkCIA ideš a FunkCIA išla - Nesmieme sa od začiatku vzdať vlastného násilia, pretože to by dávalo zelenú násiliu systémov). Násilnosti sa stupňujú, zatknutia tiež. Skupina právnikov sa špecializuje na zastupovanie obvinených študentov. Vzniká Sozialistischer Anwaltskolektiv (Socialistické združenie obhajcov). Jedným z nich je aj Horst Mahler, budúci zakladajúci člen RAF, ale aj napr. Otto Schilly, zakladajúci člen „Die Grünen" a spolkový minister vnútra v rokoch 1998-2005.
Ako ďalšie protestné hnutie a mimoparlamentná opozícia vzniká „Kommune 1“. Komunardi obsadili opustený dom, provokovali, robili umelecké performance, ktoré spoločnosť nechápala a snažila sa ich potlačiť silou. Pri príležitosti návštevy amerického viceprezidenta dopredu ohlásili, že spáchajú „Pudding Attentat“ - hodia po ňom puding. Štátne orgány to zobrali vážne a komunardov pozatýkali. Medzi nimi bol aj istý Andreas Baader, o ktorom ešte budeme počuť...
Násilie dosahuje svoj vrchol 2. 6. 1967. Na návšteve v Západnom Berlíne je iránsky šach Réza Páhlaví. Západ (ale aj východ) mu nadbiehali. Určite to nebol žiadny liberálny vládca, otázkou však je, či to, čo je teraz v Teheráne, je lepšie. Každopádne, svojich odporcov prenasledoval, mučil a odsudzoval k smrti. Študenti demonštrovali proti jeho prítomnosti. Okrem polície ale proti nim zakročili aj príslušníci iránskej tajnej polície, ktorí študentov mlátili akýmisi dlhými latami. Situácia eskaluje, policajti sa pustia do študentov pelendrekmi. Niekde v tom chaose, v jednom zadnom dvore padne výstrel. Študent Beno Ohnesorg je mŕtvy. Zastrelil ho policajný komisár Karl-Heinz Kurras (BTW, ten bol po roku 1989 odhalený ako IM – inofozielle Mitarbeiter – spolupracovník Stasi). K celej situácii prispel aj „Bild“, ktorý vyslovene hecoval proti študentom. Nasledujúci súdny proces dopadol, ako sa čakalo, Kurras bol oslobodený, lebo vraj strieľal v sebaobrane. Komunardi, ktorí hádzali pudingom, boli odsúdení na 6 mesiacov.
Demonštrácie sa opäť stupňujú, Bild hecuje, Dutschke aktivizuje. 11. apríla 1968 sa stane to, čo sa v podstate muselo stať. Pravicový radikál Bachmann vystrelí trikrát na Dutschkeho. Trikrát ho trafí. Do hlavy. Dutschke prežije (zlá zelina jednoducho nevykape...), študenti vyjdú do ulíc, zoberú útokom budovu vydavateľstva Springer, zapália ju, rovnako zaútočia na tzv „Amerika Haus“. Dutschke na následky atentátu (epilepsia) zomiera až v roku 1979. Ešte v roku 1977 sa zúčastní na pohrebe Baadera, kde mŕtveho spolubojovníka zdraví zaťatou päsťou a výkrikom „Der Kampf geht weiter!“ Názory Rudi Dutschkeho sú veľmi kontroverzné. Mnohí hovoria o nábožensky fundovanom socializme, ktorý označovali ako ľavicový fašizmus a teoretický základ neskoršej teroristickej organizácie RAF.
Ale nielen protestami a bitkami študentov s policajtami bol Berlín živý. Rozvinul sa na naozaj svetovú metropolu s neopakovateľným „genius loci“. Nech sa DDR snažila ako len vládala, východný Berlín sa Západnému nemohol rovnať. Celonočne otvorené bary, diskotéky, nočné kluby, striptízové lokály, pornokiná atď. Berlín sa tiež stal centrom homosexuálnej kultúry a travesty show. David Bowie tu asi rok žil vo vzťahu s „drag Queen“ Romy Haag. V známych Hansa štúdiach natáčali aj Iggy Pop, Depeche Mode, Nick Cave.
V tom čase boli v BRD veľmi obľúbené školské výlety do Západného Berlína. Ak sa cestovalo autobusom, tak bola povinná zastávka aj vo východnom Berlíne, kde sa večer diskutovalo s preverenými členmi FDJ. Na ja, Kultur...
Všetko má aj svoj rub. Berlín sa stal okrem iného centrom prostitúcie, drogovej scény a kriminality. „Kinder vom Bahnhof ZOO“ je naozaj otrasným a realistickým svedectvom tej doby. BTW, prvé dodávky drog do Západného Berlína sa dostali cez vzdušný most, ktorým Američania udržiavali zablokovaný Západný Berlín pri živote.
Až do konca svojich dní bol Západný Berlín výkladnou skriňou kapitalizmu a až do poslednej chvíle jeho existencia chránená US Army, proti ktorej toľkí protestovali. To jsou paradoxy...
