Prvý deň v novej práci – ešte stále vygumovaný z časového posunu som ráno sadol na autobus, doviezol sa niekam úplne do riti (ako som neskôr zistil, jedna linka busu za deň vystrieda asi 5 rôznych trás pod rovnakým číslom a ani boh nevie, podľa čoho ide v daný čas), zohnal si taxík, ktorý ale nevedel, kam ma má doviezť, keďže jediné koordináty, ktoré som mal, bol názov firmy a vytlačený kúsok mapky od borca v personálke, na ktorom nebola zaznačená ulica. Všetko som ale stihol dôstojne. Bol som rád, že som ráno vyrazil omylom o hodinu skôr, ako som chcel a nemeškal som.

Nasledovalo krátke zvítanie s nadriadenými, pridelenie bezpečnostných odevov a hurá do práce. Spočiatku som mal makať na baličke ovocia, neskôr ma mali presunúť na hlavný sklad pickovať objednávky. Baličku ovocia som si predstavoval ako veľkú linku, na ktorej je úlohou človeka maximálne stláčať gombíky. Trt makový, balička bola menšia, asi 5x3m, všetko sa nasýpalo a odoberalo ručne, bola nemeckej výroby, odhadujem z 80-tych rokov a navyše pokazená. Ako som neskôr zistil od šéfky, tak si ma najali, aby som mašinu sprevádzkoval a pracoval na nej, lebo firma nemohla zohnať opravára na takýto historický kúsok a mužská časť osadenstva skladu v živote nevidela šróbovák (popravde, niektorí z nich doteraz neprišli na mágiu ovládania manuálneho paleťáka, tak radšej behajú s elektrickým, kde sú gombíky so šípkou hore alebo dole, čomu rozumejú).

Aké užitočné, napísať do CV, že dokážeš používať hand tools – u nás úplná blbosť, na Zélande mocná vec, o čom som sa ešte neskôr presvedčil. Tri dni tancovania okolo mašiny, vymenovanie všetkých údov, najstarších povolaní a podobných výrazov a tá kurva nemecká sa úspešne rozbehla. Síce pri nej musel stále niekto dávať pozor, aby sa nezasekávali vrecká a štítky netlačila vôbec, ale išla a Zélanďania čumeli s otvorenou držkou, vole. A takto sa začala prvá, takmer dvojmesačná etapa môjho pobytu. Balil som paradajky, kiwi a mandarínky, pičoval na toho Helmuta zo Západného Nemecka, ktorý vymyslel moju mašinu, snažil sa zbaliť jednu peknú brigádničku Nemku, a tak. Neskôr ma presunuli na studený sklad pickovať objednávky, a keďže som tam bol najmladší chlap, nosil som najťažšie kokotiny, 50-kilové bedne kapusty, 60-kilové priemyselné kartóny banánov a podobne.

Najväčší gól bolo vykladanie kontajnerov s banánmi. Bežne je ovocie v chladiacich lodných kontajneroch na paletách, aby sa dalo rýchlo vyložiť a ľahšie sa s ním manipulovalo. No môj zamestnávateľ si uvedomil, že cca 15 cm výška palety môže znamenať 15 cm banánov naviac! A tak producent špeciálne pre našu firmu valil kartóny priamo na podlahu kontajnera. Určite na to pičovali zamestnanci tam niekde v Južnej Amerike a statočne som na to pičoval aj ja. Dlhé kontajnery nám chodili raz za dva týždne a všetko sa vykladalo manuálne. Za malý sviatok a obrovské privilégium som považoval, keď mi velenie pridelilo nejakého mladšieho brigádnika, aby vykladal som mnou na pripravené palety. Keď boli banány napaletované (a ja fyzicky zlikvidovaný), bolo treba ešte narezať igelit vnútri kartónu, aby pomaly dozrievali, zviazať ich a potom mohli putovať k zákazníkom. Nepamätám si presný počet, ale povedal by som, že jeden kontajner obsahoval aspoň 16 paliet banánov, na každej cca 40 balení po 15 kg. Moje kríže s láskou spomínajú na toto obdobie. Keď som sa ku koncu mojej dvojmesačnej anabázy v tomto sklade kvôli dostatku kmeňových zamestnancov dostal na linku s umývaním prepraviek, vedel som, že je čas odísť. Manuálna práca všeobecne v pohode, ale pri 30°C v hale stáť pri linke, z ktorej sála 60°C a vlhkosť vzduchu atakuje 130%, bolo toho celkom dosť. A tak som začal hľadať niečo iné... 

Obrátil som sa na moju agentúru. Zo Slovenska som mal v modzgu zapísané, že pracovné agentúry sú tu len na ošklbávanie pracujúceho ľudu, zoberú ti aj posledné, nechajú ťa makať za minimálku a bez pitného režimu v uránovej bani na 18-hodinových šichtách. Na Novom Zélande je to trošku inak. Vlastne všetko je tam trošku inak, a je to len o mentalite ľudí. Ľudia sú k sebe slušní, vedia sa pozdraviť, dokonca, keď tam prídete ako ja (neznajúci miestny prízvuk, slang a s miernymi znalosťami spisovnej angličtiny), nemajú problém vetu zopakovať aj päťkrát, len aby ste pochopili. Maximálne sa nad vami pousmejú, spravíte si z toho srandu a hotovo. Nikdy som sa nestretol so žiadnym prevracaním očí alebo hejtom.

Ale späť k agentúre. Keď som im povedal, že práce je v sklade pomenej, často ma púšťajú skôr (ale platia celý deň), že práca mi nevyhovuje, tak mi okamžite zohnali inú. A tak začína moja krátka 2 týždne trvajúca práca pre teraz už skrachovaného výrobcu mušlí Sanford LTD v Christchurch. Bol som pridelený na baliacu linku, na ktorej sa balili zamrazené mušle do kartónov. Dlho som tu nevydržal, predsa len pracovné nasadenie tunajších Samojcov a Číňanov bolo veľmi zvláštne, no ešte horší bol ten strašný smrad a bolesti mojej dávnejšie operovanej ľavej ruky.

Pri výbere ďalšieho zamestnania som skúsil ísť mimo agentúry. Našiel som inzerát, že najväčší výrobca kúpeľňového nábytku na NZ hľadá montážnika a jedinou podmienkou bola znalosť použitia hand tools. A keďže to som už mal v CV napísané, neváhal som ani sekundu. Pohovor bol v pohode, dostal som za úlohu zložiť malú skrinku, čo mi po predošlých skúsenostiach s nábytkom z Ikey nerobilo žiadnen problém. Dokonca som využil hand tool, konkrétne vŕtačku na navŕtanie dierok pre pánty. Podľa úsmevu teamleaderky montáže Katy som napriek tomu, že mala flanelovú košeľu, roztrhané rifle, účes na ježka a slušný pubertálny knír pod nosom rozpoznal, že moje šance sú vysoké a padli sme si do oka. V momente, ako som mimo rozhovoru napojil rýchlospojku vzduchovej hadice k brúske, bolo rozhodnuté a Katy napriek opačnej sexuálnej orientácii mala podľa mňa vlhko v bavlne. Keď sa so šéfom dohodli všetky podrobnosti, oznámil mi, že ešte pôjde pokecať s Katy, ako mi to išlo a do 2 týždňov sa mi ozvú. Asi pätnásť minúrt po odchode som parkoval auto pred domom, keď mi volal s tým, že sú nadšení a berú ma. Ono to znie ako chujovina, ale ako som sa počas ôsmich mesiacov v tejto firme presvedčil, Zélanďania sú celkom vemená na manuálne práce, predovšetkým mladí. Sú zvyknutí na hocijakú sprostosť volať opravára, nerozoznajú plochý šróbovák od krížového, a čo ma najviac mrzelo, majú takmer úplnú absenciu sedliackeho rozumu alebo common sense. Toto tvrdenie platí aspoň o tých pár desiatkach manuálne pracujúcich Zélanďanov, s ktorými som prišiel do styku.

Tak som vyrábal nábytky. Ako správny sprostý Slovák som sa čoskoro naučil postupy na všetky výrobky z katalógu, začal ako jediný z partie montérov spĺňať týždenné normy od vedenia, robil som špeciálne atypické skrinky na objednávku a tak. 8-mesačné obdobie vo výrobe bolo celkom fajn, bol tam super kolektív, vo voľnom čase sa grilovalo, žúrovalo a cestovalo. Pred odchodom som dostal prísľub od vedenia, že ak sa mi do troch mesiacov nepodarí doma nájsť dobrú prácu, zaplatia mi letenku, najmú imigračného právnika a dostanú ma späť na nejaké víza. Toto som skutočne vyskúšal, asi po dvoch mesiacoch. Všetko išlo podľa dohody, zamestnávateľ bol ochotný uhradiť všetky výdavky a dokonca vreckové na začiatok, no jednania stroskotali, keď som si dovolil povedať, že by som nerád pracoval za plat tesne nad minimálnou mzdou. Predsa len, život je tam drahý a premýšľať každý týždeň, či mi vyjde z výplaty na pivo alebo na ponožky je Sofiina voľba. Takže som na Slovensku a pičujem ako chorá vrana.

Ako som už spomenul, aj som niečo precestoval. V krajine, ktorá je riedko osídlená, má nádhernú a unikátnu prírodu, viac ako tretinu územia tvoria národné parky, a podľa mňa je skutočným rajom na zemi, by bol hriech necestovať. Takže o cestovaní a o krajine všeobecne nabudúce.