Keď som už v minulých dieloch opísal moje pracovné nasadenie počas ročného pobytu na Novom Zélande, môžeme prejsť na nejaké to cestovanie a podobné omáčky.

V krajine, ktorá sa rozlohou dá prirovnať k niečomu medzi Japonskom a Veľkou Britániou, a zároveň má menej obyvateľov ako Slovensko, je radosť cestovať. Stačí vytrčiť päty z väčšieho mesta a o chvíľu ste na vidieku, treku na horách, či pozeráte na fjordy. Na pláž je to tiež blízko. Prírodných krás je tu toľko, že keby ich chcel človek vidieť naozaj všetky, môže cestovať rok non-stop a stále bude mať čo robiť. A aj z Christchurchu, kde som býval, je toho veľa na dosah ruky. Napríklad, raz ma spolubývajúci vytiahli na Castle Hill Rocks, čo je vlastne pole plné rôzne tvarovaných kameňov, do národného parku Arthur´s pass, pozreli sme Edoras z Pána prsteňov, inokedy sme sa previezli do krásneho Dunedinu s najstrmšou ulicou na svete Baldwin street (odporúčam ísť po tme, ideálne pri jasnej oblohe – toľko hviezd na nebi, ako počas nákupu piva na pumpe, som nevidel za celý život dokopy) alebo sme šliapali 8 km do hôr a 8 km naspäť, len aby sme sa vykúpali v malom horskom jazierku Lake Mystery.

Po Zélande sa motajú tri druhy cestovateľov. Prvý je mladý, väčšinou jednotlivec, stopár. Stopovanie je tu dosť rozšírené a kto nemá pevné plány a nevadí mu občas spať niekde pod širákom kúsok od cesty, má vyhrané. Tak sme sa raz napríklad viezli v staručkej Toyote ja, Nemec, Francúz a Češka a po ceste sme nabrali chalana z Izraela a babu z Austrálie. Takýto stopár je vždy usmiaty, sem-tam zapácha a prakticky celý svoj aktuálny život si nesie v batohu na chrbte. Keď mu naviac podáte AUX kábel do autorádia, nech pustí nejakú hudbu z jeho krajiny, budete mať ako bonus rozšírené hudobne obzory (ak nezastavíte Slováka a nepustí Vám Roba Kamzíka, of course).

Druhá kategória sú väčšinou páry, prípadne partie kamarátov a títo sa presúvajú autom. Vlastným, prípadne z požičovne. Na Zélande sú rozšírené campervany – z dodávky alebo rodinného vanu sa vyhodia zadné sedačky, zbuchne sa konštrukcia postele s úložným priestorom pod ňou a nejaký menší kútik na varenie a iné veci. Jednak sa takéto autá dajú požičať, jednak sa medzi backpackermi predávajú. V tejto kategórii existuje ešte jeden poddruh, a to je cestovateľ, ktorý v takomto aute býva týždne či mesiace. Nie je ničím výnimočným vidieť zaparkované vany pri hlavnej budove v ovocných sadoch – spávajú a žijú v nich sezónni pracovníci, ktorí sa na sade postarajú na pár týždňov o zber či úpravu plodín a stromov, spakujú sa a pokračujú ďalej. Tomuto som veľmi na chuť neprišiel, predsa len tá zvýšená konštrukcia postele a hrúbka matraca poskytovali možno 60-70 cm životného priestoru, a to by ma zožrala klaustrofóbia.

Treťou skupinou cestovateľov sú starší ľudia, presúvajúci sa po ostrovoch vo veľkých motorhomoch a karavanoch. Odhadujem, že drvivá väčšina z nich sú Nemci a Rusi, teda aspoň podľa toho, čo som stretol na cestách. Títo dôchodcovia cestujú väčšinou v pároch, prípadne s rodinou a dovolenku si užívajú trochu inak ako predchádzajúce dve skupiny. Dorazia do kempu, pripoja sa na rozvody, zavrú za sebou dvere na karavane o štvrtej poobede, no keď sa vy zobudíte o siedmej ráno, už tam nie sú. Čiže žiadne spoločenské vyžitie, dokonca ani v horách ich veľa nestretnete, pozrú len to, čo je v rozumnej vzdialenosti od parkoviska. Ani sa im nečudujem, prenájom motorhomu na dva týždne môže ísť cez 3000 dolárov, tak sa ho snažia zodrať, čo to dá.

Ja som ako správny forever alone sčasti zapadol do druhej kategórie. Keď som dopracoval, prenajal som si malý tereňák, kúpil stan a prešiel som oba ostrovy, z Christchurchu do Aucklandu, odkiaľ som mal letieť domov. Nezapasoval som do profilu typického novozélandského turistu medzi 20 a 30 rokom života – nelozil som po horách. Jednoducho to nemám rád. Pre mňa je cieľom skôr cesta, či ako sa to vraví. Užíval som si jazdenie po opustených cestách, pozeranie pamiatok a prírodu v krátkej vzdialenosti od auta. Približný itinerár diktoval každý deň uraziť aspoň 300 km počas takmer 2 týždňov, takže na nejaké typické viacdňové treky do Mordoru to nevychádzalo, ani keby som nebol kurva lenivá.

Určite sa ale nemôžem hnevať sám na seba, videl som viac ako dosť. Po štarte z Christchurchu som sa nasmeroval do Kaikoury, pofotil tulene voľne oddychujúce len pár metrov od hlavnej cesty, či plavil sa na loďke popri veľrybách. Teda, veľryby som nevidel, ale šofér loďky tvrdil že sú niekde okolo nás a celé osadenstvo sa len priblbo usmievalo a čakalo ako na ježiška v júli. Ak tu je nejaký petrolhead, ktorý sa vyžíva v kľukatých a prázdnych cestičkách v horách, odporúčam Queen Charlotte drive a Takaka Hill Highway, kúsok od Pictonu, na severe Južného Ostrova. Prvýkrát som sem omylom zablúdil cca 100 km, druhýkrát som si to prešiel cielene, keď som išiel na trajekt. Ak niekomu neustále točenie volantom, pohyb nohami štýl plyn-brzda a pohadzovanie tela z jednej strany sedačky na druhú spôsobuje úsmev na tvári, this is THE place.

Po premiestnení sa na juh severného ostrova do Wellingtonu som opustil typický vidiecky a redšie osídlený juh a čakala ma teplejšia polovica Nového Zélandu (teploty vzduchu, žiadna homofóbia). Vo Wellingtone odporúčam výjsť na ten najvyšší kopec na vyhliadku, fakt to stojí za to, kam oko dovidí. Dozviete sa napríklad niečo o zemetraseniach či o maorských vojnách – btw, pekný názov pre obdobie, kedy kolonisti killovali puškami pôvodné obyvateľstvo vyzbrojené oštepmi. Každopádne, nebola to až taká genocída ako sa traduje napríklad o osídľovaní Ameriky a Indiánoch, obe strany sa dohodli a teraz sú Maori väčšinou na okraji spoločnosti (legendárne ghetto je South Auckland a motorkárske gangy, ako napríklad Black Power a Mongrel Mob). Ďalej od Wellingtonu sa oplatí navštíviť Southward car museum v Paraparaumu. Je to najväčšie múzeum automobilov na južnej pologuli a popri mnohých chuťovkách je tu aj vzácna Tatra 77A, skúter ČZ Prase pod názvom NZeta či nejaké Jawy.

Moje cesty ďalej viedli do krásnych miest Hastings a Napier. Predovšetkým druhé menované bolo v tridsiatych rokoch budované nanovo v štýle art deco. Také krásne mesto som ešte nevidel, k dokonalosti to je dovedené počas miestneho festivalu, kedy sa ľudia promenádujú po centre v autách a v oblečení z tej doby. Big Gatsby all the way. V Napier je tiež krásny výhľad z najvyššieho kopca, dá sa pozorovať mesto a prístav, ja som tam bol na úsvite a bolo to super. Po návšteve jazera Taupo som zamieril na sever, do oblasti miest Rotorua a Tuaranga, ktoré sú typické silným maorským dedičstvom. Popri geotermálnych prameňoch a takých tých dierach, z ktorých sa valí para na každom kroku, tu nájdeme množstvo totemov a marae – veľkých, tradične zdobených domov na stretávanie miestnej komunity Maorov. A tak sa blížil môj posledný deň na Novom Zélande. Prespím v krásnom kempe v Papamoa pri pláži a ráno sa vydám na cestu s príjemnými stopovermi v Sydney, Bangkoku a Dubaji až do Prahy. Možno to vyzerá, že som pocestoval málo, ale bolo toho skutočne až až. Predsa vám nebudem opisovať každú horu či vodopád, to vidíte aj v telke, ideálne však odporúčam naživo.